16. marca 2021

Slina

Vraciam sa s dvoma kumpánmi z mokrej štvrte do hotela. Počas celodenného mítingu i korporátnej večere sme statočne predstierali, že máme úroveň. Decentné konverzácie, decentné pitie — sponzorované decentným nemeckým viceprezidentom.

Takmer všetci účastníci akcie sú miestni, tak sa postupne viac či menej nápadne povytrácajú. Šikovní parobci. Decentné krytie prestáva po niekoľkých drinkoch účinkovať.

Masky sme strhli okamžite po prekročení prahu hotela. Zbavení suchárov a zábran, dvaja naoko distingvovaní Angličania a jeden slaboduchý adoptovaný Austrálčan, traja bratia v triku, už sa bavíme na úrovni piatej cenovej. Medzi sebou môžeme, asi ani nespočítam množstvo krajín, v ktorých sme spoločne nasávali. Máme spoločnú kráľovnú a slinu. Predovšetkým slinu.

Víno? — prehodím konverzačne. O odpovedi nemôže byť pochýb. Samozrejme. Objednávame po fľašiach, máme natrénované. Z ničoho nič do seba lejeme štvrtú, prekladanú smiešnymi miestnymi pokusmi o poldecáky. Barman má už hodinu zatvorené, ale ešte sme neprijebali z tých jeho metrových stoličiek a takú tržbu už dlho nemal. Tak posúva fľaše vína a dolieva gin.

Futbal, buchty, zážitky, šéfstvo, firma, kurvy, prachy, všetko. Cvak, odrazu je pol tretej.

Ideme to rýchlo dospať.

Ráno peklo. Mám čo robiť, aby som naštartoval systém, odišlo mi asi pol mozgu a zvyšok nabehol len v núdzovom režime. Skúsenejší z Angličanov to dal, ale je mi jasné, že je podobne v hajzli ako ja. Mladý to nedal.

Voláme mu, nič. Voláme i z recepcie, nič. Naveľa nám prezradia číslo izby, tak si ho ideme vyzdvihnúť. Keď sa dobúchame, otvorí nám smradľavý poblednutý bezdomovec. Handra. Dáme ho trocha do pucu a vtisneme do taxíka.

Ďalší celodenný míting. Miestni sa idú pretrhnúť aktivitou, traja medzinárodní experti zaryto mlčia. Pevne verím, že si nikto nevšimol, že sme na kašu. Alebo si to len naivne namýšľam a miestni to decentne nechcú vyťahovať.

Pohľadom tlačím hodiny na stene. Rýchlejšie, kurva, rýchlejšie. Ale nehrozí. Musím trpieť až do štvrtej popoludní. Rozchod. A potom rýchlo, rýchlo, rýchlo preč. Letisko, auto, posteľ. Kóma.

A za pár týždňov niekde inde opäť.

5. marca 2021

Silvester

Zabývala sa u mňa rýchlo, i keď som si stále nebol istý, či to bude fungovať. Nepochybne to riešila i ona, riešila totiž všetko, pitvala každý môj nádych, nepatrné gesto či nejednoznačný pohľad. Dnes v noci ale bola v nálade. Neriešila nič.

Presunuli sme sa k starému známemu, ktorého sme v detstve rekreačne šikanovali a on potom všetkým vytrel zrak, keď prebral môjmu bratovi slečnu. Teda, aj brat ju mal od kohosi požičanú, ale i tak. To sa nerobí, nie?

Večer odsýpal, promile pribúdali, mladá sa bavila, smiala sa a božsky sa vlnila — kým ja som do seba hádzal poldecáky a mierne žiarlivo sledoval, či sa k nej náhodou niekto príliš nevtiera, špeciálne napríklad pán domáci.

Všetko OK. A fuk tam s ďalším.

Nadránom domov. Mala chuť vyfajčiť ma v taxíku, čo som láskavo odmietol, všimnúc si, hoci zľahka spomalene a rozmazane, ako si šofér šteluje späťák. Alebo som sa len bál a nechcel som si urobiť hanbu.

Doma z nej zmizli veci skôr ako by dal Bolt stovku. Už-už malo k niečomu dôjsť — a potom som sa zobudil s hlavou medzi jej stehnami. Ksicht som mal mokrý a lepkavý a záber mojej krásnej hlasno chrápajúcej dvadsiatky s nožičkami naširoko mohol určite zabodovať na World Press Photo. Ružová šuštička osvetľovala celú spálňu.

Doslova popiči Silvester.

1. marca 2021

Soundtrack

Skorá jar. Sedím u kamoša a počúvame práve vydané Innuendo, netušiac, že Freddie to bude mať do zimy za sebou. Trocha kamošovi závidím brutálnu hifi zostavu v cene mladoboleslavského favorita, čo je ale nič proti tomu, čo závidí on mne.

Spolužiačku.

Nie je tak úplne mojou, no nevieme o tom už len ona a ja; pre ostatných je to hotová vec. Nemotorne špekulujem ako na to, mám ciťák, že sa to dá. Ako?!

Dva kroky vpred, jeden vzad. Kým ju vezmem na kúpalisko, už je vonku Mamma Said. Lenny v tom má jasno, ja chvíľami tápem.

Let's wander slowly through the fields
Slowly slowly through the fields
I touch the leaves that touch the sky
Just you and I through fields of joy

Sedím s ňou na deke, civím, naprázdno prehĺtam, neviem, čo mám hovoriť, neviem, čo mám spraviť, neviem nič, len, že tu chcem byť s ňou. Tu a teraz.

Zamilovaný a neistý. Mnohé z tých dní mi zostane. I album v playliste.

Hudba pomáha. A koľko jej je! Na jeseň sa to začne sypať takým tempom, že nestíham kupovať pásky. Čierny album Metallicy, Ten od Pearl Jam, Use Your Illusion, Blood Sugar Sex Magik, Nevermind, Diamonds and Pearls a na záver šajba z Berlína — Achtung Baby. MTV na pozadí chrlí kultovú muziku a vôbec mi nedochádza, že sa práve odohráva jeden z najlepších rokov v hudbe vôbec. Vyrástol som na klasike, krčím dnes ramenami.

Nachodím s ňou stovky kilometrov po sídlisku a ešte vždy sa úplne nedokážeme zhovárať, tak si len nahrávame pásky, vymieňame si lístočky s odkazmi a potom spolu mlčíme. A každy bozk je pre mňa životným úspechom.

Občas zapadneme do kina, občas na diskotéku, navlečení v uniforme tejto jesene i nasledujúcich rokov, rifle, vlajúca flanelka a vlajúce vlasy. Keď ju držím za ruku, pochopím — len tak en passant — slobodu, autentickú, apolitickú slobodu — pochopím, že môžem, keď budem chcieť, skúsiť čokoľvek. Nie všetko klapne, ale keď ostanem len snívať, tak neklapne nič.

Po dvoch rokoch mi zmizne v Canterburry. Neskôr v Pešti. A napokon na Floride. Občas sa niekde objaví a dnes už môžem len hádať, čo si ešte z tých dní pamätá. Tridsať rokov v hajzli, ani neviem kedy a ako.

Ale chvíľami ešte stále sedím v tom luxusnom nadrozmernom prvorepublikovom byte s brutálnou hifi zostavou, počúvam Innuendo a začínam špekulovať ako na to. Zas a znova.