Reflexia

Pol jedenástej predpoludním. Postávam pred firmou, sŕkam gumidžús, príšerne sa potím a možno by som si aj chcel zapáliť, ale nezapálim si. Len takú imaginárnu. Neznášam hnoj v ústach. Plus, som silne ovplyvnený protifajčiarskymi reklamami. Škoda, že aj na fľaše nelepia hororové výjavy následkov dlhodobého užívania. Mali by. Ako k tomu príde bežný spotrebiteľ ako ja? Kúpi si fľašu-dve týždenne, do toho pár nepredvídateľných víkendových roztopašností a z ničoho nič cirhóza.

Zazubím sa smerom k ohrievaču na oblohe, asi to chcelo byť vyzývavé, ale asi to nebolo. Cítim ako sa vo mne chvejú atómy, trasú sa, rozhegané molekuly kričia o pomoc. A navonok to vyzerá stále zachovalo. Ešte zahrám divadlo, nepálim mosty, nezberám sa na posledný výlet do Vegas. Ešte to nebolí a ešte to nevidno. Ešte sa tým môžem v záchvate kokotizmu chvastať. Ešte si môžem hladiť ego a správať sa ako hyperkokot, ktorý to má s prehľadom pod kontrolou.

Dosŕkam gumidžús, dám si ešte minútku na čerstvom smogu, odfrknem imaginárny vajgel smerom k tomu nebeskému radiátoru, otočím sa na opätku a zaradím sa späť do firemného davu.

Ešte to nebolí. Ešte si môžem hladiť ego a správať sa ako hyperkokot, ktorý to má s prehľadom pod kontrolou.