Je to päť rokov. Päť rokov, čo sme sa videli. Už vtedy som sa bál, že je to naposledy; možno vtedy o čosi viac kvôli nemu ako kvôli sebe, no teraz je to akútnejšie. Už nielen kvôli nemu.
Doma to vysvetlím, sadnem do auta a zakrátko sa vítame.
— Povedz mu, nech nevedie pohrebné kecy, — inštruuje ma ešte spoločný známy.
Joe, my man.
Pevne ho objímem a zamierime na večeru do lokálneho pajzlu. Prepočítal som sa. Myslel som si, že skončíme na organickej strave a etno kuchyniach, miesto toho tri dni cielene priberáme.
Pri jedinej výnimke v thajskom bistre Joe zaskočí domestikovanú servírku plynulým južanským dialektom. Servírka netuší, že aj tam je Joe doma. Ako ostatne takmer všade.
Strávim s ním tri dni. Prechádzame sa po nábreží i uličkami starého mesta. Púšťam mu Hapku: poznali sa osobne, ale jeho hudbu nikdy nepočul. Kto to spieva s Hegerovou?, pýta sa.
Dávno preč sú šialené nočné excesy z Rushcutters Bay. Dnes sa na nich smejeme. Teraz sedíme, debatujeme a za večer dám pohár vína. Stačí.
Poďme do kina, vraví. Chce vidieť film o Krieglovi. Ideme a v sále nás je presne sedem. Koho dnes zaujíma šesťdesiaty ôsmy? Ostávame, kým nerozsvietia svetlá; film nie je na Oscara — ale rezonuje.
Tri dni ubehli ako voda. Miznem a nechávam mu kľúče, nech si užije mesto, ktoré pred päťdesiatimi piatimi rokmi opúšťal tesne po návrate partičky z Moskvy.
Som naivný, ale dúfam, že sa ešte uvidíme.