Lajla tov

Smiala sa na celú ulicu, nahlas, šialene nahlas, rehotala sa od ucha k uchu a bola na nezastavenie. Ani som nemal v pláne ju zastavovať, len som ju s údivom pozoroval a bál som sa jej dotknúť, aby som jej neublížil. Bola pre mňa ako zvieratko v ZOO. O milión rokov mladšia, vychudnutá, rukatá-nohatá, nepochopená a nepochopiteľná, bláznivá a pobláznená, triezva i opitá, podľa potreby a nálady, bol jej vždy celý bar, celý byt, celý svet.

Raz, keď sedela mlčky na lúke na okraji sídliska oblečená len v zapadajúcom slnku, som si uvedomil, že je sesternicou malého princa. Dívala sa na mňa obrovskými okáľmi a tvárila sa smrteľne vážne, kým som na ňu uprene civel. Potom prepukla v hurónsky smiech a ja som bol ešte zmätenejší ako kedykoľvek predtým.

Nerozumel som jej nikdy ani slovo a ona pre zmenu mne. Neprekážalo. Komunikácia viazla, tak sme sa jej nevenovali.

Bol som jej všetko a nič, a postupne čoraz viac nič. Potom som zmizol. Videl som ju ešte v starom klube v centre, keď som sa po rokoch vrátil. Túlila sa ku mne ako mačiatko, no ja som nemohol, nechcel. Potom tuším v Londýne, utekala na metro, kým ja som šiel povymetať nottinghamské pajzle. Držal som ju za ruku, chvíľu sme na seba hľadeli, kým sa mi vytrhla a utiekla.

Nikdy som ju nevzal do Paríža, ale možno som jej to ani nikdy nesľúbil. Už neviem.

Zoznámila ma so Zuzou Navarovou, čím dnes v noci náhodne vzkriesila spomienky z minulého tisícročia.

Spi, malá.