Predpovede

Je noc, za veľkými oknami bez záclon či závesov sa miesi hmla so svetlom pouličných lámp, váhavo sliepňajúcimi na mokré chodníky. Popadané lístie nalepené na asfalte, farebná koláž konca jesene. Kde-tu auto, vlečie sa domov posledný zablúdilec. Už dávno malo byť bielo, ozdobený strom na námestí bliká o pomoc, no márne. Predpovede nedávajú tomuto mestu do konca roka šancu.

Nespím. Už znova. Viem, mal by som, ešte ma čaká hektický týždeň, kým budem môcť na chvíľu vypnúť, i tak to však neurobím, pridobre sa poznám.

Je neskoro: nehodí sa nikomu volať uprostred noci; síce by som sa mohol ozvať na druhý koniec planéty, ale... Vlastne nechcem.

Už len týždeň. Týždeň urputných zápasov o čísla, prekladaných predvianočnými stretnutiami s výmenou vín, šuniek a syrov; potriasania pravicami, pár nudných večerí, pár divokých pitiek. Potom sa rozpŕchneme a budeme si len rekreačne dopisovať, aby sme nevypadli z formy, keď sa to o dva týždne začne opäť naplno odznova.

Nechcem už; nadychujem sa k tomu, aby som skončil, no zároveň je to ako droga, závislosť na napätí, na strese, na kratučkej eufórii, ktorá nasleduje, keď sa niečo vydarí, závislosť na kolotoči, ktorý chvíľami spomalí, ale nikdy nezastavuje, prosím, nech sa páči, môžete naskočiť alebo vyskočiť, počítajte však s možnosťou, že skončíte s rozsekaným ciferníkom. Alebo s rozsekanými ilúziami. Alebo i nádejami.

Neviem. Možno je to len zimou a na jar to prejde. Neznášam zimu: i tá kalendárna, neautentická, ma irituje. Možno sa potrebujem zvaliť v parku na lavičke ako moji počernejší a bezstarostnejší bratia, potrebujem, aby sa do mňa oprel oskar a dolial mi síl.

A keď nie, tak sa o to musím postarať sám. Ako obyčajne! A ideálne ešte do jari.

Ligot

Pristála včas. Nasadne do auta a temer sa na seba nepozrieme. Žiadne bozky, žiadne objatia a takmer žiadne pohľady. Len nočný žurnál v rádiu a prázdne mesto.

Vynesiem jej kufor hore, do ešte stále spoločného bytu. Dáš si čaj?, opýtam sa nesmelo; dá si. Mlčky vedľa seba prechádzame, dve odmerané tváre, pohľady, ktoré sa nedokážu nájsť.

Vzdychnem, možno, aby si ma všimla, možno, aby nebolo ticho. Čo ti je?, opýta sa. Znie láskavo, starostlivo. Omnoho menej ako tebe, odpoviem.

Objímem ju a pevne ju držím, dlho, dlho. Nechávam spočinúť jej hlávku na svojom pleci, je to také, také podobné, ale predsa úplne iné.

Napokon sa rozdelíme a úchytkom si všimnem ligot v jej očiach. Berie si čaj a mieri spať do vedľajšej izby.

Zostalo ticho.

Puto

Diaľnica zvádza k zamysleniu, myšlienky zvádzajú k telefonátom. Tentokrát ale nejde o náhly popud, na chvíľu, keď vyrazím a zavolám jej, čakám týždne. Babie leto za oknom ma povzbudzuje, deň je krásny.

Nedvíha, nechávam to zvoniť desaťkrát, potom to — aspoň načas — vzdávam. V rádiu hrajú hity deväťdesiatych, skoro každá z tých piesní má u mňa svoj príbeh.

Za hodinu volá sama. Dohodneme sa na večer, stíham sa osprchovať, oholiť, najesť a dokonca i umyť auto. Prvý dojem je len jeden, a na tomto mi dvojnásobne záleží. Prvý dojem — po koľkých? — po desiatich rokoch? Skutočne chcem ísť len na kávu?

Vychádza z domu a je krásna, hádam ešte krajšia ako vtedy dávno. Zastal v tomto meste čas? Takmer sa mi podlamujú kolená.

Desať rokov, čo som ju naposledy videl a pätnásť, čo som ju naposledy pobozkal. Jedna z mála mojich skutočných lások a tá, popri ktorej sa zo mňa sformovalo moje ja. To ja, ktorým som do dnešných dní.

Neprejde hádam ani štvrťhodina a viem, že noc bude dlhá, na zlomok sekundy som zachytil to efemérne priblíženie, to takmer nepostrehnuteľné niečo, čo hlási, že sme si vyrazili ako pár, nie ako dve samostatné jednotky. Viem, možno je to len ego alebo sebaklam, pretože to hádam ešte nevie ani sama.

Prechádzame ulicou a odrazu sa držíme za ruky. Už sa nepustíme. A potom povie čosi milé a reagujem inštinktívne: pobozkám ju do vlasov.

Sadáme si do poloprázdneho baru, popíjam miestny pokus o caipirinhu, ona akýsi farebný nápoj a slová z nás plynú tak otvorene a prirodzene, až sa chvíľami bojím, či sa mi to nesníva. Môžeme si dnes v noci povedať všetko, viem to, a ktovie, možno bude táto noc trvať do konca našich dní.

Je takmer ráno, keď sa dvíhame. Od telefonátu prešlo dvanásť hodín, no už som to iný ja, úplne vymenený, autentickejší. Doteraz som hľadal, teraz som našiel. Niekedy musí človek obísť celý svet, aby našiel šťastie presne tam, kde ho zanechal.

Idem spať k nej, veď vlastne kam inam, a nie, ešte sa nemilujeme, netreba, len spíme v objatí, nocí bude hádam ešte požehnane.

A viem, viem, že niekoho strašne zraním, že budem musieť čosi vysvetľovať: a nedobre bude keď poviem veľa, i keď zmienim málo. Bolesť si bude pýtať výpalné ešte dlho.

Zahodím všetko, aby som bol s ňou. Vzťahy, kariéru, majetky. Patetické, iracionálne, nepragmatické. Najhorší gýč z červenej knižnice. Inak ale nemôžem a inak ani nechcem. Už je rozhodnuté.

Linka

Posadím si ťa na kuchynskú linku a okamžite ho do teba narvem, oznamujem jej vopred písomne.

Zatvorí za nami dvere bytu a pýta sa, či by som si niečo nedal. Dal.

Nestihne ani skontrolovať obsah chladničky, keď sa k nej prisajem a za pár sekúnd z nej strhávam šatstvo. Za pár ďalších už skutočne sedí na kuchynskej linke, nahá, vlhká, chtivá — a možno i trocha prekvapená.

Presne toto som potreboval, pomyslím si, keď začnem prirážať.

Liga majstrov

Pristála predo mnou fľaša vodky, úplne samozrejme a najmä nevyžiadane. Psími očami sa zúfalo zahľadím na matku nevesty. Zbytočne. Na konci sveta sa matkám neodvráva, na konci sveta sa na ich pokyn pije.

Spoločenské nasávanie prevádzkujem na amatérskej úrovni, uvedomujem si neurčito po niekoľkých hodinách, keď sa stále trápim so svojou prvou butylkou, kým miestni už načínajú butylky druhé, pričom poldecáky brzdia tu pivom, tu cinzanom. Pijú ligu majstrov, zdá sa. Po chrbte mi steká pot.

Čím viac pijem, tým viac sa mi tu páči a čím viac sa mi tu páči, tým menšia je nádej uniknúť. Sú štyri hodiny popoludní, slnko praží a pomaly budem na kašu. Musím zmiznúť. Musím! Miznem.

Desať večer. Spravil som niekoľko peších okruhov mestom, prelial telom hektolitre vody, zjedol polkilový stejk a dvakrát som sa osprchoval. Artikulujem, koordinujem pohyby, nepáchne zo mňa. Interne som sa podmienečne uznal za schopného riadiť motorové vozidlo. Bude to tak na pol promile, hovorím si, a kým ma vezmú na krv, bude to pod nula tri. Dúfam. A možno tu tieto veci nikto nerieši.

Predpisovo sa presuniem do civilizácie, kde nestojí poldeci šesťdesiat centov. Vlastne som za to vďačný.

Puberta

Sedíme na lavičke v parku ako dvaja pubertiaci. Akoby som mal sotva pätnásť — a ona hádam trinásť. Strach? Zdržanlivosť? Hlavne sa na ňu nedívať, lebo sa neudržím. Sledujem stavenisko za stromami, developerská mašinéria už zaiste inzeruje luxusné bývanie v tesnej blízkosti pazbytku prírody uprostred veľkomesta. Vysmiate rodinky z katalógov sa nevedia dočkať.

Chcel by som ju pobozkať, chcel, ale už sme si to vysvetlili. Dávno vysvetlili. Niekedy to šlo. Teraz už nie. Hoci je tak blízko.

Letmo sa jej dotknem, pohladím ju — a zdá sa mi to, alebo je skutočne o čosi bližšie? Ostýchavo si vymeníme úsmevy — deje sa vôbec niečo? Už nemôžem. Viem, čo som sľuboval, viem, čo som si predsavzal. Moje pery sa približujú k jej. Niečo sa musí stať.

Strih.

Je noc. Sme spotení, mokrí, odpadávame vyčerpaním. Vzduch sa nehýbe, otvorené okná nepomáhajú. Výlučky žliaz rozotreté po telách ako opaľovací krém. Hej, viem, čo som si sľuboval. Ale i postpubertálne výčiny majú niečo do seba. A niečo do nej.

Grandhotel

Na rozsekanom ciferníku čierne okuliare, civím do priestoru, vezú ma domov. Je skoro poludnie, som v rozklade. Chvíľami zvažujem, či udržím fazónu alebo požiadam mladého, nech mi zastaví. Slabšia viróza, povedali by na Hrade. Zatvárajú sa mi viečka. Potrebujem spať. A ešte ticho, teplo, tekutiny.

Včera v noci. Držím ju za riť, padáme z baru. V lobby ide do kolien, ťahá mi ho z nohavíc. Opretý o biliárdový stôl, periférne skúšam zistiť, či sa na nás díva CCTV. Profesionálna deformácia, zaujímajú ma technológie.

Robí to fakt dobre, zhodnotím si interne, keď sa myšlienkami vrátim do reality. Prekvapuje ma, že mi ho vôbec dokázala postaviť. Vystriekam jej hrdlo, pozbiera si lodičky a idem si dať dve hodiny kómy. O reciprocitu údajne nestojí.

Livrejovaní panáci na recepcii sa na mňa usmievajú. CCTV funguje.

Tox

Trištvrte na sedem večer. Zalomím v aute cez ulicu od džezového klubu. Dvakrát ma prebudí telefón, len aby som v momente opäť odpadol.

Tridsať minút neskôr. Rozchodil som krízu, sedím v bare pri vode. Zelený čaj, poprosím. Posledný pracovný hovor: Predám ti hocičo, ale určujem podmienky a cenu. Môže byť? Civím na výletné loďky, pomaly sa rozoberám. Začala hrať kapela, na môj štýl zbytočne alternatívne. Topím sa v dumách.

Zakrátko príde cica. Vodka Red Bull? Hocikedy, bejby. Ďakujem, drahý Absolut, že máš toľko príchutí.

Preberáme Pittsburgh a New York, pánov, slečny a život vo všeobecnosti. Je mi fajn, zisťujem. Cígo na terase. Slnko sa skrylo za obzor. Spustila ďalšia kapela.

Po polnoci balíme, zvažujeme, čo ďalej. Taxík a ku mne, pizzu objednávam ešte cestou. Vodka s džúsom a jeden z nasladlých filmov o meste, ktoré nikdy nespí. Po prvý raz u mňa zostala cez noc, napadá mi tesne predtým, ako vyhasnem.

Ráno v ťažkej pohode. Prechádzka ulicami, robím jej sprievodcu mojou štvrťou. Anglické raňajky v najlepšej kaviarni v okolí. Máme čas, túlame sa centrom a vraciame sa po auto. Hádžem ju domov, v rádiu hrá Hendrix.

When I'm sad, she comes to me
With a thousand smiles, she gives to me free
It's alright she says it's alright
Take anything you want from me,
Anything.

Aby mohol začať detox, potrebujem najprv tox. A vychutnávam si ho!

Vidiecka romanca

Raz už som ju videl. Sedela vedľa mňa na kamarátovej svadbe. Potreboval som vtedy zmiznúť, stíhal som si s novomanželmi sotva pripiť a už som bol preč. Niečo som si ale zapamätal: jej výstrih.

Po dvoch týždňoch ju opäť stretávam. Vidiecka diskotéka, kde sa zastavujem z číreho rozmaru. Pár známych, jeden povedomý výstrih.

Zľahka s ňou konverzujem, chlast jej kupovať nemusím. Hlboko v noci sa ochotne nechá odviezť ku mne. Pustím film a nalejem víno, no zbytočne. Netreba. Necháva sa preťahovať na všetky spôsoby aj bez rekvizít.

Ráno ju hádžem domov a akurát som nasraný, že to bolo totálne bez námahy. Vlastne neviem, či sa nemám cítiť zneužitý.

Fondy

Dva dni som sa nedostal z hotela. Dva dni, dva dvanásťhodinové mítingy. Moja krehká psychika dostáva seriózne zabrať. Po treťom dni je konečne padla: som rozsekaný, halucinujem, možno by som ani nepotreboval chlastať. Ale načo riskovať? Padá to do mňa ako do studne.

Strih. Pár hodín neskôr, opúsťame jeden podnik a je čas nájsť si niečo iné.

Jebáááť, ideme jebáááť!, reve na mňa mierne naliaty obchodný partner a nadšene ma bije po pleci. Čo-ako prvotne nezdieľam jeho nadšenie, nechávam sa zlomiť. Jebať! Poďme!

Zastavujeme taxi na bulvári a využitím moderných technológií vysvetľujeme taxikárovi o čo nám ide. Google Translator, patrí ti vďaka za spoluprácu pri hľadaní najdrahšieho bordelu v meste.

40 eur vstup, 800 za fľašu. Viem, Moët, ale i tak. Nefunguje mi karta, hodí na mňa psí pohľad chlapík — tak platím. Jebať! V boxe máme sedem kundičiek, cítia lóve, milujú nás. Najkrajšie profesionálky, aké som kedy mal k dispozícii. Keď sa vymaním z tej spleti božských kôz a vagín, jednu z nich si beriem na izbu.

Najradšej by som okamžite zalomil, ale už to dohrám. Máš u mňa kilo navyše, keď sa ti podarí ma urobiť, dávam jej silnejšiu incentívu pracovať.

Podarilo. V taxíku potom zaspávam, preberie ma esemeska: Pošli číslo účtu, je to na firmu.

Vedel som, že nadnárodné korporácie majú niečo do seba: fondy.

Radosti

Zajtra mierim na pracovný výlet, hovorím rozpustilo slečne, s ktorou obedujem v súlade s najlepšou networkingovou zásadou: Never Eat Alone. Obed fajn, ale práve som si z výletu spravil vojnu ako remeň. O radostiach možno rozprávať až ex post, to už by som mohol vedieť.

Vstávam o štvrtej, aby som stihol lietadlo. Auto štartujem s miernymi výčitkami svedomia: Nevravel som si včera, že nebudem piť? Vravel. A? Akoby sa víno nerátalo.

V salóniku mi už padá hlava. V Paríži mám na prestup 15 minút, čo je natoľko málo, že miesto stresu upadám priamo do letargie. Našťastie, Francúzi to majú šikovne zrátané. Ak mešká jeden let, minimálne rovnako dlho bude meškať i nadväzujúci. Úplne ideálne so solídnou rezervou. Premyslené. Len kým ma dopravia do cieľovej stanice, budem polomŕtvy.

Čaká ma blazeovaný chlapík s tabuľkou s logom firmy a S-Klasse. Hádže ma do hotela a počas jazdy nepovie ani slovo. Som mu vďačný.

Koniec výpočtu radostí.

Obed nestíham, s kufríkom sa skladám priamo v zasadačke. Jednanie trvá do ôsmej večer. Od ôsmej do desiatej večera, nasleduje socializácia v bare. Čosi mi vraví, že tento míting organizuje Nemka. Najzásadnejší rozhovor dňa stíham za päť minút, zvyšok je len zúfalý dojazd. Mám pocit, že nikto nemá gule priznať sa, že zomiera a že preferuje zomrieť v posteli. Stoicky trpím, mám to v náplni práce.

Je po polnoci. Mesto vidím z okna. Za rohom je La Rambla, no nemám síl.

Usínam okamžite. Tak aspoň nad insomniou som dnes vyhral.

Wellness

Mám plné zuby zimy. Málokedy lyžujem, keď už, je to skôr z povinnosti ako z plezíru, silvestrovský týždeň na horách mi stačí na celý rok. A stále nie je koniec.

Opäť sa niekam presúšam, opäť pracovne. Zimné stredisko skryté pred návalmi turistov, hotel pod zjazdovkou, wellness. Dva polopracovné rozhovory, potom bar. Wellness ako eufemizmus. A ako bonus plavovlasá cica. Je nová, vidím ju po prvý raz.

Tridsaťpäť, pridlho vydatá, bez detí. Jedna z tých, ktorým treba pomôcť, aby si uvedomili, ako veľmi milujú svojho manžela, dozvedám sa od cynického kolegu. Win-win, uškrnie sa a zoznamuje nás. Zbytočne, tuším, že z oboch strán.

Koňak začína tiecť potokom, je čas zmiznúť. Zajtra ma čaká navlas rovnaká akcia.

Ďalšie hodiny zasneženou krajinou. Hotel, golfové ihrisko, wellness. Na recepcii sa takmer zrazím s plavovlasou cicou zo včera. Ty?! Asi sa budeme vídať častejšie.

Míting, masáž, bazén, bar. Cica je spovedaná testosterónmi asi po dvadsiatykrát počas dvoch večerov. Zakazdým rovnaké otázky. Pozrie sa na mňa a viem, že vie, že viem. Usmejem sa, kývnem plecom. Nič s tým nenarobí, darmo sa sťažovala už včera.

Obracanie pohárikov naberá na intenzite, tak znova miznem. Nechcem ráno nafúkať.

Čaká ma ďalší wellness... Malá Thajka po mne nemilosrdne šliape, trocha ma desí, že za to ľudia platia. Štyridsať eur a bez fajky?, komentuje to kamoš večer pri víne; nie je to škoda?

Cica poslala email, sama od seba a plný smajlíkov.

Tak ktovie, možno je skutočne pridlho vydatá. Jedna z tých, ktorým treba pomôcť, aby si uvedomili, ako milujú svojho manžela.

Monako

Spal som dobre, ale krátko. Ešte zo mňa cítiť chlast. Rozvidnieva sa. Z okna vidieť priamo na more, čo je príjemné zistenie, ale keď zašmátram vedľa seba, siaham do prázdna. Viem si predstaviť i príjemnejšie rána.

Ešte by som zalomil, chýba mi pár hodín, aby som nebol mentálne pokrčený, zhúžvaný, aby som fungoval. Mám smolu, teraz na to nie je čas. Odchádzam sa opäť socializovať. Som tu služobne.

Post scriptum

Nechal som sa zlomiť na obed. Stretávame sa a ešte telefonujem, letmo ju pobozkám na líce, kým ukončím hovor.

Zadívam sa na ňu, škerím sa: Viem, bezpečne viem, že sa zase opýta, nevinne, dostatočne všeobecne, so skutočným, či predstieraným nezáujmom, ako sa mám. Luxusne, odpoviem, ako takmer zakaždým. Uchechtnem sa.

Asi som sa mohol mať inak, lepšie či horšie, keby pred rokom nešpekulovala a rozhodla sa byť so mnou. Nerozhodla. Medzičasom sa mnohé zmenilo — a rozhodovanie už nie je na programe dňa. Maximálne, čo budeme jesť.

Aj tak si však nedokážem pomôcť. Díva sa do jedálneho lístka a ja ju skenujem pohľadom, bez zábran, uvoľnene, s úsmevom. Nemusí sa ma pýtať, na čo myslím, vie. Na sex, ako inak.

Je nespokojná. Večne nespokojná. Práca, frajer, čokoľvek. Krčím plecami. Tisíckrát som jej vravel, čo si o tom myslím, beztak si nikdy nedala poradiť. Nepotrebuje to. Načo? Sama vie najlepšie, čo by jej pomohlo. Len sa tým neriadi. Ááách, ženy!

Bez rozpakov si k nej privoniam, keď sa lúčime. Je to stále ona, vonia mi, vzrušuje ma, láka. Len som už asi o galaxiu napred.