Pristála včas. Nasadne do auta a temer sa na seba nepozrieme. Žiadne bozky, žiadne objatia a takmer žiadne pohľady. Len nočný žurnál v rádiu a prázdne mesto.
Vynesiem jej kufor hore, do ešte stále spoločného bytu. Dáš si čaj?, opýtam sa nesmelo; dá si. Mlčky vedľa seba prechádzame, dve odmerané tváre, pohľady, ktoré sa nedokážu nájsť.
Vzdychnem, možno, aby si ma všimla, možno, aby nebolo ticho. Čo ti je?, opýta sa. Znie láskavo, starostlivo. Omnoho menej ako tebe, odpoviem.
Objímem ju a pevne ju držím, dlho, dlho. Nechávam spočinúť jej hlávku na svojom pleci, je to také, také podobné, ale predsa úplne iné.
Napokon sa rozdelíme a úchytkom si všimnem ligot v jej očiach. Berie si čaj a mieri spať do vedľajšej izby.
Zostalo ticho.
2. novembra 2013
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)