19. októbra 2018
Radosti hotelov
Všetko ostatné je zbytočné.
V hotelovej posilke som bol za život raz – pamätám si to presne. Arts Hotel, Barcelona, 2011. Zdržal som sa päť minút. A miestny bazén som videl len od baru, čo mi bolo spätne ľúto, keď som sa dozvedel, že sa tam v tom čase rekreoval i Rytmus a chválil sa práve fotkami z bazéna. Mohol som mu ísť trocha zavadzať. Alebo sa s ním vyfotiť. Dvaja počerní chlapci v bazéne päťhviezdičkového hotela, to by bolo ako sci-fi verzia šracov od Rimavskej Soboty pri radovánkach v potoku.
Dnes ráno som nestíhal raňajky. Celé zle. Hlad je zlý. Na ôsmu som mal mať pristavené auto, prispal som si a potom som sa hnal... – aby som následne postával pred hotelom a čakal. A čakal. Po urgencii auto dorazilo o pol deviatej. Mohol som sa radšej nažrať, šofér by počkal. Učím sa každým dňom. Hlad je zlý!
Raz som bol v hoteli, kde som mal k dispozícii nielen sprchový gél a šampón, ale aj kondómy. Nevyužil som ich, čo je ďalší smutný príbeh môjho kočovného života. Mám iba fotku.
Na druhej strane, občas sa zadarí. Napríklad, bol som s kamarátkou. V hoteli. Koniec planéty, vľavo dole. Vegetovali sme po obede na spoločnej posteli, keď to na mňa prišlo. Už neviem nakoľko nenápadne sa mi podarilo naznačiť jej o čo mi ide, každopádne, guma sa zišla. Mala ju ona, šikovné, predvídavé dievča to bolo.
V inom hoteli s inou kamarátkou som mal zase super nápad, že sa pri tom budeme natáčať. Rýchlo som to potom zmazal. A to som bol mladý, krásny a štíhly. Alebo aspoň mladý. Plus-mínus.
Všeličo som zažil.
No. Ešte dve letiská a jeden taxík a dnes spím vo vlastnej posteli. A na budúci týždeň vyrážam opäť za zážitkami.
17. júla 2018
Zmeny
Tu sa čaká na let do Chicaga?, osloví ma mladý chalan. Chce sa mu konverzovať a vlastne nemám nič proti. Pýta sa, čo robím, odvetím úsmevne polopravdou: som flákač. Nerozumie, tak ponúkam krátke etymologické okienko austrálskeho slangu. Pri odchode hovorí, že si ma pridá na LinkedIn. Po tom som túžil. Doba sa zjavne zmenila.
Zmenila.
Facebook je pre dedkov. Systém stráži čas strávený na tisícdolárovom telefóne. Veľký brat vie dávno všetko a malí bratia dosť na to, aby si urobili obrázok. S kým sa poznám, s kým sa vídam, kam chodievam, čo jem, kedy a ako spím, kedy som vetral, kde mám auto... Radšej na to nemyslím.
Za oknom haly sú minarety.
Potom sadnem do lietadla a celý čas som online. Funguje internet, funguje telefón, funguje televízia. Pozerám Wimbledon a konverzujem s kolegami z práce.
A ešte stíham filozofovať o tom, že sa jedného dňa odstrihnem. Jasné.
24. júna 2018
Cesta k zenu
Japonský šesťdesiatnik v obleku sa babre v ryžovom jogurte a zapíja ho šumivým vínom. Nepotrebujem rozumieť všetkému.
Na západnej dvadsiatej tretej je Chelsea Hotel skrytý pod lešením. Na druhej strane ulice býval Tekserve, teraz ho neviem nájsť. Chvíľu sa motám, potom volám na pomoc Google. Tekserve zavreli v roku 2016, dozvedám sa. Stojím na chodníku a cítim sa ako keď decku na pieskovisku niekto čórne formičky. Pritom to bol iba obchod, nebolo to Studio 54. Ale i tak.
Aj jedinú miestnu Yoshinoyu zatvorili, už dávnejšie, pridávam si ešte malú a úplne zbytočnú sťažnosť pre seba samého. I to ma štvalo. Ostali už len v Cali, ale zase jedna je v Cupertine.
Späť na letisku. Môj nočný let mešká hodinu, takže sa tu budem ďalej váľať, závisláčiť a priebežne jesť. A pozorovať posledných zúfalcov, ktorí tu trpia so mnou.
Japonský šesťdesiatnik v obleku sa prestal babrať v ryžovom jogurte a dopil šumivé. Niekam uteká.
Nebudem hádať, či k lietadlu, alebo niekam inam. Nepotrebujem rozumieť všetkému.
17. júna 2018
Dojazd
Máte caipirinhu?, spýtal som sa prvý večer. Nemali, no mali Diplomatico. Máte caipirinhu?, spýtal som sa i druhý večer. Nemali, no červené bolo pozoruhodne dobré. Máte caipirinhu?, otravoval som aj tretiu noc, už len zo zvyku. A zrušil som sa tým pozoruhodne dobrým červeným. Päť hodín v bare, to som dlho nezažil!
Vypotácal som sa z hotela, ťahám za sebou kufrík a puch alkoholu.
— Unavený? — pýta sa súcitne taxikár.
— Na šrot... — odpovedám po pravde.
— Odkiaľ ste?
— Slovensko.
Pokýval hlavou, hádam uznanlivo. Zdá sa, že premýšľa — ale ktovie, je to taxikár. A ja som na šrot.
— Bol som v Prahe! — vypadne z neho napokon.
Viťazstvo v tipovacej hre mu neberiem, trafil sa dostatočne blízko. Alebo len nie som schopný konverzácie a vysvetľovanie jemných východoeurópskych nuáns ma už nebaví ani za triezva.
Pripútam sa a odpadávam. Svitá. A ja už mám za sebou úspešný deň: na letisko som trafil a do lietadla ma vpustili. Zvyšok dňa je len dojazd.
11. júna 2018
Jin a jang
Schôdzky v miestnej pobočke celé predpoludnie. Miestny GM a pár ľudí pod ním, s niektorými samostatne, s inými kolektívne. Rozdávam rady — a oni si určite myslia svoje. Nemám im to za zlé. Keď príde za mnou nejaký bystrý pajác zvonka, tiež si o ňom a priori myslím svoje. Že je kokot. Až kým ma nepresvedčí, že nie je. Niektorí presvedčia, iní nepresvedčia. Neviem, ako som na tom ja. Hlavne, nech spravia, na čom sme sa dohodli.
Nechávam sa po obede opäť hodiť na letisko, preletím dve krajiny a voilà, môžem si volať ďalší taxík. V tejto krajine sú taxíky také lacné a je ich také množstvo, že Uber nemá šancu. Automaticky mierim k bankomatu v letiskovej hale, vyznám sa tu, som takmer domáci. Netuším, koľkokrát som tu bol. Veľakrát.
Časový posun, vo firme už je padla, tak smer hotel. Akcionári mi platia Hilton v centre. Vonku je 34°, v izbe devätnásť. Klasika, mohlo byť aj horšie. Sprcha. Chvíľu chrápem, potom mesto. Prezlečený za vandráka, je mi to prirodzenejšie.
Thajský pajzel. Kvôli žrádlu, pochopiteľne. Večeriam sám, čo je najsmutnejší moment dňa. Chvíľu sa motám mestom, aby som mal nejaký pohyb. Čítam si v kníhkupectve s knihami v angličtine, majú otvorené do noci, chodievam sem rád.
Opäť hotel. Sám. Asi by som to mal nenávidieť, ale kdeže. Užívam si samotu, aby som si po pár dňoch užíval svoj druhý, domestifikovaný život spojený s neustálym upratovaním hračiek, kosením trávy a tlačením vozíka pri rodinnom nákupe. Jin a jang, schizofrénia môjho života.
9. júna 2018
Joe
Nevydával. Nevydalo.
Svoj stav som nerozdýchal. Kým on oceňoval umenie, ja som si šiel poležať na trávnik pred galériou. Presnejšie, pohodený ako špak som sa pevne zapieral do zemegule, aby som z nej náhodou nevypadol. Taký malý princ v neskorej puberte krížený so Spudom z Trainspottingu.
V tej tráve ma našiel a premiestnil domov, čím ma zachránil pred zradným austrálskym slnkom a miestnou záhradníckou cháskou.
Recipročne som mu o pár týzdňov pomohol uprostred noci zbaliť sa a presunúť sa na letisko, keď sa niekoľko hodín pred výletom do Indie neuvážene posilnil dvoma fľašami vodky. Akurát on to ustál.
Ááách, to boli časy!
Do hotela som dorazil podvečer.
Sedí na terase, drieme pod gaštanom. Pozorujem ho spoza okna, vrývam si ten obraz do mozgu, takto si ho chcem pamätať navždy. Ktovie, koľko mu ľudia hádajú? Možno sotva šesťdesiat — vyzerá parádne na svoj vek. Má o desať viac, skúseností a zážitkov na niekoľko životov.
Keď som šiel z kina po Na konci s dychom, spravil som svoje prvé auto, hovorí, a tá veta ho definuje.
V šesťdesiatom ôsmom emigroval, cez Austráliu a Anglicko sa priženil k slečne z Jet Set. Prachy ho však nebrali a miesto luxusného fleku v švajčiarskej banke si vybral útočisko v nepálskych horách. Rozvod, iné lásky, drámy. Venoval sa veľkoobchodu s hašišom i organickými potravinami, záleží od doby a toho, koho sa spýtate. Ten menej legálny biznis skončil pár rokmi v lochu, ten legálnejší predal a odvtedy už len cestuje a medituje. Pije striedmo, nefajčí a ani trávu nemusí. Stále je to beatnik s iskrou v oku, len o špičky už nestojí.
Joe!
Preberie sa, kým k nemu podídem, chvíľu ma skenuje, potom ma silno objíme. Nespoznal by som ťa, zruší ma prvou vetou, a potom plynule pokračuje v konverzácii spred siedmich rokov, keď sme sa ostatný raz videli.
Máme dva dni a dva večery, ideme na to.
8. júna 2018
Zdementievanie
Na Instagrame vytŕča kozy i po tridsiatke. Sedí na recepcii, dvíha telefóny, preberá poštu. Oblieka sa ako lacná šľapka, čo bola pravdepodobne miestna móda, keď opúšťala pred desiatimi rokmi valal v ukrajinskom pohraničí.
Trápi sa, že nič nevie a na nič sa neodvažuje — no nič s tým nerobí. Pekná ako bábika, blbá ako tágo. Občas ju niekto zbalí, no po pár týždnoch je so železnou pravidelnosťou koniec. Nevydržia ani najväčší flegmatici. A ani najväčší masochisti.
Pomaly odkvitá. Matka mojej ex vravievala, že každý tovar má svojho kupcu, ale toto bude zanedlho ťažké udať aj vo výpredaji.
Skúšal som jej pred časom pomôcť. Obetoval som sa a rekreačne som ju asi dva týždne mydlil. Viac to nešlo. Cítil som sa ako HAL 9000, keď mu Bowman odpájal obvody.
Spätne si to vyčítam. Bojím sa, že odvtedy som začal dementnieť. I predtým som bol slabomyseľný, pochopiteľne, ale potom sa to začalo rapídne zhoršovať.
Ešte šťastie, že som sa stihol šikovne udať. Lebo dnes už by ma tiež čakal len výpredaj.
9. februára 2018
Pomsta
Strih. Rozvalený v koženom kresle salónika civím na lietadlá producírujúce sa hore-dole. Ako modelky, čo som videl na Fashion TV. Akurát lietadlá vyzerajú zdravšie. Keď preostrím na okennú tabuľu, zočím seba. Predovšetkým pupok, potom pupok a napokon vydesené psie oči. Kým som pozoroval lietadlá, pribral som náhle dvadsať kíl. Vydesené psie oči, veď hovorím.
Strih. Sériové pohovory s uchádzačmi. Trpím. A potom príde hipsterské ucho, ktoré sa neunúvalo vziať si ani ponožky a rozseká ma. Ciciak je taký dobrý, až sa musím krotiť, aby som ho na fleku neposlal sadnúť si do nášho korporátneho kurníka. Vidím tvoj osud, bratu, čaká ťa open space! Tu ťa zomelieme, znormalizujeme. A ešte budeš rád!
Blíži sa opäť víkend. Ťahám za sebou kufrík k taxíku a len tak mimochodom si spomeniem, ako som žil pred desiatimi rokmi, kým ma nejaký zmrd neposadil do korporátneho kurníka.
Prebolelo. Ale stále sa mstím.