MTV

Je to bez pár dní desať rokov.

Bola streda večer, ale to v tom čase bolo úplne jedno — chceli sme byť spolu a žiť, ideálne hlučne, veselo, intenzívne a ideálne hlboko do noci. Ťažké rána sme ignorovali ako malichernú mrzutosť, ktorá záťah nijako neohrozovala.

— MTV má akciu, uzavretá spoločnosť, ideme?
— Sa pýtaš?

Parkujem a chvíľu hľadáme kam zapadnúť — a nachádzame atómový kryt zastrčený v parku. Vysvietený vchod nás víta červeným kobercom a fotografmi.

— Nefoťte nás, prosím.

Mohol som ostať ticho, tesne za nami vchádza miestna hviezda, podstatne zaujímavejšia ako môj prepitý ksicht, čo-ako doprevádzaný anjelskou tváričkou mojej pôvabnej spoločníčky.

— Majk Spirit!!! — hučia nadšene novinári.

Úprimne, som tu krátko a miestnu smotánku od roku 2000 ešte neregistrujem. Asi je to tak lepšie, hádam sa neposeriem z chlapca v šušťákoch.

Lejeme do seba litre mojita a tancujeme medzi lokálnymi celebritami. Ruka hore! Brčkavý chalan mi vyleje drink, ale hneď mi zbehne po ďalší. Má skvelú kočku, nejaká Monika, brutálna kosť. Bavíme sa, kým sa chalan vráti od baru. Nejaký Ben. Cristovao, doplní moja polovička znalá pomerov.

Na hajzli sa míňam s Michalom Davidom, má brucho, že sa mu takmer niet kam vyhnúť. Potí sa, ujco. Kokso, discopříběh v reále!

Laškujem s mojou efemérnou kráskou v boxe a zakaždým, keď idem po ďalšiu rundu zavadím zrakom o Kollera s Mekym, ktorí sedia v boxe za nami. Tých dvoch poznám a rád by som s nimi popil — len sa ako pes hanbím osloviť ich. Čo im poviem? Šraci, vás môžem, ste frajeri, vypijeme? Nechcem otravovať, bavia sa.

Tak sa venujem mojej slečne, veď som z nej totálne hotový. Bez toho, aby som si to uvedomoval, tuším som vlastne práve v tejto chvíli šťastný.

Meky zomrel.

Meky zomrel a s ním odišla časť môjho detstva a pár zážitkov ako som ho nikdy neoslovil. Napríklad, keď som ho stretol na ulici. Alebo keď som doňho skoro vrazil vo VIP bare na koncerte Leonarda Cohena. Alebo to boli Depeche? Vtedy mi prišiel taký smutný. Ale klasika, nič som nepovedal. Nebudem otravovať, nepatrí sa to.

Púšťal som si jeho platne vyexpedovaný rodičmi k tete na prázdniny. A v puberte som ťarbavo zvládol čo-to z jeho repertoáru i zahrať na gitare.

Kde tie časy sú.

Slečny už tiež niet. Nechcela ma na plný úväzok a tak sme sa postupne vzďaľovali, až sme sa vzdialili nadobro. Potom sa odstrihla od internetovej civilizácie, sociálnych sietí a starých známych a prestala existovať.

Nesnívalo sa mi to celé, váham dnes?

Mesto spí
Dolu podo mnou
Iba neón bliká

Dovolenka

— Dám vám lepšiu izbu, — hovorí, — na ktorom poschodí chcete byť? Deviate je najvyššie, budete mať skvelý výhľad, môže byť?
— Môže byť, — prisvedčím a potom rýchlo zatiahnem hrubé závesy, len čo za mnou zaklapnú dvere.

Posteľ super, spokojnosť.

Tri dni po mne bude niekto upratovať a ustielať. V pravidelných intervaloch dostanem najesť. Rozvážať ma budú taxíky a miestni zamestnanci. Z večerných akcií sa vyhovorím, to viete, bývam unavený.

Jediné, čo sa odo mňa očakáva je, aby som povedal niečo k veci pri stretnutí s miestnou generalitou spriatelenej globálnej spoločnosti. To dám, tie kecy poznám naspamäť. Osadenstvo pokýve múdro hlavami, poniektorí si spravia poznámky a následne mi v maile pristane zápis zo stretnutia. A miestni si sami pekne podelia úlohy.

To už budem v hoteli, potrebujem sa natiahnuť, bývam unavený.

Exit

Po tretej v noci. Stodeväťdesiat prázdnou diaľnicou. Mám za sebou osemsto kilometrov, ostáva posledných sto. Je mínus päť, poletuje sneh. Nevermind na plné gule. Autopilot.

Sedím v Excentri a pijem štvrté pivo v kombinácii so štvrtou zelenou. Je jasné, že budem na šrot. Šabľu hodím na hajzli, do záhona na ulici, na zastávke trolejbusu a finálne ešte doma z okna. Následne okamžite vytuhnem. Exit.

Stodeväťdesiat prázdnou diaľnicou. Len nezaspať. Prudko brzdím pri najdementnejšom výjazde celej štreky — tom mojom, pochopiteľne. Ešte jedna rallye skúška do vrchu a pod kopcom sú svetlá miniveľkomesta. Režem to obchvatom a užívam si prázdnotu, čo je súčasne popis reality i banálny pokus o metaforu.

Otváram z diaľky bránu. Garáž, kuchyňa, chladnička, posteľ. Exit.

Slina

Vraciam sa s dvoma kumpánmi z mokrej štvrte do hotela. Počas celodenného mítingu i korporátnej večere sme statočne predstierali, že máme úroveň. Decentné konverzácie, decentné pitie — sponzorované decentným nemeckým viceprezidentom.

Takmer všetci účastníci akcie sú miestni, tak sa postupne viac či menej nápadne povytrácajú. Šikovní parobci. Decentné krytie prestáva po niekoľkých drinkoch účinkovať.

Masky sme strhli okamžite po prekročení prahu hotela. Zbavení suchárov a zábran, dvaja naoko distingvovaní Angličania a jeden slaboduchý adoptovaný Austrálčan, traja bratia v triku, už sa bavíme na úrovni piatej cenovej. Medzi sebou môžeme, asi ani nespočítam množstvo krajín, v ktorých sme spoločne nasávali. Máme spoločnú kráľovnú a slinu. Predovšetkým slinu.

Víno? — prehodím konverzačne. O odpovedi nemôže byť pochýb. Samozrejme. Objednávame po fľašiach, máme natrénované. Z ničoho nič do seba lejeme štvrtú, prekladanú smiešnymi miestnymi pokusmi o poldecáky. Barman má už hodinu zatvorené, ale ešte sme neprijebali z tých jeho metrových stoličiek a takú tržbu už dlho nemal. Tak posúva fľaše vína a dolieva gin.

Futbal, buchty, zážitky, šéfstvo, firma, kurvy, prachy, všetko. Cvak, odrazu je pol tretej.

Ideme to rýchlo dospať.

Ráno peklo. Mám čo robiť, aby som naštartoval systém, odišlo mi asi pol mozgu a zvyšok nabehol len v núdzovom režime. Skúsenejší z Angličanov to dal, ale je mi jasné, že je podobne v hajzli ako ja. Mladý to nedal.

Voláme mu, nič. Voláme i z recepcie, nič. Naveľa nám prezradia číslo izby, tak si ho ideme vyzdvihnúť. Keď sa dobúchame, otvorí nám smradľavý poblednutý bezdomovec. Handra. Dáme ho trocha do pucu a vtisneme do taxíka.

Ďalší celodenný míting. Miestni sa idú pretrhnúť aktivitou, traja medzinárodní experti zaryto mlčia. Pevne verím, že si nikto nevšimol, že sme na kašu. Alebo si to len naivne namýšľam a miestni to decentne nechcú vyťahovať.

Pohľadom tlačím hodiny na stene. Rýchlejšie, kurva, rýchlejšie. Ale nehrozí. Musím trpieť až do štvrtej popoludní. Rozchod. A potom rýchlo, rýchlo, rýchlo preč. Letisko, auto, posteľ. Kóma.

A za pár týždňov niekde inde opäť.

Silvester

Zabývala sa u mňa rýchlo, i keď som si stále nebol istý, či to bude fungovať. Nepochybne to riešila i ona, riešila totiž všetko, pitvala každý môj nádych, nepatrné gesto či nejednoznačný pohľad. Dnes v noci ale bola v nálade. Neriešila nič.

Presunuli sme sa k starému známemu, ktorého sme v detstve rekreačne šikanovali a on potom všetkým vytrel zrak, keď prebral môjmu bratovi slečnu. Teda, aj brat ju mal od kohosi požičanú, ale i tak. To sa nerobí, nie?

Večer odsýpal, promile pribúdali, mladá sa bavila, smiala sa a božsky sa vlnila — kým ja som do seba hádzal poldecáky a mierne žiarlivo sledoval, či sa k nej náhodou niekto príliš nevtiera, špeciálne napríklad pán domáci.

Všetko OK. A fuk tam s ďalším.

Nadránom domov. Mala chuť vyfajčiť ma v taxíku, čo som láskavo odmietol, všimnúc si, hoci zľahka spomalene a rozmazane, ako si šofér šteluje späťák. Alebo som sa len bál a nechcel som si urobiť hanbu.

Doma z nej zmizli veci skôr ako by dal Bolt stovku. Už-už malo k niečomu dôjsť — a potom som sa zobudil s hlavou medzi jej stehnami. Ksicht som mal mokrý a lepkavý a záber mojej krásnej hlasno chrápajúcej dvadsiatky s nožičkami naširoko mohol určite zabodovať na World Press Photo. Ružová šuštička osvetľovala celú spálňu.

Doslova popiči Silvester.

Soundtrack

Skorá jar. Sedím u kamoša a počúvame práve vydané Innuendo, netušiac, že Freddie to bude mať do zimy za sebou. Trocha kamošovi závidím brutálnu hifi zostavu v cene mladoboleslavského favorita, čo je ale nič proti tomu, čo závidí on mne.

Spolužiačku.

Nie je tak úplne mojou, no nevieme o tom už len ona a ja; pre ostatných je to hotová vec. Nemotorne špekulujem ako na to, mám ciťák, že sa to dá. Ako?!

Dva kroky vpred, jeden vzad. Kým ju vezmem na kúpalisko, už je vonku Mamma Said. Lenny v tom má jasno, ja chvíľami tápem.

Let's wander slowly through the fields
Slowly slowly through the fields
I touch the leaves that touch the sky
Just you and I through fields of joy

Sedím s ňou na deke, civím, naprázdno prehĺtam, neviem, čo mám hovoriť, neviem, čo mám spraviť, neviem nič, len, že tu chcem byť s ňou. Tu a teraz.

Zamilovaný a neistý. Mnohé z tých dní mi zostane. I album v playliste.

Hudba pomáha. A koľko jej je! Na jeseň sa to začne sypať takým tempom, že nestíham kupovať pásky. Čierny album Metallicy, Ten od Pearl Jam, Use Your Illusion, Blood Sugar Sex Magik, Nevermind, Diamonds and Pearls a na záver šajba z Berlína — Achtung Baby. MTV na pozadí chrlí kultovú muziku a vôbec mi nedochádza, že sa práve odohráva jeden z najlepších rokov v hudbe vôbec. Vyrástol som na klasike, krčím dnes ramenami.

Nachodím s ňou stovky kilometrov po sídlisku a ešte vždy sa úplne nedokážeme zhovárať, tak si len nahrávame pásky, vymieňame si lístočky s odkazmi a potom spolu mlčíme. A každy bozk je pre mňa životným úspechom.

Občas zapadneme do kina, občas na diskotéku, navlečení v uniforme tejto jesene i nasledujúcich rokov, rifle, vlajúca flanelka a vlajúce vlasy. Keď ju držím za ruku, pochopím — len tak en passant — slobodu, autentickú, apolitickú slobodu — pochopím, že môžem, keď budem chcieť, skúsiť čokoľvek. Nie všetko klapne, ale keď ostanem len snívať, tak neklapne nič.

Po dvoch rokoch mi zmizne v Canterbury. Neskôr v Pešti. A napokon na Floride. Občas sa niekde objaví a dnes už môžem len hádať, čo si ešte z tých dní pamätá. Tridsať rokov v hajzli, ani neviem kedy a ako.

Ale chvíľami ešte stále sedím v tom luxusnom nadrozmernom prvorepublikovom byte s brutálnou hifi zostavou, počúvam Innuendo a začínam špekulovať ako na to. Zas a znova.

Svet naruby

Začiatok roka. Kolotoč. Letiská, salóniky, taxíky, hotely, kancelárie, reštaurácie. Stále dookola. Večer sŕkam koktejly na akcii nadnárodnej korporácie v jednom hlavnom meste a ráno sedím na mítingu stovky kilometrov ďalej v inom hlavnom meste a rozdávam rozumy miestnym kolegom. Následne leziem vyšťavený do postele v tretej krajine, len aby som si to za pár dní zopakoval v ďalších destináciách. Za posledných šesť mesiacov som dvakrát skolaboval. Nepomohlo. Kolotoč ma baví.

A potom —

Je to stále bližšie. Vnímam to, no ešte si to nepripúšťam. Médiá ma bombardujú, neuniknem. Svet, ako ho poznám, to má za pár. Dobre, rozumiem, len to chcem ešte pár dní ignorovať.

Dovolenkujem a pritom spovedám potenciálneho zamestnanca nad kávou, aby som nevypadol z rytmu. Už hlásia prvé úmrtia. Nervozita médií prerastá v paniku. Hlavne kúpiť múku alebo toaleťák, v závislosti od krajiny a konkrétneho pacienta.

Dezinfekcia je drahšia ako Jim Beam.

Idem stále ako motorová píla. Stovky kilometrov takmer jarnou krajinou, teším sa na posteľ. V tomto hoteli mi už tuším zakaždým dávajú rovnakú izbu. Len garáž majú stále preplnenú. A teraz —

Zazvoním a brána sa pomaly dvíha. Rozľahlé podzemné parkovisko je celkom prázdne. Postapokalyptický svet môže vyzerať úplne obyčajne. Fascinovaný si fotím garáž s jediným autom, mojim.

— Kde sú všetci? — pýtam sa na recepcii. — Neprišli! — odpovie sucho pán v slušivom obleku a lennonkách. Zdvihne zrak z papierov a pozerá sa na mňa, akoby som nechápal úplne elementárnu záležitosť bytia. Neprišli!

Ráno, počas schôdzky, sa dozvedám, že krajina za pár hodín hermeticky uzatvorí hranice. Prostriedky naliate do akcie plánovanej na ďalšie tri dni práve vyleteli komínom. Tí, ktorí sem letia, sa môžu otočiť na päte hneď po prílete, ostatní náhlivo ťahajú kufríky smerom k taxíkom. Už si ani nepotrasieme rukami. Všetci zrazu máme lepru.

Spätne si uvedomujem, že niektorých už nikdy neuvidím.

Hranicami prekĺznem na poslednú chvíľu. A potom sedím v mojej pracovni a civím do prázdna ako smutný Pablo. V priebehu niekoľkých dní mi zmiznú z kalendára všetky plánované akcie od Barcelony po Vegas.

Začína úplne iný život.