Nepokoj

Chcelo by to marsku, hovorím si v duchu. Postávam na balkóne, nepatrne okopávam zábradlie, počúvam dookola Revolution a cítim sa ako macho. Mierne. To postupne prejde, samozrejme. Trénujem harkanie na cieľ, základnú disciplínu sídliskovej paraolympiády. Je mi fasa. Aj by som si vypil, ale ešte nepijem. Vlastne, ani nefajčím. Všetko je to iba ako keby.

Práve som neodišiel na branné cvičenie. Mám trinásť rokov, som po prvý raz zľahka zamilovaný a mám pocit, že sympatie by mohli byť vzájomné. Teda — mám pocit. Šteklí to v bruchu a zazdalo sa mi, že keď som ju lámal, tak váhala, či sa z branného neuliať spolu so mnou. Neuliala sa, bola mäkká.

Tak tu teraz podopieram a okopávam zábradlie. A teším sa na večer. Určite za ňou musím zabehnúť. A musím sa jej spýtať, či si nikto nevšimol, že som zdrhol. A musím zistiť, či ma chce, aby som sa zbytočne nestrápňoval.

Chcelo by to marsku. Veď hovorím.

Reflexia

Pol jedenástej predpoludním. Postávam pred firmou, sŕkam gumidžús, príšerne sa potím a možno by som si aj chcel zapáliť, ale nezapálim si. Len takú imaginárnu. Neznášam hnoj v ústach. Plus, som silne ovplyvnený protifajčiarskymi reklamami. Škoda, že aj na fľaše nelepia hororové výjavy následkov dlhodobého užívania. Mali by. Ako k tomu príde bežný spotrebiteľ ako ja? Kúpi si fľašu-dve týždenne, do toho pár nepredvídateľných víkendových roztopašností a z ničoho nič cirhóza.

Zazubím sa smerom k ohrievaču na oblohe, asi to chcelo byť vyzývavé, ale asi to nebolo. Cítim ako sa vo mne chvejú atómy, trasú sa, rozhegané molekuly kričia o pomoc. A navonok to vyzerá stále zachovalo. Ešte zahrám divadlo, nepálim mosty, nezberám sa na posledný výlet do Vegas. Ešte to nebolí a ešte to nevidno. Ešte sa tým môžem v záchvate kokotizmu chvastať. Ešte si môžem hladiť ego a správať sa ako hyperkokot, ktorý to má s prehľadom pod kontrolou.

Dosŕkam gumidžús, dám si ešte minútku na čerstvom smogu, odfrknem imaginárny vajgel smerom k tomu nebeskému radiátoru, otočím sa na opätku a zaradím sa späť do firemného davu.

Ešte to nebolí. Ešte si môžem hladiť ego a správať sa ako hyperkokot, ktorý to má s prehľadom pod kontrolou.

Vojna a mier

— Aký bol víkend? — pýta sa.
— Nič zaujímavé... — prehodím.
— Pravdu by si mohol.

Pozriem na ňu, prižmúrim oči a zamyslím sa.

No? Ako? Ako? — nalieha.

V piatok loďka, malá loďka, v ktorej nie je rybárske náčinie a veslá, iba 50 indivíduí, viac či menej túžiacich rozsekať sa. Viackombinácia pivo, víno, vodka, whisky, absinth, tráva, MDMA. Päť hodín na lodi, dve v bare, dve na techne, dve v klube. Jeden vyhadzov, tri záverečné. Jedna príjemná holka. Doma ráno. Dve hodiny spánku, potom voliť. Zelených, sú takí normálni.

V sobotu loďka. Malá loďka, v ktorej nie je rybárske náčinie a veslá, iba 20 indivíduí túžiacich rozsekať sa. Bez výnimiek. Ležím na palube, sŕkam pivo, slnko praží, indivíduá skáču z loďky do mora, slečny vyzerajú ako z katalógov, alfa chlapci vystavujú na obdiv svoje svaly a reči. Dve hodiny kóma, večer akcia. Po trinástom bourbone nepočítam. Cigara mi visí z huby ako Che Guevarovi, no bez revolučných ideí. Nad ránom vládzu len esá prešpikované drogami. Ja a ešte dvaja. Detaily mi povie výpis výberov z bankomatu.

V nedeľu predpoludním sa plazím do postele po prvý infarkt.

Viem, čo poviem.

— Nič nebolo. Sedel som doma a pozeral som z balkóna. Čítal som Tolstého.
— A? — zatiahne trocha sklamane.
— PPF predsa!

The Killers

Práve som sa vrátil z The Killers. Príjemne prekvapený. Prvý raz som o nich počul na premiére Corbijnovho bijáku pred mesiacom; nahrali Shadowplay od Joy Division pre film a soundtrack, a spravili to celkom podarene.

Atmosféra jedna z lepších, čo som za tie roky v Sydney zažil. Priznajme si — kým nehrajú U2 alebo Red Hot, obecenstvo v Sydney je nahovno. Ľudia nespievajú, horko-ťažko zatlieskajú, obyčajne len čumia, počúvajú a popíjajú pivo. To v tom lepšom prípade, v tom horšom sa rozprávajú, jebú s mobilmi a koncert, za ktorý vyhodili cez sto chechtákov majú na háku.

Tento bol iný. Ľudia počúvali, tlieskali, vrieskali a spievali s kapelou. Možno to súviselo s prevládajúcou vekovou skupinou a pohlavím publika. Mladé kočky, ako inak.

Na záver zahrali klasiku Helter Skelter, pesničku, ktorú Charles Manson čórol The Beatles a U2 čórli späť (ako spomínal Bono). Trocha som zagooglil a vyšlo mi, že ju The Killers ešte nehrali. Fasácky prídavok.

Dobrá správa na koniec: Rock and Roll ešte žije a darí sa mu dobre. Fasa, šraci.

Z druhej strany

Dáme civilný? Dáme.

Niektoré dni sa vydaria. Až natoľko, že zabúdam pičovať ako chorá vrana. Dnešok bol z tých lepších. Leto uprostred veľkomesta. Voľný deň na výstave fotografií Helmuta Newtona.

Vstávam pred šiestou, čo je samo o sebe šialené, no uvážiac, že za oknom už oskar drzo seká lúčmi hlava-nehlava, najvyšší čas. Rýchly presun do parku, jedno jediné kolo, keďže spoločnosť dvoch slečien odmieta pridať ďalšie a miesto toho si dáva rozťahovací strečing. Slnko praží, prizerám sa.

Káva na rohu, kelímok do ruky. Za desať minút u mňa, už len vo dvojici. Raňajky, potom bazén, voda akurát, nad hlavou absolútne modré nebo. Ešte nie je ani deväť, ale už je výrazne príjemnejšie v tieni. Veget pri bazéne.

Jedenásť. Slečna sa zberá, prichádza kamoš, tréner. Vysvetľuje slečne ako zhodiť a mne ako pribrať. Za posledný rok som prišiel o 15 kíl, začínam byť priesvitný. To mám z toho života, aký vediem. A z tých ľudí, s ktorými sa stýkam. Trikrát týždenne sex, žiadne ulievanie, radí slečne na schudnutie. Počul si?, vyčíta mi slečna. Počul, počul. Ja to nepotrebujem, tak LHK stačí, nie?

Ešte niekoľko viet a na sobotnú noc mám program. Miznú. Púšťam si Pink Floyd, riešim dane.

Spím.

Obedujem v meste.

Päť popoludní. Prišla slečna. Iná. Taká, čo ma nechce. Platonická. Chodievam s ňou do kina a na akcie, z ktorých chcem odísť pri zmysloch. Prirodzená, neimidžová, civilná. Blízka a vzdialená.

Premiéra Corbijnovho filmu Control. Frajer sa dostavuje osobne. Vraj šesť stupňov odlúčenia! Tento chlap má v telefónnom zozname celý šoubiznis. Akí boli tí, ktorých už zmazal? Ian Curtis? Cobain? Miles?

Nočný Darlinghurst. Možno by sa patrilo konverzovať, ale nežiada sa mi. Je mi dobre, slečna to pochopí, pozná ma. Toto je ľahké ticho. Jeden pohľad a všetko je jasné. Nemusím nosiť na ciferníku rožok. Večeriame, je to takmer intímne. Odprevádzam ju, fasujem jednu malú pusu a môžem ísť.

Polnoc. Dáme ešte nejakú dumu? Dumu do civilného? Len takú malú dumku:

Svet je úžasné miesto kam sa narodiť.

Príď, funebráčik, príď, dáme spolu jedno dobre vychladené kukuričné poldeci.

Vianoce

Vo firme máme skoro samých chlapov, ženských pár. Firmu v susedstve luxusného bordelu. Občas k nám zaskočí bordelmama, božská tridsiatka s ukrajinským prízvukom. Vysmiata ako lečo, priateľská, milá, chutná. Potrebuje pomôcť s počítačom.

Skočím k nim, za tri sekundy diagnostikujem odpojenú myšku a zberám sa.

Počkaj, počkaj, hovorí bordelmama, v piatok budeme oslavovať narodeniny, robíme takú akcičku, tak keby ste chceli... Príďte, klipká očami, usmieva sa a do ruky mi vtláča pozvánky.

Keď ich za pár minút rozdávam, cítim sa ako Ježiško. Deti majú Vianoce.

Leto

Teploty cez tridsať, triko prilepené na telo o čosi viac ako by sa žiadalo. Pár temp v bazéne, potom štartovacie poldeci pri otvorenom balkóne. Stmieva sa. Jazz, telefonát do Londýna. Kamoš; nesie pizzu, pýta si bourbon a koláčik. Presun, klub. Partia už veselo nasáva. Rugby s Anglickom, naši dostávajú na frak. Plné poháre prichádzajú, prázdne poháre odchádzajú. Plné poháre prichádzajú, prázdne poháre odchádzajú. Strašná hudba, výšky režú uši. Asi sa nás chcú zbaviť. Preč!

Hej, Armand! Náhodičky nočných ulíc, prestávka pri Ministry of Sound, viac alkoholu, viac radostí. Decibely pre spiacich susedov. Posledný hlt, znova ulica.

Presun, takčoako Floyd. Už je zatvorené chlapi, kurva, sú tri ráno, chcem ísť spať. Floyd, jedno kolo. Kurva, chlapi, ale rýchlo. Miestni metalisti hrajú na vzdušné ģitary lepšie ako Slash, Hammett a Frusciante dohromady na tie obyčajné. Tri kolá, kým Floyd zruší deťom prázdniny.

Potenia. Ďalšie a ďalšie poháre, parket preplnený šialencami. Toto sa nikdy neskončí.

Záverečný bourbon dávno po svitaní. Mesto sa prebúdza. Slnečné okuliare, smer posteľ. Spať. Spať.

Pohoda jazz

Prišla na mňa jarná únava. Nechce sa mi nasávať. Nezáujem. Žiadne víkendové čiaročky, žiadne kolieska. Nechce sa mi ponocovať. Upadám. Keď ma niekto volá von a je to ďalej ako cez ulicu, otáľam. Nechce sa mi, vysvetľujem, čo budem zatĺkať. Je mi dobre doma. Zídeme sa u mňa, keď chcete. Alebo ani radšej nechoďte, hodím nejaký film do DVD, ulejem si jedného Jima a pomaly ho budem chlípať, osamote, spokojne, vyrovnane.

Nezaberá ani ale budú tam buchty. Asi je to vážne. Kým sa nejaká nedostaví a iniciatívne mi nezačne sťahovať rifle, nebudem to riešiť.

Stačí mi jazz. Musím nabrať sily na leto. A to je za dverami.

Prekvapenie non-stop

Triko, rifle, cez ulicu priamo do klubu Kvé. Dc-dc-dc, retro bíty, Londýn deväťdesiatych, dc-dc-dc, klasická šťava. Naštartovaný vďaka domácej kuchyni, pridávam palivo, opúšťam prvou kozmickou planétu. Biliárd, vyľudnené mesto, kvalitný materiál, dídžej Daz. Malý boh. Prestrih.

Príjemne rozliaty sledujem čo a ako. Vnímam. Radosť. Dnes v noci sú všetci na rovnakej hladine. Nezvyčajný fenomén. Nie som rozbitejší ako iní, iní nie sú rozbitejší ako ja. Všetci pekne rozsekaní na atómy. Spravodlivosť? Sloboda, rovnosť, bratstvo? Nik nedrží rytmus. Nikto sa o nikoho nestará. Kadekto fajčí, napriek vážnym zákazom. Niektorí ležia popri stenách. Ktosi tancuje kankán. Ázijka sa predvádza pri tyči. Vydarená akcička. Daz, malý boh. Prestrih.

Zahryznem do citróna. Žiadny ten odrezok, čo dostáva stádo s tequilou. Citrón. Ideálny na núdzové pristátie. Funguje dokonale. Kde sme to?

Skoro ráno. Prebehnem ulicou, doma. Pod bránou pajzlík. Míňam ho neustále, no nikdy tam nejem. Pajzel, predsa. Príšerne hladný. Príšerne. K výťahu nedobehnem, je priďaleko. Musím jesť. Musím. Okamžite. Objednávam náhodne vybraný odpad a milo sa pýtam uniformovaného týpka: počuj, kedy vlastne zatvárate?

Fičíme 24/7, odvetí hrdo.

E?! Ako? Prečo?

Trhajte ma, deti.

Narodeniny

Whinger cez víkend oslávil prvé narodeniny. Tu je skupinové rodinné foto:

Nervozita

Nad mrakodrapmi zavýjajú vrtuľníky, zásahové jednotky nacvičujú bleskové presuny z miesta na miesto preplnenými ulicami, chlpatých vídať o čosi viac ako obyčajne a človek aby sa zamyslel, či vyložiť svoje obľúbené hračky z vrecák pred útokom na miestne bary.

Väznice preventívne udeľujú víkenďákom voľno. Uniformovanci fasujú nové vodné delá. Psy už týždeň nedostávajú žrať. Premiér odkazuje študentom, aby držali hubu a krok a nestrápňovali sa demonštráciami, keď nechcú prísť k úrazu. Centrum oboženie sydneyjský múr. Google potratilo podrobné satelitné mapy mesta. Osemročné decká speváckeho zboru prešli bezpečnostnými previerkami. Štátni zamestnanci i antiglobalizačné skupiny kolektívne stresujú. Plebs dostal do daru deň voľna.

Ešte týždeň a čuramedáni sa začnú zbiehať. Vitajte a zaraďte sa.

Anplakt

Obed na Crosse, fľaša vína. Potom doma. Sám. Odpojený od civilizácie a jej príjemných zákerností. Večer dva filmy, strihanie videa, ktoré malo byť hotové ešte v apríli. Kola bez Jima, meditácia vo vani.

Šľachtenie ega zaberá. Rána víťazov odrazu vyzerajú úplne inak.

Inokedy

Ráno. Opäť. Po príšernom týždni. Opäť. Väčšinu si nepamätám a čo si pamätám, by som si radšej nepamätal. Zresetovaný trikrát, z toho dvakrát so štartom do núdzového režimu. Cez víkend lialo. Nevytiahol som päty z hotela. Bez pláže, bez žien, bez hudby. Všetky krásy sveta sa vojdú na stolík.

Chlad. Chlad, zima. Paralýza. Prázdno. Dobre vychladený rôsol. Ja. Možno by som chcel byť z posledných síl aspoň trocha sentimentálny, no dochádza šťava. Inokedy.

Et moi j'ai pris
Ma tête dans ma main
Et j'ai pleuré.

Kult lietania

Štvrtok je nový piatok, hlásia palcové titulky v rešpektovaných plátkoch. Už je to oficiálne. Kde sú tie časy keď sa pondelok začínal v sobotu.

Unavený ako z Handlovej, porozsýpaný po ulici ako novembrový sneh, nabitý, vysmiaty a primerane vláčny, som sa teleportoval domov. V zlomku sekundy som späť, späť v mojom pajzli, u prenášača, na akcičke, niekde, kde to má grády ako Matrix v porovnaní so Záhradou.

Zívol som si. Otváram oči, pomaly, pomaličky, aby som si neublížil. Streda. Ešte tridsať sekúnd halucinácií a je opäť víkend. Osemdesiat zo sto na náladometri, energia dopĺňaná kalorickými nápojmi a prostriedkami proti chronickej únave. Pajzel, prenášač, akcička, grády, Matrix, tma.

Utorok. Ďalší svetlý moment, vznášam sa v stratosfére, ale aspoň dovidím na zem. Vybavím všetky neodkladne neodkladné telefonáty. Vyrážam do ulíc. Dnes mám rande so svojim mestom, vtiera sa Ďurinda z iPodu. Postretám pár typov. Kupujem noviny, obedujem, čítam. Mierne levitujem, skôr zo zvyku ako z presvedčenia.

Vrážam do chlapíka. Ty? Dlžíš mi fľašu Jima Beama, Brian. Kupuje mi dve, meníme si vizitky. Kým sa zotmie, motory sú nahriate. Štart.

Je to fajn? Je to fajn. Je to fajn.

Novinky z internetu

Chutná. Pohodová. Príjemná. Rozpráva k veci. Inteligentná. Grafička. V ideálnom veku, ani prezretá, ani naivná. Celkom ju môžem. Zaujímavá.

Doma pozriem web — ups, je to lesba.

Tak nič.

In cauda venenum

Akcička. Z iného sveta. Žiadna obyčajná piatková pitka. S kamošmi, kamošmi kamošov a kamošmi kamošov kamošov. Najmä tými. Ako sa to pseudoodborne? Šesť stupňov odlúčenia? Človek si výjde na jedno a už ho vezú do ulízaného pajzlu stráženého gangom nonšalantných Maurov. Nech sa volá Potenia, aspoň budeme vedieť čo a ako.

Vchádzam s chlapíkom; nejaký Vittorio. Kápo a kamoš ktoréhosi kamoša. Toto je Vittoriova noc, všetky noci v Potenii sú Vittoriove. Navštevníci ho zdravia, potrebujú si zatriasť jeho pravicou, majú mu čo povedať, potrebujú sa ho dotknúť. Miestny pápež. Zoznamuje ma s celým barom, hej, toto je starý kámo z branže, mládež. Kým prehodí premietač kotúč, už som doma.

Jedno, jedno, jedno a tancujte do odpadnutia. A aby ste neodpadli, ešte jedno, zapité kolieskom. Kolieskami. Čiaročkou. Čiaročkami. Rýchlou cigaretkou. Hocičím a všetkým, najlepšie opäť a opäť. Rýchle bíty, čierna dredatá madona dáva davu zabrať. Horúco.

Vittorio v objatí s náhodnými tvormi; zdraví všetkých pekne po mene. Ešte existujú obchodníci, ktorí si vážia klientov a dokážu si zapamätať 300 VIP zákazníkov. Šarm sa mu nedá uprieť. Slovíčko týpkovi po boku. V ponuke je všetko, spokojnosť zaručená. Papieriky menia majiteľov. Toľko pracieho prášku.

Ruky nad hlavou. Kráľovná púšte, rozpustená a celkom odviazaná sa ponúka zbytku karavány. Nikto si neodhryzne?

Nevlastný bratranec Lanca Armstronga sa pri bare skláňa k dvojníkovi Elijaha Wooda, oblizujú sa, miestny Lagerfeld ich nenápadne pozoruje, ruka skrytá hlboko vo vrecku, blažený úškrn. Buscemi s podliatymi očami si vedie žiariacu Lucy Liu dozadu, vysvetľujú si detaily zmyslu života, vesmíru a vôbec. Maličkosti.

Tupé údery elektronických bubnov dvíhajú tep. Postavičky sa rozdvojujú, roztrojujú, plávajú priestorom, preplietajú sa jedna druhou, vpíjajú sa do seba, premieňajú sa v obludné monštrá a sexi princezničky, rýchlo a zase pomaly, podľa chute, rozmaru a podľa bítu, ktorým ich zásobuje nevyčerpateľná nebeská deva s dredmi, stále pri vedomí, možno posledná.

Vypli prúd. Posledné echo a tma.

Chlad

Štúrak. Chodba. Deväťdesiate, takmer leto, niekedy k tretej ráno. Hŕstka uťahaných, ochmelených, no stále nezlomených naťahuje punkovú záhradnú slávnosť. Džojnt si nájde každého, skoro ako dnes dane.

Odpálení rýchlosťou svetla niekam nad nočnú Bratislavu strácajú schopnosť komunikovať, vlečú za sebou spleť myšlienok a túžob, a potom už celkom mlčky, potichučky padajú vyčerpaní na dlažbu. Chladí, pochopiteľne.

Ježišov bratranec, dlhovlasý, bosý, vysmiaty a pritom celkom vážny, milujúci a ešte milovaný, ťahá dlhou chodbou gitaru. Ladí. Hrá. Mladičká básnířka.

Dlažba chladí. Pochopiteľne.

Kde sú všetci?

Infarkt

Pár dní u mňa prespával kamoš. Menil byty, do toho dovolenka, nemal kde zložiť hlavu, tak sa ubytoval v mojej obývačke.

Prídem domov, všade rozsvietené, kamoš nikde, kľúče od auta pohodené na stole, vypnutý mobil. Soske?

Volá pred polnocou. Bolo sa mu nevoľno, nevládal stáť na nohách, búšilo mu srdce, myslel, že prichádza prvý infarkt. Záchranka, nemocnica, všetky testy negatívne. Už mu je dobre.

Kto zjedol môj marihuanový koláčik?

Chlapi

Pri bare. Štíhla kočka prižmúri oči a posťažuje sa:

— Chlapi už nie sú, čo bývali. Dnes stačí, že sú na prvý raz odmietnutí a už to pre nich končí. Nevidieť žiadnu snahu.

— Hm. Môžem poprosiť ešte jednu tequilu?

42. email

Je neskoro. Príliš neskoro. Piatok večer, už som mal sedieť v bare, pozorovať zachovalé sedemnástky (až tridsaťsedmičky) a pripravovať sa na útok. Alebo niečo podobné. A hovno-hovno, zlatá rybka, som v robote. Síce pijem druhé pivo, ale to sa neráta, pretože ma bolí chrbát od hrbenia sa pri počítači. Chcelo by to LHK, tú najlepšiu masáž, ale vysedávaním pred monitorom sa k nej neprepracujem.

Pípla esemeska. Nestraš, geňo. Som na ceste. Ešte hoďku a som tam, ani si nevšimnete, že mi chýba nejaké promile. Lebo nebude.

Tretie pivo.

Spočítal som dnešné relevantné emaily: štyridsaťdva.

Konečne na odchode. Štvrté do ruky. Príjemný pocit, že to mám za sebou a ako bonus vedomie, že som vďaka koncu finančného roka nemal čas produkovať patetické zlátaniny.

Na konci s dychom

Pamätám si málo, skoro nič. Fľaše, papieriky a láska, to sú tí praví vinníci. Ja som sa len viezol, opitý, cestujúci, zamilovaný.

Pamätám Kryla pri táborákoch. Ako som túžil byť tam s tou pravou, keď sa dvojice pomaly separovali a mizli v tme, kým oheň chladol a z fliaš ubúdalo čučo. Moja pravá bola vždy v meste, čo ma nútilo vracať sa do mraveniska smogu a špiny, do warholovského panoptika civilizácie. Dokážem si vybaviť sám seba utekať ulicou, prostý mam; v skutočnosti som sedával pri pätníkoch so zdvihnutým prstom a dúfal, že to stihnem ešte v ten večer, ach, mladosť plná neukojiteľnej túžby.

Pamätám parky, pamätám kúpaliská, tmavé bočné uličky, polorozpadnuté domy na periférii, schodiská zastrčených barov, podpisy múrov vysádzané na nahé telá, sviežosť lúk nad mestom, nebeské gobelíny všetkých farieb, všetkých ročných období.

Tak tam teraz pred polnocou stojím s ležérnou cigaretou v gambách, na konci s dychom, taký malý Belmondo, a všetky tie spomienky sa vynárajú, zdravia ma, tľapkajú po pleci, vnucujú sa, kým na benzínke bytia dotankuvávam stooktánový benzín ťažkej pohody. Než stihnem frčkou odstreliť vajgel do tmy, už opäť letím vesmírom.

Medzihra

Moje noci sú krajšie ako vaše dni. Zvyčajne. Prirodzene, preháňam a dnes ešte i podvádzam, citujúc Żuławského.

Túto náladu som mal v novembri v Aténach. V iPode dookola Calling Occupants of Interplanetary Craft. Oskar vyzývavo pražil, bolo to na triko, kávu na terase — a úzkostné očakávanie nasledujúcich hodín. Agónia ešte vycibrená nemožnosťou presunúť sa inam, zvyšok Európy sa topil v hustej hmle.

Je skoro päť ráno. Nespím. Klasika. Trocha som sa prespal k večeru, potom Chelsea a teraz sa už neoplatí — zakrátko začnú ulicami fučať smietarske autá, mesto sa postupne prebudí do ďalšieho jesenného dňa. Bude opäť pekne, ako som sa dozvedel zo správ.

Kufor mám zbalený, len nezabudnúť vytiahnuť zo zásuviek spotrebiče, pripomínam si. Starý kontinent. Opäť.

Mal by som sa tešiť, tuším. Lenže smiech zašlých fotiek je v nenávratne, čo som ešte celkom nerozchodil; zoči-voči minulosti som stále viac ako neistý. Ako to vravel môj obľúbený básnik? Nikdy sa nevracajme do mŕtvej minulosti, ktorej sa nevieme prestáť báť. Lacné, ale výstižné.

Chcel by som čosi; a možno by som chcel niečo úplne iné; súkromná história vie byť rovnako, ak nie viac zamotaná ako tá veľká, knižná.

Takže? Hlboký nádych, chladnú hlavu, ružu do zubov, trpezlivosť a rešpekt.

Uvidíme ako bude.

Paddington Blues

Štvrtý deň triezvy. Tlak nízky, chodníky úzke, hodiny v práci vlečú sa pomalšie ako inokedy. Podniková akcia s takmer povinnou účasťou, rýchly presun parkom do klietky štyroch stien. Gitara, demá, pošta, litre cukrovej vody a neodplašiteľná chuť na cigaretu. Nedá sa. V telke radostné zvesti o daňových škrtoch na budúci finančný rok. Voľ, kurva, dáme ti nažrať.

Paráda!

Ulica. Pulz mladej noci ozdobenej naliatymi sedemnástkami zabudnutými po preflámovanom víkende v hypnotizujúcom centre pomätených warholov a nádejajúcich sa primitívov. Všetko je v poriadku, fimové kluby obliehané polointelektuálnymi vypatlancami, polnočné kníhkupectvá skrývajúce zaľúbené mladé páriky, počerní chlapci na schodoch podávajúci si fajočku, tuším medzi nimi postáva aj Charlie Parker.

Krčmy sú úľmi nevyčerpateľných nočných včeličiek.

Ríbezľový džús namiesto dávky. Smäd ešte bolí.

Lajla tov

Smiala sa na celú ulicu, nahlas, šialene nahlas, rehotala sa od ucha k uchu a bola na nezastavenie. Ani som nemal v pláne ju zastavovať, len som ju s údivom pozoroval a bál som sa jej dotknúť, aby som jej neublížil. Bola pre mňa ako zvieratko v ZOO. O milión rokov mladšia, vychudnutá, rukatá-nohatá, nepochopená a nepochopiteľná, bláznivá a pobláznená, triezva i opitá, podľa potreby a nálady, bol jej vždy celý bar, celý byt, celý svet.

Raz, keď sedela mlčky na lúke na okraji sídliska oblečená len v zapadajúcom slnku, som si uvedomil, že je sesternicou malého princa. Dívala sa na mňa obrovskými okáľmi a tvárila sa smrteľne vážne, kým som na ňu uprene civel. Potom prepukla v hurónsky smiech a ja som bol ešte zmätenejší ako kedykoľvek predtým.

Nerozumel som jej nikdy ani slovo a ona pre zmenu mne. Neprekážalo. Komunikácia viazla, tak sme sa jej nevenovali.

Bol som jej všetko a nič, a postupne čoraz viac nič. Potom som zmizol. Videl som ju ešte v starom klube v centre, keď som sa po rokoch vrátil. Túlila sa ku mne ako mačiatko, no ja som nemohol, nechcel. Potom tuším v Londýne, utekala na metro, kým ja som šiel povymetať nottinghamské pajzle. Držal som ju za ruku, chvíľu sme na seba hľadeli, kým sa mi vytrhla a utiekla.

Nikdy som ju nevzal do Paríža, ale možno som jej to ani nikdy nesľúbil. Už neviem.

Zoznámila ma so Zuzou Navarovou, čím dnes v noci náhodne vzkriesila spomienky z minulého tisícročia.

Spi, malá.

Podoba

Od prvého záberu mi bolo jasné, že toho týpka odniekiaľ poznám. Rovnako akčné noci, rovnako ťažké rána, rovnako neoholený ksicht a každým dňom vycucanejší pohľad skrytý za tmavými okuliarmi. Prázdny, zato primerane rozbombardovaný byt, knihy, hudba a sklenený stolík, na ktorom sa efektívne reže prášok. Máločo ešte znamená niečo a mnohé neznamená nič.

Mal som problém dopozerať. Half Nelson.

Odporúčam.

Morricone

Chčije a chčije. Už štvrtý deň v kuse. Ešteže je štátny sviatok, pretože inak by som bol opäť chorý. Na zemi nedopitá fľaša vodky, v hlave mišmaš predchádzajúcej noci, jedna čiarka navyše. V iTunes Morriconeho výcuc, v telke so stlmeným zvukom piaty diel Básníkov.

Uvedomil som si pár zrejmých vecí. Morricone je dobrý na daždivé dni. Vodka je dobrá s ananásovým džúsom.

A podnapité indivíduum rozmýšľa kokotom, ako obyčajne.

Doma

A sme doma, stará mama. Po dlhej flákačke zase v kolotoči. O šiestej zaspávam nad večerou, aby som sa za pár hodín nechal zobudiť najprovokatívnejším a najproduktívnejším budíkom súčasnej civilizácie — pípnutím esemesky. Rifle, triko, trocha značkového smradu na tepny, nožík a malé koliesko do vrecka.

Klaksóny taxíkov, strih cez sedemprúdovku, štartovacie poldeci prekladané pivom, frajerské žvásty. Prebúdzajú sa živly. Vitaj doma, kámo.

Biliárd je ideálny od tretieho kola, po každom ďalšom je lacnejší. Prišla buchta, klipká očami, chce u mňa spať. Vyfajčí mi. Smejem sa a miznem s partou do iného pajzlu.

Nadránom dorážam fľašu vodky. Odkväcnem.

Zvoní telefón. Zdržal som sa, som na ceste. Aklimatizácia, ako inak. Ako bolo, pýtajú sa.

Načaté auto, 1150 dolárov. Utopený foťák, 350 dolárov. Zlepšená karma — na nezaplatenie.

Smejú sa, hoci nerozumejú.

Ja tiež.

Noviny

Po veľkonočnej akcii som trocha uťahaný. Spamätávam sa až k večeru. Tlačím do seba kurča v malajskej vývarovni. Nechcem zasviniť najsamslávnejšiu Bradburyho knižku, ktorou sa práve prehryzávam, tak siaham po plátku pri vedľajšom stole. mX, miestne noviny rozdávané v metre.

Skoro mi zabehlo. Vynechávam vulgarizmy (súvisiace s príjemným údivom), takže: Panelák! Košice! Pekne, šraci!

Karma

Keď vidím stopára a som sám, tak ho vezmem. Hocikedy. Zvyšuje to karmu, mám pocit. Nedávno som stretol kamoša, frajera, čo popíja celý deň kávičky, kde-tu niekomu zavolá, potom ide do sauny a večer na squash, alebo vyvenčiť ženskú a žije si príjemný život. Niečo kúpi, niečo predá a niečo mu zvýši.

Pičuje, že síce nie je zle, ale bolo i lepšie. Sedíme v bare pod Chopkom, dvaja kokoti vo vypucovaných poltopánkach medzi hordou bieloruských lyžiarov a vysvetľujem mu svoju karmickú teóriu. Pochopil. Na spiatočnej ceste už vezieme dve slečny ako zo Snowboarďákov, kamkoľvek to len budú chcieť. Akcia Jasná, ako inak.

Prestih. A skrat. Kupujem prezervatívy. Sám neviem prečo, keď ich nikdy nepoužívam. Podvedome to tam niekde je — nekupuj, nekupuj, nekupuj! Nepočúvam. Za tri hodiny ma s prehľadom zruší kočka, ktorá mi už predtým dala.

Karma, prirodzene. Akoby som nevedel! Kým ich niekomu nedarujem, to jest, kým si ich odo mňa niekto pri plnom vedomí nevezme, som odpísaný. Vidím to tak na pol roka.

Ani piť mi nebude chutiť!

Možno by som mohol dovtedy aspoň dobrovoľníčiť pre Greenpeace.

Nejsou lidi

Naširoko otvorenými balkónovými dverami vniká do bytu hluk veľkomesta. Ležím rozložený krížom cez posteľ, možno len unavený. Obklopený novinami, diaľkovými ovládačmi, noťasom a poloprázdnymi fľašami. Nešikovne som pokrútil akýmsi kolieskom v chladničke a razom sa z nej stala mraznička. Sŕkam svoj obľúbený alkohol ako ľadovú dreň.

V českej reštike vrážam na hajzli do Petra Jandu. Je malý, zošúverený a unavený. Unavenejší ako ja. Je mi ho trocha ľúto. Na koncert Olympicu sa miestni úplne vysrali. Pred dvoma rokmi Janda pridával hádam štyrikrát a teraz takéto fiasko. "Nejsou lidi" — obávam sa.

Dve hodiny po polnoci, natiahnutý na gaučovke u kočky na balkóne. Konečne sa má k činu a vyťahuje ho z nohavíc. Líže ho, cmúľa. Fajčí. Neviem, kde to trénovala, ale príliš jej to nejde. Smejem sa, no nie som uštipačný, len ma šteklí. Sadá si na mňa a je všetko tak ako má byť.

Večeriam burger v najlepšej burgrovni na ulici s blonďatou nemeckou kočkou za pultom, čítam Kunderov Valčík a neviem sa dočkať ďalšej dovolenky.

V telke sa v úžasných farbách predvádza Donnie Darko.

Klimatizácia sa zastavila. Spím.

Taxi

Moja veštica vravieva, že mám bohovskú, nadprirodzenú intuíciu. Vychádza to vraj z konštelácie hviezd pri mojom narodení. Prirodzene, vôbec tomu neverím, ale lichotí mi to. Chvíľami je to zábavné.

Idem po ulici a myslím na Kelly. Nevidel som ju niekoľko mesiacov. Za päť minút do nej vrazím. Usmievam sa.

Utekám na akciu. "Jeb na to, nesprchuj sa," hovorí mi Surfer, mierne podráždený, pretože nestíhame. Práve dnes, pomyslím si, keď mi vletí do cesty krásna mladá slečna. Žeby rukatá-nohatá turistka? Alebo nejaká iná? Linn? Neviem, ale cítim, že je všetko na dobrej ceste.

Končím v posteli nejakej inej Linn. Blondína, 22, krásna a šialená. Mlčky si ju prezerám nahú, keď potom spí. Nemám žiadne hriešne myšlienky, som s tým akosi vyrovnaný. Nespím, idem preč a viem, že ma za to bude nenávidieť. Čo narobím.

Robím ďalší test. Taký ten pravidelný. Turecký taxikár. Fenerbahçe alebo Galatasaray? Čo povie viem dávno predtým ako to vysloví. Nerozumie, keď sa smejem jeho nevinnej odpovedi — Beşiktaş.

Na taxikárov to celkom funguje. Ešte keby sa to dalo aplikovať na život.

Babylon

Víkend. V piatok akcia, ktorú som nemohol vynechať. Povinná. Zbierka indivíduí, bohvie, kto to triedil (nejaký kokotko, keď ma k nim pridal). Ako vystrihnuté z Kafku. Toho pražského nemeckého Žida myslím, aby nedošlo k omylu.

Riadil to Škót, akože sa... aha, Johnnie Walker. Bol všade, okrem iného i v mojom pohári. Nerozumel som si s ním, tak som ho pravidelne posúval kvetinám. Určite boli rady. Mierne blazeovaný som čakal na padla.

Zrazu sa zjavil vysoký, tenký Arab s vodnou fajkou. Vlastne, možno to nebol Arab, ale to je jedno. Chvíľu sme po sebe pozerali — teda ja a fajka — a potom som sa presunul o dva vesmíry doľava. Ešte sa zo mňa dymilo, keď som zaspával.

V sobotu pláž. Austrálska. Keď práve neležím, prípadne nevystavujem svoje obnažené telo napospas medúzam, grilujem. Mäsko. Odborne sa to nazýva bárbí.

Oskar frajeruje pre turistov. A turistky. Jedna rukatá-nohatá sa so mnou ocitá uprostred davu celkom osamote. Dívame sa rovnakým smerom, na more. Príjemné. Neberiem si číslo. Opäť ju uvidím. Skoro. Príjemné, príjemné.

Nedeľa. Prší. Tak se ti mi udělalo nějak smutně a že nevíš na koho jsem si vzpomněl... No jo, na tebe. Jedna nemôže. Druhá môže. Inak všetko podľa plánu. Plytké?

Spomínal som, že som videl Babylon? Ešte rezonuje. Radšej by nemusel.

Tik-tak

Chvíľami, nie veľmi často, ale kde-tu, občas, ma prepadne taká akási úzkosť prameniaca z toho, že si uvedomím sám seba. Tie chvíle osvietenia neprichádzajú príliš často, pretože našťastie som stále niečim zaneprázdnený a keď práve nie som niečim zaneprázdnený, tak som pod obraz boží, alebo v takom švungu, že lietam ako raketa.

Keď nad tým tak uvažujem, možno sa stále snažím byť niečim zaneprázdnený (resp. pod obraz boží, resp. vo švungu), aby tie záchvevy poznania nedostavovali. Pretože som z nich otrasený.

Tá spomínaná úzkosť pramení z vedomia, že tu nie som navždy. Že mám stále viac sivých vlasov. Že keď robím kokotiny, nerobím niečo zmysluplné, podstatné, napĺňajúce, oslobodzujúce, dôležité. Že mám vyhradaný krátky interval a poväčšine s ním narábam, ako by sa mal natiahnuť na nekonečno.

Mám malý problém. Ešte som si neujasnil priority. Ani smer, ani ciele.

A možno by som len nemal čítať Sartra, som z neho len zbytočne vystresovaný.

Flip

Neviem, či sa dnes ešte u nás na Slovensku používa slovíčko flip, resp. flipovať. Niekedy to celkom fičalo. Hlavne v čase, keď som vymetal techno akcie.

A jeden taký - ale vlastne úplne iný - flip som zažil, keď som si dnes pozrel Faunov labyrint. Bol som z toho asi polhoďku úplne vykoľajený.

Odporúčam. Je to riadny flip.

Leto

Leto je všade. Tridsiatky sú na každodennom poriadku, páľava preniká spoza spustených roliet už od skorého rána. Lepím sa k posteli. O chvíľu sa to už nedá vydržať, pribuchnem okno, zapínam klímu a stále poslepiačky mierim do sprchy.

Raňajkujem so Surferom v "našej" kaviarni, kde sa čašníčky menia takmer každý týždeň. Je to fajn, pretože sa vždy je na čo dívať. Sedíme pod slnečníkmi, sŕkame džús a od mora pofukuje, je to príjemné.

Potom práca. Za dve hodiny mám prečítané tak približne všetko, čo sa za posledných dvadsaťštyri hodín urodilo vo všetkých troch mojich domovoch. Vyliezam sa presvedčiť, čo robia zamestnanci. Nič, ako obyčajne. Nikto sa ani nesnaží predstierať zmysluplnú činnosť za ktorú dostáva chechtáky. Jeden hrá kriket, druhý niekde vyhrabal staré pc-hry, tak ich mastí, kým ďalší dvaja sa mu prizerajú. Chlapík v minilabe bez zábran sťahuje porno-torrenty, ženská na kase pozerá balet na Youtube. Australian Open sa skončilo a všetci sú ťažko otrávení z toho, že trčia zavretí v robote, kým pláž je čo by kameňom dohodil a obloha za oknom je dokonale modrá ako z dovolenkového katalógu. S morálkou nič nenarobím.

Volá generál. Chce nejaké reporty, sľubujem mu ich na popoludnie. Zvažujem na koho to delegovať (zákon padajúceho hovna funguje spoľahlivo vo všetkých svojich podobách a na všetkých kontinentoch), no potom sa rozhodnem, že to spravím sám. Pretože aj tak nemám nič lepšie na práci.

Odchádzam na obed. Domov.

Vyťahujem zo schránky ďalšiu várku účtov a upomienok, sprchujem sa, čítam noviny, mikrovlnka mi ponúka instantné žrádielko. Dávam si pivo. Vlastne dve. Volá Surfer, či dnes skočíme na squash, alebo či sa ešte zastavím dole na pláži. Nedá sa. Idem do mesta. Aj tak sa mi kryjú dve akcie. Na chvíľu sa natiahnem a potom sa zase zberám do roboty.

Stále sa nič nedeje. Čo je ešte horšie, nejde internet. Nepomáha reštartovať modem, ani smerovač. Nejde v celej firme, problém nie je v našom prijímači. Teraz je to už úplne v prdeli. Žiadne správy, žiadne maily, žiadny kalendár, žiadny banking, nič, nada. Na eBayi ma pravdepodobne čaká odkaz ohľadom lístkov na dnešný večer. To je fiasko. Už pol roka si hovorím, že by som si mal spojazdniť eBay cez mobil. Zajtra nabetón. Ak nezabudnem.

Chlapík z labáku si berie zo zázračnej chladničky (ktorá je zázračne neustále dopĺňaná) prvé dnešné pivo a pohľadom mi ponúka druhé. Ej, aký je presvedčivý. Jedno si dám. Tak dobre, možno aj dve. Reporty dnes ruším, aj tak ich nemôžem poslať bez netu.

Odchádzam domov, netrpezlivý, stále nemám lístok. Pravidelne kontrolujem displej mobilu.

Volá týpek. Lístok zohnal. 150 miestnych oných. Stretneme sa o siedmej v meste. Som vysmiaty ako lečo. Slnko sa skláňa k obzoru, ale dáva zabrať úplne rovnako a ešte sa tlačí do očí.

Ako? Dobre. A ty? Tiež dobre. Hráš? Hrám, zaklamem. Približne ako Phoebe, ale hádam sa to počíta. Mám ešte hodinu a pol, kým ten pomaloruký vylezie na pódium. Idem sa najesť.

Ta so, ľudze?

Koncertík je v pohode. Pán gitarista Erik-báči sa unúval po devätnástich rokoch. Za dalších devätnásť tu už asi nebude, takže je to jeho posledné miestne turné. Vychutnáva si to spolu s nami. "Ani neviem, kedy som tu naposledy bol," hovorí nám a smeje sa, "ale predpokladám, že tak polovica z vás vtedy ešte nebola na svete". 90% obecenstva s poctivými šedinami sa smeje s ním.


Šumna něška večar
Volám na akciu na pláži. Už sme v aute, hovoria mi. Zdá sa, že sú pekne nalomení, ale grády to príliš nemalo. Utekajú domov o polnoci... Už ich nedobehnem, aj keď mám slinu. Vyjdem za roh a dávam si jedného malého ničneznamenajúceho džojnta.

Dávam si ešte jedno poldeci v bare naproti a miznem v taxíku. Za desať minút som doma. Chvíľu závisláčim, no som uťahaný. Z tepla, prirodzene, z ničoho iného to nemôže byť. O minútu bude po mne.

Tak zase zajtra.

Roger Waters

Bol nás pozrieť Roger Waters, taký týpek z Londýna. Solídne zahral, ale spievať sa mu príliš nechcelo, tak chvíľami ojebával. Po technickej stránke to bolo skoro bezchybné, vizuálne paráda, skoro ako Pink Floyd v malom. Teda, bol to Pink Floyd v malom, hral predsa celý Dark Side of the Moon.

Svet to nemá v hlave celkom v poriadku

Zapichol to Comfortably Numb. Vlastne, vôbec sa neobťažoval meniť playlist, hrá od minulého roku stále podľa toho istého lajstra. Takže bez prekvapení, ale príjemné.

Výhul zozadu

Chvíľami sa smial, akoby bol vyhulený. Zjavne sa bavil. Žartoval, žartiar jeden. Prvý koncert šnúry, nemá byť ešte po čom unavený.

A možno aj bol vyhulený, v hale to pekne voňalo, no šlo to odniekiaľ zozadu. Dal by som si, ale utrel som, keďže som si na cestu nič nevzal.

Z plátna na to dozeral Syd

Fasa večer, aj bez buchty.

Pohoda

Zapršalo. Dáždnik som nemal, schovávať sa mi nechcelo, tak som zmokol. Pohodička. Pomáha to na triezvenie. Hodí sa to. Linn šla do Mexika, vlastne sorry, do Viktórie, George šiel do piče. S kým budem hrať bingo na mítingoch?

Jo, míting. Včera. Včera som sa po mesiaci maródenia na troch kontinentoch a s dvoma buchtami zapojil do pracovného procesu. Generál sa ustarostene pýtal, či už som v pohode. Kokot, fakt. Dal by som si lajničku. Je to v pohode?

Na mítingu som bol vymenovaný za bossa nákupu, v tíme mám ďalších päť darmožráčov. Strašná kokotina. Mesiac sa vyhýbam zodpovednosti a čakám na chvíľu kedy ma konečne vyjebú z firmy, a hovno-hovno zlatá rybka. Kde je spravodlivosť? Prečo ja a nie nejaký profesionálne trénovaný jazyko-operátor generálovho zvierača?

Chcem si iba škrabať gule, piť pivo, huliť gandžu, šukať buchtičky a možno príležitostne čítať Kunderu. Einmail ist keinmal, vraj. Robiť v lete je od základu kokotina. Tí piati kundohlavci majú nepochybne radosť, že im bude šéfovať môj vyleptaný a nasraný fejs. Che-che. Možno sa im generál za niečo mstí.

Vymyslel som si ďalší dovolenkový plán: v marci sa hodím do najčistejšej vode na planéte. Môj pracovný plán do marca je teda zohnať 4WD.

Viem, nemá to dnes hlavu, ani pätu (a kedy malo?), ale komu to treba? Tento život nemám vyhradený na to, aby som sa niečim zaťažoval.

Pohoda.

Pot

Som triezvejší. Ranná cigaretka, možno jedno nenápadné poldeci, aby som sa dostal do formy. Telom mi steká pot, zase praží. Chcelo by to sprchu, ale tak ďaleko sa zatiaľ nevyberiem. Nahmatal som mobil. Dva zmeškané hovory od Georgea, jeden od generála. Snažím sa skomponovať esemesku na tému ako zase chorľaviem.

Opäť som sa prebral. Linn zmizla. Vlastne, ani ráno tu už nebola. Pol tretej popoludní. Brutálny hic. Prezerám si víkendovú dokumentáciu vo foťáku. S každým záberom sa dozvedám niečo nové.

Pol piatej. Jebli sme sa dole na pláž a vegetujeme. Linnin jazyk mi a mu nedá spať. I ona sa potí. Všade. Berieme taxík späť. Ani sme za sebou nezabuchli dvere, vybavujeme sa na dlážke. Spíme, objednávame pizzu, večerný džojnt na balkóne.

Strašne sa mi nechce chodiť do roboty.

Linn

Posledná noc bola únavná. Spal som pokrčený na gauči a ak by som vládal, možno by som si to vyčítal. Môj bežný problém; keď som v stave, dám sa nahovoriť na kolotoče. Následne spím pokrčený na gauči. To v tom lepšom prípade. Ak sa polčas rozpadu dostaví skôr, hodinárčim v pajzli, cyklím sa v taxíku, alebo sa rekreujem rozjebitý v tmavej ulici.

Pomaly som sa posadil. Pozriem na hodinky, 9:12. Do piče, lietadlo. Chcel som rezko vyskočiť, ale túžby sa mi v takom stave už dávno neplnia. Horko-ťažko som sa pozviechal a odpľantal do kúpeľne. Trocha sa na seba podobám. Žiadne monokle. Holenie vynechávam. Chrstol som na seba trocha vody a už ma brali na éroport.

V letištnom autobuse som visel na tyči ako obesený a dospával. Už tam niekde som ju periférne zahliadol.

Schwechat som si uctil prvou šabľou roka, skutočne grandióznou. Týmto pozdravujem pakistanského manažéra s červeným vedierkom, ktorý si môj podarúnok rakúskemu ľudu vzal po mojom odchode pod patronát.

Sedela vedľa mňa, civela z okienka a na druhú stranu letela po prvý raz. Cítila potrebu s niekym konverzovať. Otravovala, ale nad Melakou mi klesla hladina krvi v alkohole pod kritickú hodnotu.

Podľa pasu 22, kozy vizuálne dvojky, na omak na prasknutie. Originál blond. Gandžu hulila s rovnakým zápalom ako môjho.

Strašne sa mi nechce chodiť do roboty.