Tik-tak

Chvíľami, nie veľmi často, ale kde-tu, občas, ma prepadne taká akási úzkosť prameniaca z toho, že si uvedomím sám seba. Tie chvíle osvietenia neprichádzajú príliš často, pretože našťastie som stále niečim zaneprázdnený a keď práve nie som niečim zaneprázdnený, tak som pod obraz boží, alebo v takom švungu, že lietam ako raketa.

Keď nad tým tak uvažujem, možno sa stále snažím byť niečim zaneprázdnený (resp. pod obraz boží, resp. vo švungu), aby tie záchvevy poznania nedostavovali. Pretože som z nich otrasený.

Tá spomínaná úzkosť pramení z vedomia, že tu nie som navždy. Že mám stále viac sivých vlasov. Že keď robím kokotiny, nerobím niečo zmysluplné, podstatné, napĺňajúce, oslobodzujúce, dôležité. Že mám vyhradaný krátky interval a poväčšine s ním narábam, ako by sa mal natiahnuť na nekonečno.

Mám malý problém. Ešte som si neujasnil priority. Ani smer, ani ciele.

A možno by som len nemal čítať Sartra, som z neho len zbytočne vystresovaný.