24. júna 2018

Cesta k zenu

Sedím v salóniku a zabíjam čas do odletu. Môj čas, ktorý sa nedá vrátiť ani kúpiť. Som mierne vytočený, pretože tu sedím a nešiel som sa prejsť po meste, ale vonku je kosa a chvíľami od únavy upadám do mdlôb. Tak o čo mi vlastne ide, že.

Japonský šesťdesiatnik v obleku sa babre v ryžovom jogurte a zapíja ho šumivým vínom. Nepotrebujem rozumieť všetkému.

Na západnej dvadsiatej tretej je Chelsea Hotel skrytý pod lešením. Na druhej strane ulice býval Tekserve, teraz ho neviem nájsť. Chvíľu sa motám, potom volám na pomoc Google. Tekserve zavreli v roku 2016, dozvedám sa. Stojím na chodníku a cítim sa ako keď decku na pieskovisku niekto čórne formičky. Pritom to bol iba obchod, nebolo to Studio 54. Ale i tak.

Aj jedinú miestnu Yoshinoyu zatvorili, už dávnejšie, pridávam si ešte malú a úplne zbytočnú sťažnosť pre seba samého. I to ma štvalo. Ostali už len v Cali, ale zase jedna je v Cupertine.

Späť na letisku. Môj nočný let mešká hodinu, takže sa tu budem ďalej váľať, závisláčiť a priebežne jesť. A pozorovať posledných zúfalcov, ktorí tu trpia so mnou.

Japonský šesťdesiatnik v obleku sa prestal babrať v ryžovom jogurte a dopil šumivé. Niekam uteká.

Nebudem hádať, či k lietadlu, alebo niekam inam. Nepotrebujem rozumieť všetkému.

17. júna 2018

Dojazd

Sú štyri hodiny. Štyri hodiny ráno. Práve som sa vypotácal z hotela, do ktorého som si pred chvíľou po solídnom záťahu prišiel vziať batožinu. Našiel som si na tejto periférii planéty obľúbený bar a tri noci po sebe som ho testoval. Na tretí pokus konečne nie sám, tak sa to trocha pretiahlo.

Máte caipirinhu?, spýtal som sa prvý večer. Nemali, no mali Diplomatico. Máte caipirinhu?, spýtal som sa i druhý večer. Nemali, no červené bolo pozoruhodne dobré. Máte caipirinhu?, otravoval som aj tretiu noc, už len zo zvyku. A zrušil som sa tým pozoruhodne dobrým červeným. Päť hodín v bare, to som dlho nezažil!

Vypotácal som sa z hotela, ťahám za sebou kufrík a puch alkoholu.

— Unavený? — pýta sa súcitne taxikár.
— Na šrot... — odpovedám po pravde.
— Odkiaľ ste?
— Slovensko.

Pokýval hlavou, hádam uznanlivo. Zdá sa, že premýšľa — ale ktovie, je to taxikár. A ja som na šrot.

— Bol som v Prahe! — vypadne z neho napokon.

Viťazstvo v tipovacej hre mu neberiem, trafil sa dostatočne blízko. Alebo len nie som schopný konverzácie a vysvetľovanie jemných východoeurópskych nuáns ma už nebaví ani za triezva.

Pripútam sa a odpadávam. Svitá. A ja už mám za sebou úspešný deň: na letisko som trafil a do lietadla ma vpustili. Zvyšok dňa je len dojazd.

11. júna 2018

Jin a jang

Vstávam o štvrtej, pred piatou ma taxík berie na letisko. O pol šiestej odlet, za hodinu a pol už za sebou ťahám kufrík k ďalšiemu taxíku. Vlastne Uberu, nemusím nosiť cash. Raňajkujem v pseudotalianskej kaviarni v spoločnosti pani z inej nadnárodnej korporácie. Zdráhala sa, pred deviatou nepracuje; ja som chcel začať o pol ôsmej. Exot, viem. Trpí. Trpí, ale vydrží.

Schôdzky v miestnej pobočke celé predpoludnie. Miestny GM a pár ľudí pod ním, s niektorými samostatne, s inými kolektívne. Rozdávam rady — a oni si určite myslia svoje. Nemám im to za zlé. Keď príde za mnou nejaký bystrý pajác zvonka, tiež si o ňom a priori myslím svoje. Že je kokot. Až kým ma nepresvedčí, že nie je. Niektorí presvedčia, iní nepresvedčia. Neviem, ako som na tom ja. Hlavne, nech spravia, na čom sme sa dohodli.

Nechávam sa po obede opäť hodiť na letisko, preletím dve krajiny a voilà, môžem si volať ďalší taxík. V tejto krajine sú taxíky také lacné a je ich také množstvo, že Uber nemá šancu. Automaticky mierim k bankomatu v letiskovej hale, vyznám sa tu, som takmer domáci. Netuším, koľkokrát som tu bol. Veľakrát.

Časový posun, vo firme už je padla, tak smer hotel. Akcionári mi platia Hilton v centre. Vonku je 34°, v izbe devätnásť. Klasika, mohlo byť aj horšie. Sprcha. Chvíľu chrápem, potom mesto. Prezlečený za vandráka, je mi to prirodzenejšie.

Thajský pajzel. Kvôli žrádlu, pochopiteľne. Večeriam sám, čo je najsmutnejší moment dňa. Chvíľu sa motám mestom, aby som mal nejaký pohyb. Čítam si v kníhkupectve s knihami v angličtine, majú otvorené do noci, chodievam sem rád.

Opäť hotel. Sám. Asi by som to mal nenávidieť, ale kdeže. Užívam si samotu, aby som si po pár dňoch užíval svoj druhý, domestifikovaný život spojený s neustálym upratovaním hračiek, kosením trávy a tlačením vozíka pri rodinnom nákupe. Jin a jang, schizofrénia môjho života.

9. júna 2018

Joe

Raz dávno som s ním zašiel do Art Gallery of New South Wales. Totálne rozsekaný, bola v tom ťažká predchádzajúca noc plus kvalitne upečený koláčik. Mohol som sa presvedčivo vydávať za exponát v sekcii moderného umenia.

Nevydával. Nevydalo.

Svoj stav som nerozdýchal. Kým on oceňoval umenie, ja som si šiel poležať na trávnik pred galériou. Presnejšie, pohodený ako špak som sa pevne zapieral do zemegule, aby som z nej náhodou nevypadol. Taký malý princ v neskorej puberte krížený so Spudom z Trainspottingu.

V tej tráve ma našiel a premiestnil domov, čím ma zachránil pred zradným austrálskym slnkom a miestnou záhradníckou cháskou.

Recipročne som mu o pár týzdňov pomohol uprostred noci zbaliť sa a presunúť sa na letisko, keď sa niekoľko hodín pred výletom do Indie neuvážene posilnil dvoma fľašami vodky. Akurát on to ustál.

Ááách, to boli časy!

Do hotela som dorazil podvečer.

Sedí na terase, drieme pod gaštanom. Pozorujem ho spoza okna, vrývam si ten obraz do mozgu, takto si ho chcem pamätať navždy. Ktovie, koľko mu ľudia hádajú? Možno sotva šesťdesiat — vyzerá parádne na svoj vek. Má o desať viac, skúseností a zážitkov na niekoľko životov.

Keď som šiel z kina po Na konci s dychom, spravil som svoje prvé auto, hovorí, a tá veta ho definuje.

V šesťdesiatom ôsmom emigroval, cez Austráliu a Anglicko sa priženil k slečne z Jet Set. Prachy ho však nebrali a miesto luxusného fleku v švajčiarskej banke si vybral útočisko v nepálskych horách. Rozvod, iné lásky, drámy. Venoval sa veľkoobchodu s heroínom i organickými potravinami, záleží od doby a toho, koho sa spýtate. Ten menej legálny biznis skončil pár rokmi v lochu, ten legálnejší predal a odvtedy už len cestuje a medituje. Pije striedmo, nefajčí a ani trávu nemusí. Stále je to beatnik s iskrou v oku, len o špičky už nestojí.

Joe!

Preberie sa, kým k nemu podídem, chvíľu ma skenuje, potom ma silno objíme. Nespoznal by som ťa, zruší ma prvou vetou, a potom plynule pokračuje v konverzácii spred siedmich rokov, keď sme sa ostatný raz videli.

Máme dva dni a dva večery, ideme na to.

8. júna 2018

Zdementievanie

Štve ju všetko. Teda: práca a chlapi. Dume, v čom je problém, ale ešte na nič neprišla. Neviem, či jej to možno taktne vysvetliť.

Na Instagrame vytŕča kozy i po tridsiatke. Sedí na recepcii, dvíha telefóny, preberá poštu. Oblieka sa ako lacná šľapka, čo bola pravdepodobne miestna móda, keď opúšťala pred desiatimi rokmi valal v ukrajinskom pohraničí.

Trápi sa, že nič nevie a na nič sa neodvažuje — no nič s tým nerobí. Pekná ako bábika, blbá ako tágo. Občas ju niekto zbalí, no po pár týždnoch je so železnou pravidelnosťou koniec. Nevydržia ani najväčší flegmatici. A ani najväčší masochisti.

Pomaly odkvitá. Matka mojej ex vravievala, že každý tovar má svojho kupcu, ale toto bude zanedlho ťažké udať aj vo výpredaji.

Skúšal som jej pred časom pomôcť. Obetoval som sa a rekreačne som ju asi dva týždne mydlil. Viac to nešlo. Cítil som sa ako HAL 9000, keď mu Bowman odpájal obvody.

Spätne si to vyčítam. Bojím sa, že odvtedy som začal dementnieť. I predtým som bol slabomyseľný, pochopiteľne, ale potom sa to začalo rapídne zhoršovať.

Ešte šťastie, že som sa stihol šikovne udať. Lebo dnes už by ma tiež čakal len výpredaj.