Kým prišla jeseň, nič nebolo ako predtým. Po trojmesačnom záťahu som bol totálne v hajzli, vyflusnutý, rozbitý a zlomený, ale dobre mi tak, potreboval som tvrdý reset — a po ňom ešte pár ďalších — aby som sa prebojoval k sebe samému. Dnes z toho žijem.
Vtedy, na schodoch pred divadlom, to všetko začalo.
Bol som tuším jej bútľavou vŕbou, a ona mojou, ale — ale iba to tuším. Sú to roky.
Štvrťstoročie.
Štvrť-sto-ro-čie!
Rozvaľujem sa na posteli a driemem. Asi by som mal pracovať, ale vonku je 32°, som vyčerpaný už len z pomyslenia na emaily. Aj zajtra je deň.
Zvoní telefón. Teda; vibrujú hodinky. Už som blízko kómy, no malátne zdvihnem zrak a —
Dnešný večer bude špeciálny.
OK, 20:30.
Objíme ma ako vlastného a potom sa so smiechom presúšame mestom.
Pamätá si všetko a ešte omnoho viac, až ma desí. Ale aspoň môžem opäť prežívať kaleidoskop tých divokých nocí.
Dnes je to iné. Sŕkam tonik bez ginu, ona ťahá aperoly, ale je to príšerne nedôstojný odvar zhýralej minulosti.
Zostarli sme?
Som rovnako starý ako bol foter vtedy. Bral sa priliš vážne, príde mi, kým ja si to užívam, ja sa cítim dobre, slovami jedného kreténa. Fagan uväznený v zahnívajúcom tele. Ešte stále si vychutnávam zážitky, ešte vždy túžim baviť sa — i keď zo zakázaných radostí mi už ostala akurát tak rýchla jazda.
Späť k nej.
Je stále krásna, stále zábavná, stále primerane šialená. Po dvadsiatich piatich rokoch šťastná so svojim chlapom. A stále čarovná ako predtým. Všetci sme ju chceli aspoň za sestru, ak nie niečo viac.
Jediná, ktorej menom som raz omylom oslovil tú svoju.
Pred polnocou je čas. Bar nám zatvorili, tak sa ešte prechádzame, kým nás blesky nezaženú k autu.
Dostanem dve lepkavé na líca a je fuč.
Koľko takýchto chvíľ ešte bude?
Sedím na terase, nohy vyložené na stolíku, sledujem koncert na oblohe a vychutnávam si nočnú pohodu.
Dvadsaťpäť rokov dospievania, a aká je to paráda.
