7. augusta 2012

Workoholik

Koniec milénia. Nechávam sa bezostyšne vydržiavať dvoma zamestnávateľmi, ktorých nie celkom strategicky delí približne 400 kilometrov. Ešte netuším, že zo mňa bude jedného dňa workoholik, hoci neustále presuny z miesta na miesto ma bavia takmer rovnako ako celovíkendové záťahy ranokapitalistickou Bratislavou a sedliackymi malomestami v okolí. Ale skutočne pracovať? Nepredstaviteľné. Potrebujem chlast, fet a sex. Rock'n'roll netreba, práve sa nenosí, v móde je techno. Nuž?

Dnes. Je sedem večer a posledný pracovný telefonát dňa beriem o čosi odľahčenejšie ako by som si prial. Prezentácie znesú skoro všetko. Choď už domov, hovorím kolegovi, keď končíme. Už by som chcel, povzdychne si.

Sedem večer. Sedím na lavičke v parku, jemne popŕcha, je príjemne, cítiť tú ťažko definovateľnú, ale ľahko rozpoznateľnú vôňu vlhkého vzduchu miesiaceho sa s prachom, trávou a ozónom, ingredienciami lenivého leta bulvárov veľkomiest.

Vlastne, napadá mi, možno by som takýto workoholizmus bral i vtedy.

Natiahnem sa na lavičke, nad hlavou gaštany, v ušiach Johnny Cash. Usmievam sa. Je mi dobre. Už zase, či skôr ešte stále.

A mimochodom: rock'n'roll je späť.