Viem, kde ich nájsť. Viem, kde postávajú, čakajúc na niekoho, kto ich posunie ďalej, tým ich smerom. Slečny, ktoré sa rozhodli to po prvý raz risknúť, skôr kvôli príchuti dobrodružstva, ako kvôli čomukoľvek inému, či študenti, pre ktorých je to jediná možnosť ako sa dostať domov po tom, čo predchádzajúcu noc rozsekali vreckové na dva týždne dopredu.
A dharmoví tuláci, tá miznúca sorta stopárskych aristokratov, dnes už takmer nejestvujúca.
Už som na diaľnici, no odbočím, presvedčiť sa, či niekto pri výpadovke nepostáva. Postáva. Veľký, bradatý chlap, hádam má bližšie k päťdesiatke ako k tridsiatke, trocha bezdomovec, trocha Dude Lebowski. V dlhom čiernom kabáte s rozmerným batohom pri nohách. Je hnusne. Mierne pod nulou, cestu pokrýva brečkoidná hmota, nad ňou sa vznáša šedá hmla. Do toho leje. Zdá sa, že Dude to nesie stoicky. Zastavujem.
— English? — opýta sa, keď sa po chvíli usadí.
— Sure, mate!
Dude sa volá Bob. Čakal iba hodinu. Originál z Pensylvánie, presídlený v Arizone. Maká v národnom parku. Horal, pútnik. Po prvý raz vo východnej Európe. Smer Istanbul, má mesiac čas. Pink Floyd je fajn. Obamu nevolí. Vôbec nevolí. Jeden dedo bol Poliak, druhý Ír. Dobrovoľne sa chce zastaviť v Bratislave. Po chvíli zaspáva.
Stišujem hudbu. Dharmoví tuláci. Ešte existujú.
15. decembra 2012
16. novembra 2012
Kontrola
Počúvam jej monológ ako pred rokmi. Konštrukcie, dohady, pseudoanalýzy. Občas stačí prehodiť hmm, alebo pokývať hlavou. Možno úplne zbytočne. Je nezastaviteľná.
Dívam sa na ňu a premýšľam, či ma ešte stále priťahuje — z čisto fyzického hľadiska. Má 35 rokov, žije v strese a hekticky; popritom ale športuje a postavičku má ešte vždy ako lusk. A má ju krásnu, vybavujem si — takže áno, priťahuje ma. Z čisto fyzického hľadiska.
Ďalšie hmm, rovnako nepotrebné ako to predtým.
Pred polnocou platím a veziem nás k nej. Periféria periférie, mĺkvy labyrint bielych chodieb, kumbál s matracom na zemi.
Bozkávam ju, dotýkam sa jej, vnikám do nej. Má ju stále rovnako krásnu.
Dívam sa na ňu a premýšľam, či ma ešte stále priťahuje — z čisto fyzického hľadiska. Má 35 rokov, žije v strese a hekticky; popritom ale športuje a postavičku má ešte vždy ako lusk. A má ju krásnu, vybavujem si — takže áno, priťahuje ma. Z čisto fyzického hľadiska.
Ďalšie hmm, rovnako nepotrebné ako to predtým.
Pred polnocou platím a veziem nás k nej. Periféria periférie, mĺkvy labyrint bielych chodieb, kumbál s matracom na zemi.
Bozkávam ju, dotýkam sa jej, vnikám do nej. Má ju stále rovnako krásnu.
12. októbra 2012
Inak
Trocha Holly Golightly, trocha Mia Wallace. Elegantná, netuctovo krásna. Možno to boli obtiahnuté šatičky, možno havranie vlasy, možno pohár vína, alebo cigareta, ktorá jej — ako máloktorej — pristala.
Krásna, inteligentná, zodpovedná a cieľavedomá.
Zodpovedná! Jediná, ktorá sa so mnou kedy bola schopná dohodnúť, že naše nočné experimenty zostanú len experimentami. Bozkal som jej vlahé pery, dotýkal som sa jej a nepotrebovali sme si vymeniť ani slovo. Neviem, či sme sa niekedy vôbec držali za ruky. Jediná, ktorej som napísal stovky smsiek týždenne. Jediná, s ktorou som odpočiatku vedel, že ani jeden z nás nemá záujem meniť status quo.
Fascinujúca. Stretnúť ju pred rokmi, možno by som sa i zamiloval. Takto ostalo pri inom.
Krásna, inteligentná, zodpovedná a cieľavedomá.
Zodpovedná! Jediná, ktorá sa so mnou kedy bola schopná dohodnúť, že naše nočné experimenty zostanú len experimentami. Bozkal som jej vlahé pery, dotýkal som sa jej a nepotrebovali sme si vymeniť ani slovo. Neviem, či sme sa niekedy vôbec držali za ruky. Jediná, ktorej som napísal stovky smsiek týždenne. Jediná, s ktorou som odpočiatku vedel, že ani jeden z nás nemá záujem meniť status quo.
Fascinujúca. Stretnúť ju pred rokmi, možno by som sa i zamiloval. Takto ostalo pri inom.
5. októbra 2012
Povzdych
Prší. Vychádzam z garáže do lejaku, dážď bičuje predné sklo. Hudbu, potrebujem hudbu. Chvíľu listujem v zozname, potom nachádzam. Suzanne Vega. Tom's Diner.
Mám chuť to otočiť a dať si víkend na Manhattane. Miesto toho budem robiť komparz na svadbe na konci sveta, kde sa zaiste miestni zlejú a ja im nebudem vládať sekundovať. Neviem presne, či by ma to malo trápiť — zamyslím sa.
To vydržím.
Ešte pár dní, dvetisíc kilometrov — a zase odletím do tepla.
To vydržím.
30. septembra 2012
Swing
Stošesťdesiat talianskou diaľnicou, v kolóne rovnako opatrných nemeckých vodičov. Nedbalo jej hladím pokožku nekrytú ľahučkými letnými šatičkami.
Chvíľami možno náhodne zavadím o vnútornú stranu stehien. Má zaklonenú hlavu, ktovie, hádam podriemkáva, za veľkými slnečnými okuliarmi nie je nič poznať.
Sporadické dotyky postupne naberajú na intenzite. Smerujem nahor, a tuším, že už to spozorovala. Z pier sa jej derie vzdych. Mierne roztiahne kolená.
Natočí sa ku mne a prehrabne mi vlasy — ako tiché schválenie nasledujúcich minút. A opäť sa necháva unášať.
Hladiť ju cez látku nestačí. Ani neviem, či viac mne alebo jej. Vyzleč si nohavičky, poviem medzi dvoma trackmi od Bennyho Goodmana. Letia k podlahe. Pootvorené pery sa jej chvejú.
Predbiehame kolónu nákladiakov, výhľad k nám majú ako bonus k alpským scenériám.
Explodovala pred hranicami, trhane, ticho. Zovrela mi ruku medzi stehnami, aspoň takto sa deliac o svoju rozkoš so mnou.
V Rakúsku sme spomalili pod stoštyridsať.
Chvíľami možno náhodne zavadím o vnútornú stranu stehien. Má zaklonenú hlavu, ktovie, hádam podriemkáva, za veľkými slnečnými okuliarmi nie je nič poznať.
Sporadické dotyky postupne naberajú na intenzite. Smerujem nahor, a tuším, že už to spozorovala. Z pier sa jej derie vzdych. Mierne roztiahne kolená.
Natočí sa ku mne a prehrabne mi vlasy — ako tiché schválenie nasledujúcich minút. A opäť sa necháva unášať.
Hladiť ju cez látku nestačí. Ani neviem, či viac mne alebo jej. Vyzleč si nohavičky, poviem medzi dvoma trackmi od Bennyho Goodmana. Letia k podlahe. Pootvorené pery sa jej chvejú.
Predbiehame kolónu nákladiakov, výhľad k nám majú ako bonus k alpským scenériám.
Explodovala pred hranicami, trhane, ticho. Zovrela mi ruku medzi stehnami, aspoň takto sa deliac o svoju rozkoš so mnou.
V Rakúsku sme spomalili pod stoštyridsať.
7. augusta 2012
Workoholik
Koniec milénia. Nechávam sa bezostyšne vydržiavať dvoma zamestnávateľmi, ktorých nie celkom strategicky delí približne 400 kilometrov. Ešte netuším, že zo mňa bude jedného dňa workoholik, hoci neustále presuny z miesta na miesto ma bavia takmer rovnako ako celovíkendové záťahy ranokapitalistickou Bratislavou a sedliackymi malomestami v okolí. Ale skutočne pracovať? Nepredstaviteľné. Potrebujem chlast, fet a sex. Rock'n'roll netreba, práve sa nenosí, v móde je techno. Nuž?
Dnes. Je sedem večer a posledný pracovný telefonát dňa beriem o čosi odľahčenejšie ako by som si prial. Prezentácie znesú skoro všetko. Choď už domov, hovorím kolegovi, keď končíme. Už by som chcel, povzdychne si.
Sedem večer. Sedím na lavičke v parku, jemne popŕcha, je príjemne, cítiť tú ťažko definovateľnú, ale ľahko rozpoznateľnú vôňu vlhkého vzduchu miesiaceho sa s prachom, trávou a ozónom, ingredienciami lenivého leta bulvárov veľkomiest.
Vlastne, napadá mi, možno by som takýto workoholizmus bral i vtedy.
Natiahnem sa na lavičke, nad hlavou gaštany, v ušiach Johnny Cash. Usmievam sa. Je mi dobre. Už zase, či skôr ešte stále.
A mimochodom: rock'n'roll je späť.
Dnes. Je sedem večer a posledný pracovný telefonát dňa beriem o čosi odľahčenejšie ako by som si prial. Prezentácie znesú skoro všetko. Choď už domov, hovorím kolegovi, keď končíme. Už by som chcel, povzdychne si.
Sedem večer. Sedím na lavičke v parku, jemne popŕcha, je príjemne, cítiť tú ťažko definovateľnú, ale ľahko rozpoznateľnú vôňu vlhkého vzduchu miesiaceho sa s prachom, trávou a ozónom, ingredienciami lenivého leta bulvárov veľkomiest.
Vlastne, napadá mi, možno by som takýto workoholizmus bral i vtedy.
Natiahnem sa na lavičke, nad hlavou gaštany, v ušiach Johnny Cash. Usmievam sa. Je mi dobre. Už zase, či skôr ešte stále.
A mimochodom: rock'n'roll je späť.
30. júla 2012
Retro leto
Mašírujeme ruka v ruke ako pubertiaci, prvýkrát bez dozoru vypustení do mesta po zotmení. Čo na tom, že šediviem a ona už nepôsobí ako luxusná sedemnástka. Občas ju preventívne plesknem po zadku, ona mi na oplátku vtlačí bozk niekde, kde tuší môj krk.
Žúrku končím okolo druhej, s vysvetlením, že sa mi chce spať. Ani ma neprehovára, chápe, že sa mi kolená nepodlamujú z nej, ale od únavy. Zaspávam rýchlo, ona práve tak. Ráno sa milujeme, dávame si na čas, dívame sa jeden druhému do očí, usmievame sa. Kratochvíľa nedospelých úch v retro štýle.
Dvojhodinový obed na nábreží, prechádzka, káva, potom siesta. Trojhodinová večera a opäť žúrka. Tentokrát ma z parketu ťahá ona, je pol štvrtej ráno. Ani ju neprehováram, chápem, že sa jej kolená nepodlamujú zo mňa, ale od únavy.
Taxík, výťah, posteľ. Privinie sa ku mne, hladím ju, bozkávam. Vlastne sa toľko nezmenilo, napadá mi: pijeme lepší alkohol, spíme v lepších hoteloch a môžeme si dopriať viac.
Napokon je to ale aj tak o tom, či je s kým. So všetkým, čo s tým súvisí.
Žúrku končím okolo druhej, s vysvetlením, že sa mi chce spať. Ani ma neprehovára, chápe, že sa mi kolená nepodlamujú z nej, ale od únavy. Zaspávam rýchlo, ona práve tak. Ráno sa milujeme, dávame si na čas, dívame sa jeden druhému do očí, usmievame sa. Kratochvíľa nedospelých úch v retro štýle.
Dvojhodinový obed na nábreží, prechádzka, káva, potom siesta. Trojhodinová večera a opäť žúrka. Tentokrát ma z parketu ťahá ona, je pol štvrtej ráno. Ani ju neprehováram, chápem, že sa jej kolená nepodlamujú zo mňa, ale od únavy.
Taxík, výťah, posteľ. Privinie sa ku mne, hladím ju, bozkávam. Vlastne sa toľko nezmenilo, napadá mi: pijeme lepší alkohol, spíme v lepších hoteloch a môžeme si dopriať viac.
Napokon je to ale aj tak o tom, či je s kým. So všetkým, čo s tým súvisí.
20. júla 2012
Des
Všetko je tak, ako má byť. Veci fungujú. Nemám čo riešiť. Práca, rodina, vzťahy, zdravie, peniaze. Zážitky. Všetko je neuveriteľne normálne. V tom najpozitívnejšom zmysle slova.
A to ma desí.
Dokonca som po troch rokoch skóroval. Na chlapca, o ktorom si často na športoviskách ostatní myslia, že je po obrne, to nie je zlé. Vlastne: je to veľmi dobré.
A možno bude ešte lepšie.
A to ma desí.
A to ma desí.
Dokonca som po troch rokoch skóroval. Na chlapca, o ktorom si často na športoviskách ostatní myslia, že je po obrne, to nie je zlé. Vlastne: je to veľmi dobré.
A možno bude ešte lepšie.
A to ma desí.
30. júna 2012
Krok za krokom
Najprv som ho do nej zasunul — a až potom, v priebehu, som ju po prvý raz pobozkal. Neskôr, asi do mesiaca, som rozpustil svoj medzinárodný hárem. A začal som s ňou, hoci zatiaľ len veľmi neoficiálne, randiť.
Tak neviem, idem na to správne?
Tak neviem, idem na to správne?
29. júna 2012
Na konci sveta
Skorý večer, v polospánku ukrajujem z monotónnej diaľnice. Práve som zmizol z firemnej offsite akcie, kde som sa mohol — či skôr mal — s ostatnými ožrať a družiť. Nepotrebujem. Nechcem.
Je to náhly popud: to číslo mám uložené viac ako desaťročie, no volal som jej možno raz. Raz som ju i videl: pred ôsmimi rokmi, v zadymenej vinárni na konci sveta. Bol som opitý a iba zdanlivo vyrovnaný so životom, delilo nás desaťtisíc míľ a tiene spoločnej minulosti.
Naladení na rozdielne frekvencie, konverzácia viazla, rozpačitá atmosféra dávala tušiť, že sa vidíme zo slušnosti. Intimita nášho vzťahu bola chimérou, ona sa plánovala vydávať, ja som mal budúcnosť nalinkovanú s inou.
Dnes už je všetko inak. Na oboch stranách.
Viem, že nebude vedieť, kto volá a viem, že to i tak určite zdvihne. Predstavujem sa celým menom, je prekvapená, no za pár minút som ponorený do najzábavnejšieho a najdôvernejšieho rozhovoru mesiaca. Nechávam jej priestor — a ona ho rada využije. Hovorí o záležitostiach, o ktorých nik z jej okolia netuší, je úprimná, otvorená a príjemne naladená. Dnes by som ju vzal do zadymenej vinárne na konci sveta. Škoda, že sa tam zjavujem len výnimočne: možno raz!
Mala šestnásť, keď som ju spoznal, mladučkú a neskúsenú. Zatiahol som ju na druhom či treťom rande do tmavého klubu, kde sa sedávalo v diskrétnych boxoch. O druhej popoludní, priamo zo školy, nikde ani nohy, unudená čašníčka len výnimočne opúšťala barovú stoličku. Rozopol som jej vtedy znedazdajky blúzku a hladil som dva rašiace pahorky, ktoré pod ňou skrývala. Rozšírené zreničky ma pohlcovali, srdce jej prudko bilo. Pila vodku s džúsom a keď sa potom mu mne prisala, tušil som, že to so mnou chvíľu vydrží.
Vydržala štyri roky.
Zastavujem na pumpe, neprestávam telefonovať. Plnú, prosím. Čože?, spozornie. Vôbec nič, počúvam ťa. Opäť sa rozhovorí a ja som tam vlastne s ňou, túlame sa starým mestom ako vtedy dávno. Nemusím sa nič pýtať, rozpráva bez zábran o všetkom, akoby podvedome vedela, čo ma zaujíma.
Keď potom zaspávam, nerobím z toho žiadne závery; len mi prebleskne hlavou, že mám radosť: i na konci sveta mám ešte kohosi blízkeho. Nič viac, to stačí.
Je to náhly popud: to číslo mám uložené viac ako desaťročie, no volal som jej možno raz. Raz som ju i videl: pred ôsmimi rokmi, v zadymenej vinárni na konci sveta. Bol som opitý a iba zdanlivo vyrovnaný so životom, delilo nás desaťtisíc míľ a tiene spoločnej minulosti.
Naladení na rozdielne frekvencie, konverzácia viazla, rozpačitá atmosféra dávala tušiť, že sa vidíme zo slušnosti. Intimita nášho vzťahu bola chimérou, ona sa plánovala vydávať, ja som mal budúcnosť nalinkovanú s inou.
Dnes už je všetko inak. Na oboch stranách.
Viem, že nebude vedieť, kto volá a viem, že to i tak určite zdvihne. Predstavujem sa celým menom, je prekvapená, no za pár minút som ponorený do najzábavnejšieho a najdôvernejšieho rozhovoru mesiaca. Nechávam jej priestor — a ona ho rada využije. Hovorí o záležitostiach, o ktorých nik z jej okolia netuší, je úprimná, otvorená a príjemne naladená. Dnes by som ju vzal do zadymenej vinárne na konci sveta. Škoda, že sa tam zjavujem len výnimočne: možno raz!
Mala šestnásť, keď som ju spoznal, mladučkú a neskúsenú. Zatiahol som ju na druhom či treťom rande do tmavého klubu, kde sa sedávalo v diskrétnych boxoch. O druhej popoludní, priamo zo školy, nikde ani nohy, unudená čašníčka len výnimočne opúšťala barovú stoličku. Rozopol som jej vtedy znedazdajky blúzku a hladil som dva rašiace pahorky, ktoré pod ňou skrývala. Rozšírené zreničky ma pohlcovali, srdce jej prudko bilo. Pila vodku s džúsom a keď sa potom mu mne prisala, tušil som, že to so mnou chvíľu vydrží.
Vydržala štyri roky.
Zastavujem na pumpe, neprestávam telefonovať. Plnú, prosím. Čože?, spozornie. Vôbec nič, počúvam ťa. Opäť sa rozhovorí a ja som tam vlastne s ňou, túlame sa starým mestom ako vtedy dávno. Nemusím sa nič pýtať, rozpráva bez zábran o všetkom, akoby podvedome vedela, čo ma zaujíma.
Keď potom zaspávam, nerobím z toho žiadne závery; len mi prebleskne hlavou, že mám radosť: i na konci sveta mám ešte kohosi blízkeho. Nič viac, to stačí.
28. júna 2012
Vzplanutie
Reštaurácia pod košatými stromami uprostred sídliska. Spoločný obed, možno po mesiaci. Nevídam ju, tak ju dnes zaujato pozorujem, chcem si ju pamätať, jej pohyby, gestá, pohľady. Nedívaj sa na mňa tak chlípne, rozkáže si a rozosmeje ma. Chlípne?! Som nevinný!
Len opatrne sa jeden druhému otvárame, vážime slová. Je to stále ona? Som to stále ja?
Mám priateľku, poviem — a je to možno po prvý raz, čo to takto prirodzene komusi priznávam. Priznávam: jej i sebe; uvedomiac si, že váhanie i medzistavy mám za sebou.
Mám ťa rada, vypadne z nej pri odchode, aby mi do minúty oznámila, že ma rada nemá. Stačilo pripomenúť jeden nepublikovateľný okamih... Ach, nič to! Smejeme sa. Ešte je to ona, ešte som to ja. Odprevádzam ju a miznem predstierať pracovnú činnosť a riadiace schopnosti.
Mám chvíľu čas, píše mi sotva za pár hodín. Trvá to, ale pochopím. Volám jej a rýchlo sa strácam v garáži. O dvadsať minút, už na opačnej strane mesta, sedíme v kaviarni.
Teraz je presne taká, ako vtedy. Nebyť okolností, spravil by som všetko pre to, aby bola mojou. Takto? Budem sa na ňu dívať, budem ju pozorovať a budeme sa spolu smiať. Len nechcieť chcieť.
Načo ohýbať realitu? Stačí si ju vychutnávať.
Len opatrne sa jeden druhému otvárame, vážime slová. Je to stále ona? Som to stále ja?
Mám priateľku, poviem — a je to možno po prvý raz, čo to takto prirodzene komusi priznávam. Priznávam: jej i sebe; uvedomiac si, že váhanie i medzistavy mám za sebou.
Mám ťa rada, vypadne z nej pri odchode, aby mi do minúty oznámila, že ma rada nemá. Stačilo pripomenúť jeden nepublikovateľný okamih... Ach, nič to! Smejeme sa. Ešte je to ona, ešte som to ja. Odprevádzam ju a miznem predstierať pracovnú činnosť a riadiace schopnosti.
Mám chvíľu čas, píše mi sotva za pár hodín. Trvá to, ale pochopím. Volám jej a rýchlo sa strácam v garáži. O dvadsať minút, už na opačnej strane mesta, sedíme v kaviarni.
Teraz je presne taká, ako vtedy. Nebyť okolností, spravil by som všetko pre to, aby bola mojou. Takto? Budem sa na ňu dívať, budem ju pozorovať a budeme sa spolu smiať. Len nechcieť chcieť.
Načo ohýbať realitu? Stačí si ju vychutnávať.
27. mája 2012
Novinky
Čo máš nové?, pýta sa ma. Čo mám nové?, odpovedám otázkou a na moment zaváham. Viem, kam mieri. Dívam sa na ňu a možno by som ju najradšej prehryzol na dvoje. Zakaždým sa opýta, čo mám nové a ja jej zakaždým bez okolkov priznám novinky i zmeny, kým ona na rovnakú otázku odpovedá vyhýbavo, alebo ju bezstarostne prepočuje. Ktovie, možno i preto ma privádza do šialenstva. Úsporne mi dávkuje informácie, pozornosť i svoju prítomnosť. Asi to tak má byť. Čo mám nové?
Prestal som sa stretávať s bývalou, odpovedám. Dotklo sa ma, že spáva s inými, podotknem.
Čože?! Dotklo?? Teba sa dotklo, že spáva s inými?? Čo robíš ty? Ty smieš a ona nie? V čom je, prosím ťa, rozdiel?
Litánie som očakával. Usmejem sa, no vlastne mi do smiechu nie je. Rozdiel je v tom, že mi to tajila. Že mi klamala. Že jej už nedokážem dôverovať. Že už sa jej netúžim zveriť. Že už nemám chuť vdychovať vôňu jej vlasov. Že si neviem predstaviť, ako v noci hľadám jej dlaň alebo ju beriem pod krídlo. Že to všetko prenechávam iným, ak budú mať záujem o čosi viac ako všedné fyzično.
Dotklo sa ma, že spáva s inými.
Znie to hlúpo, samostredne. Nech. Roky bezbrehej lásky rozpitvávať nebudem.
Prestal som sa stretávať s bývalou, odpovedám. Dotklo sa ma, že spáva s inými, podotknem.
Čože?! Dotklo?? Teba sa dotklo, že spáva s inými?? Čo robíš ty? Ty smieš a ona nie? V čom je, prosím ťa, rozdiel?
Litánie som očakával. Usmejem sa, no vlastne mi do smiechu nie je. Rozdiel je v tom, že mi to tajila. Že mi klamala. Že jej už nedokážem dôverovať. Že už sa jej netúžim zveriť. Že už nemám chuť vdychovať vôňu jej vlasov. Že si neviem predstaviť, ako v noci hľadám jej dlaň alebo ju beriem pod krídlo. Že to všetko prenechávam iným, ak budú mať záujem o čosi viac ako všedné fyzično.
Dotklo sa ma, že spáva s inými.
Znie to hlúpo, samostredne. Nech. Roky bezbrehej lásky rozpitvávať nebudem.
4. mája 2012
Droga
Porada. Nekonečné rozprávanie o tom, čo všetko sa stalo a má stať. Dáta, tabuľky, výsledky, plány. Partneri, dodávatelia, zamestnanci. Sekundy sa vlečú, zažívam diletáciu času v priamom prenose.
Zdĺhavé podrobnosti, na nič nemožno zabudnúť. Postupne prestávam vnímať, slová sa menia na sotva počuteľný šum kdesi v pozadí. Potrebujem zmiznúť. Ideálne hneď. Nepokoj je skľučujúci. Už, už!
Pokusy o diskusiu zahrávam z posledných síl do autu; ku všetkému sa vyjadrím neskôr. Musím si to najprv prejsť, hovorím unavene. Overím to, dám vedieť. Nie je problém, pošlem to mailom, vrčím. Som ako na ihlách. Dívam sa netrpezlivo na hodinky, chrbtom mi steká pot. Už!
Koniec! V mihu zaklápam notebook, do pár sekúnd som vo výťahu. Som na ceste, neuteč mi, píšem smsku. Garáže, auto, zopár dopravných priestupkov. Parkujem.
Placho ma objíme, kým ja mám radosť ako dieťa — a ťažko ovládateľnú chuť oprieť ju o stôl a dôkladne pretiahnuť. Nemožno, viem, ale i tak sa smejem, eufória mnou preniká, svoj milovaný heroín mám späť.
Zdĺhavé podrobnosti, na nič nemožno zabudnúť. Postupne prestávam vnímať, slová sa menia na sotva počuteľný šum kdesi v pozadí. Potrebujem zmiznúť. Ideálne hneď. Nepokoj je skľučujúci. Už, už!
Pokusy o diskusiu zahrávam z posledných síl do autu; ku všetkému sa vyjadrím neskôr. Musím si to najprv prejsť, hovorím unavene. Overím to, dám vedieť. Nie je problém, pošlem to mailom, vrčím. Som ako na ihlách. Dívam sa netrpezlivo na hodinky, chrbtom mi steká pot. Už!
Koniec! V mihu zaklápam notebook, do pár sekúnd som vo výťahu. Som na ceste, neuteč mi, píšem smsku. Garáže, auto, zopár dopravných priestupkov. Parkujem.
Placho ma objíme, kým ja mám radosť ako dieťa — a ťažko ovládateľnú chuť oprieť ju o stôl a dôkladne pretiahnuť. Nemožno, viem, ale i tak sa smejem, eufória mnou preniká, svoj milovaný heroín mám späť.
30. apríla 2012
Domov
Za oknom noc, poloprázdnu kabínu spoľahlivo uspal monotónny zvuk motorov. Teším sa domov ako malý chlapec a zároveň mnou preniká úzkosť — niet sa na čo tešiť. Splnené ľahkovážne túžby prinášajú vždy viac komplikácií ako radosti. Ešteže neklamem: ale ktovie? Možno je úprimnosť najsilnejšou zbraňou.
— Nechcem byť ďalšou z tvojich konkubín.
— Nebudeš.
Zaspala. I ja by som mal, ale nebudem, poznám sa.
Ešte týždňový jetlag a potom to hádam začnem riešiť. Alebo aj nie.
Poznám sa.
— Nechcem byť ďalšou z tvojich konkubín.
— Nebudeš.
Zaspala. I ja by som mal, ale nebudem, poznám sa.
Ešte týždňový jetlag a potom to hádam začnem riešiť. Alebo aj nie.
Poznám sa.
17. marca 2012
Kalkul
Je ako bábika a minimálne o desať rokov mladšia. Z malého mesta, ohúrená veľkým svetom. Oproti nej chlapík s bravčovým ksichtom a chatrnou telesnou schránkou, pochybnej povesti a primerane vybagrovaný. Ja.
Dobrá reštaurácia, kvalitný alkohol. Bábika rozpráva veľa a stačí občas zahmkať alebo sa opýtať parafrázovaním jej poslednej vety. Smejem sa s ňou, nie jej. K personálu sa správam slušne, k nej pozorne. Darí sa mi nezývať.
Pri odchode ju chytím okolo pása, v taxíku sa o mňa oprie a keď vystúpime, už viem, že je rozhodnuté. Môžem čokoľvek, no dnes v noci k nej ešte nechcem, nechávam ju odísť samu. Ešte bude čas.
Ukážkový príklad, hovorím si pri odchode, bez jedinej chyby. Škoda len, že to dokážem len s tými, ktoré sú mi ľahostajné.
Dobrá reštaurácia, kvalitný alkohol. Bábika rozpráva veľa a stačí občas zahmkať alebo sa opýtať parafrázovaním jej poslednej vety. Smejem sa s ňou, nie jej. K personálu sa správam slušne, k nej pozorne. Darí sa mi nezývať.
Pri odchode ju chytím okolo pása, v taxíku sa o mňa oprie a keď vystúpime, už viem, že je rozhodnuté. Môžem čokoľvek, no dnes v noci k nej ešte nechcem, nechávam ju odísť samu. Ešte bude čas.
Ukážkový príklad, hovorím si pri odchode, bez jedinej chyby. Škoda len, že to dokážem len s tými, ktoré sú mi ľahostajné.
25. februára 2012
Projekt
Čaká ma. Podopiera jeden z letištných stĺpov, v ruke mobil, na perách zdržanlivý úsmev. Vyzerá božsky, ako obyčajne. Krehká a krásna. Sotva sa zmôžem na pozdrav a neobratný bozk.
Taxík. Únava mnou preniká, ňou práve tak. Miesto slov si vymieňame pohľady. Zastavujeme sa po pizzu, mizne v nás sotva stihneme doma otvoriť krabicu.
Oblieka si tričko, ktoré som jej priniesol, má ho miesto šatičiek. Spod tenučkej látky presvitajú vztýčené bradavky. Podlamujú sa mi kolená.
Film, chcem film, hovorí, no zakrátko si to rozmyslí. Už ležíme. Počkám, kým zaspí, hovorím si, a potom sa vrhnem na prácu, čo-ako unavený.
Zostaň so mnou, nalieha. Pohladím ju po chrbte, pod tričkom a náhle sa zmietame ovládaní pudmi; dravo a nespútane. Zaspáva až hlboko v noci. Pracujem potom do rána, len občas neodolám a odbehnem sa pozrieť na to úžasné stvorenie, ktoré si ma celkom podmanilo.
Nežne ju budím, veziem ju k nej, vo firme odovzdávam projekt a stačí, stačí — viac už nezvládam, v kancelárii nezostávam, v núdzovom režime miznem dohnať spánkový deficit.
Nie, nie, ešte nie. Ešte spoločný obed.
Na perách opäť zdržanlivý úsmev, je tajomná a nenápadná, hádam len červené oči naznačujú, že za závojom útlej postavičky sa temer nerozpoznateľne skrýva divoká šelma. Včerajšia noc i ráno sa mi odvíjajú pred očami ako slizký pornografický biják, a viem, že jej tiež.
Šelma, napadá mi, keď sa už prepadám do tmy. Tie sa ovládnuť nedajú.
Taxík. Únava mnou preniká, ňou práve tak. Miesto slov si vymieňame pohľady. Zastavujeme sa po pizzu, mizne v nás sotva stihneme doma otvoriť krabicu.
Oblieka si tričko, ktoré som jej priniesol, má ho miesto šatičiek. Spod tenučkej látky presvitajú vztýčené bradavky. Podlamujú sa mi kolená.
Film, chcem film, hovorí, no zakrátko si to rozmyslí. Už ležíme. Počkám, kým zaspí, hovorím si, a potom sa vrhnem na prácu, čo-ako unavený.
Zostaň so mnou, nalieha. Pohladím ju po chrbte, pod tričkom a náhle sa zmietame ovládaní pudmi; dravo a nespútane. Zaspáva až hlboko v noci. Pracujem potom do rána, len občas neodolám a odbehnem sa pozrieť na to úžasné stvorenie, ktoré si ma celkom podmanilo.
Nežne ju budím, veziem ju k nej, vo firme odovzdávam projekt a stačí, stačí — viac už nezvládam, v kancelárii nezostávam, v núdzovom režime miznem dohnať spánkový deficit.
Nie, nie, ešte nie. Ešte spoločný obed.
Na perách opäť zdržanlivý úsmev, je tajomná a nenápadná, hádam len červené oči naznačujú, že za závojom útlej postavičky sa temer nerozpoznateľne skrýva divoká šelma. Včerajšia noc i ráno sa mi odvíjajú pred očami ako slizký pornografický biják, a viem, že jej tiež.
Šelma, napadá mi, keď sa už prepadám do tmy. Tie sa ovládnuť nedajú.
14. februára 2012
S ex
Dívame sa na seba v šere, temer ako kedysi. Natiahnutí na tej istej posteli, v rovnako dôvernom rozhovore. Podobné kulisy, podobný scenár.
— Som si skoro istá, že si s ňou niečo mal. Alebo ešte máš. Cítim to.
Má pravdu. Niečo málo som s ňou mal. Nevzťah. Intenzívny, poetický; a z väčšej časti i platonický. Nevzťah. Ani naň radšej nemyslím, ešte balansujem nad priepasťou.
— Žiarliš?
— Žiarlim. Sama som tým prekvapená.
— Nemusíš.
Usmejem sa a pohladím ju.
Prejde niekoľko dní a opäť sa ku mne nominuje. A potom to zruší, náhle má program. Večer ju však vidím online.
— Kto to bol?
— Nikto, kto by bol podstatný. Ani kamarát, ani priateľ.
— Hm.
— A pre doplnenie a upresnenie: nikoho nemám. Ani vo výhľade.
Hm. Aj tak žiarlim. A sám som tým prekvapený.
— Som si skoro istá, že si s ňou niečo mal. Alebo ešte máš. Cítim to.
Má pravdu. Niečo málo som s ňou mal. Nevzťah. Intenzívny, poetický; a z väčšej časti i platonický. Nevzťah. Ani naň radšej nemyslím, ešte balansujem nad priepasťou.
— Žiarliš?
— Žiarlim. Sama som tým prekvapená.
— Nemusíš.
Usmejem sa a pohladím ju.
Prejde niekoľko dní a opäť sa ku mne nominuje. A potom to zruší, náhle má program. Večer ju však vidím online.
— Kto to bol?
— Nikto, kto by bol podstatný. Ani kamarát, ani priateľ.
— Hm.
— A pre doplnenie a upresnenie: nikoho nemám. Ani vo výhľade.
Hm. Aj tak žiarlim. A sám som tým prekvapený.
In vino veritas
Bola ovínená, skoro isto bola ovínená. Zabuchli sme za sebou dvere a po chvíli sme sa už milovali, prirodzene a vlastne úplne normálne, nebyť tých otázok, ktoré ju kvárili a ktoré jej mierna spoločenská únava umožnila ventilovať.
— Máš ma rád?
— Ako to vidíš?
— Čo bude?
Mám zatvorené oči, len sa usmievam. Nemám správne odpovede. Ktovie, či vôbec existujú. Zakrátko zaspávam a ráno si ani celkom nevybavím, či sa mi to celé iba neprisnilo.
Opäť sa milujeme, ležérne, nonšalatne, púšťa džez a kým potom trávi svoju hodinku v kúpeľni, ja si čítam. Žiadne otázky. Ideme spolu na obed a potom každý svojou cestou. Ako obyčajne.
Vo vzduchu takmer cítim jar.
— Máš ma rád?
— Ako to vidíš?
— Čo bude?
Mám zatvorené oči, len sa usmievam. Nemám správne odpovede. Ktovie, či vôbec existujú. Zakrátko zaspávam a ráno si ani celkom nevybavím, či sa mi to celé iba neprisnilo.
Opäť sa milujeme, ležérne, nonšalatne, púšťa džez a kým potom trávi svoju hodinku v kúpeľni, ja si čítam. Žiadne otázky. Ideme spolu na obed a potom každý svojou cestou. Ako obyčajne.
Vo vzduchu takmer cítim jar.
29. januára 2012
42
Je pol druhej v noci zo stredy na štvrtok, šiesta noc zo siedmich posledných, čo trávim vonku. Posúvam si džojnta s partičkou pred klubom a netrápi ma, že od ôsmej budem vyzivovať na mítingu. Som zvyknutý, baví ma to — a nadôvažok sa jedná o moje slobodné rozhodnutie.
Nie je potrebné klišé, že chcem ešte veľa stihnúť, že tu nie som navždy. To napokon nikto. Možno sa rozsekám na D1, možno ma čosi rozožerie zvnútra, ktovie. V tejto chvíli je to irelevantné.
Čo by si chcel dosiahnuť?, občas sa ma niekto zvykol opýtať; odpovedal som zakaždým rovnako: aspoň trojciferný trhový podiel. Kto sa zasmial do dvoch sekúnd, mal u mňa malé bezvýznamné plus.
Vdychujem koncentrované THC, prvotriedny import z Maroka a s ním i bezstarostnosť mojich spoločníkov.
Vzťahy, o tých to predovšetkým je. O rozhovoroch dlho do noci, alebo tých tichých, na ktoré stačia pohľady. O dôvere, o porozumení. O snahe čosi z toho najkrajšieho vzťahu vybudovať, možno vypiplať deti; hádam v mierne márnivej túžbe, aby niesli ďalej nielen gény svojich rodičov, ale i čosi z ich hodnôt, charakteru.
Pôžitkársky vyfúknem dym a precitnem — nechal som sa uniesť, už zo mňa hovorí hašiš.
Trojciferný trhový podiel, uškrniem sa. Ale až ráno.
Nie je potrebné klišé, že chcem ešte veľa stihnúť, že tu nie som navždy. To napokon nikto. Možno sa rozsekám na D1, možno ma čosi rozožerie zvnútra, ktovie. V tejto chvíli je to irelevantné.
Čo by si chcel dosiahnuť?, občas sa ma niekto zvykol opýtať; odpovedal som zakaždým rovnako: aspoň trojciferný trhový podiel. Kto sa zasmial do dvoch sekúnd, mal u mňa malé bezvýznamné plus.
Vdychujem koncentrované THC, prvotriedny import z Maroka a s ním i bezstarostnosť mojich spoločníkov.
Vzťahy, o tých to predovšetkým je. O rozhovoroch dlho do noci, alebo tých tichých, na ktoré stačia pohľady. O dôvere, o porozumení. O snahe čosi z toho najkrajšieho vzťahu vybudovať, možno vypiplať deti; hádam v mierne márnivej túžbe, aby niesli ďalej nielen gény svojich rodičov, ale i čosi z ich hodnôt, charakteru.
Pôžitkársky vyfúknem dym a precitnem — nechal som sa uniesť, už zo mňa hovorí hašiš.
Trojciferný trhový podiel, uškrniem sa. Ale až ráno.
14. januára 2012
Momentka
Sedím s nimi v najlepšej kaviarni v meste a užívam si kratučký moment pohody, vytesniac všetko, čo ma trápi, všetky malicherné problémy z práce, rovnako ako nenaplnené túžby a sny, ktoré mi neprestajne motajú hlavu. Vonku slabo prší, je po zotmení. Usmievam sa na ne obe, raz na jednu, raz na druhú, nechcem, aby sa cítili zanedbávané. Toto bude parádny víkend, viem isto.
Želám si, aby bola jar. K zime si zakaždým zložito hľadám pozitívny vzťah — často neúspešne.
Túžim. A túžim sedieť pod palmou v Riu.
Želám si, aby bola jar. K zime si zakaždým zložito hľadám pozitívny vzťah — často neúspešne.
Túžim. A túžim sedieť pod palmou v Riu.
4. januára 2012
Geometria
Silvester. Žúrka vo vilovej štvrti, pribúda promile i hlasného smiechu. Len jeden z nás sa separuje — doviedol si kolegyňu a teraz sú zatvorení v kuchyni a čosi riešia. Čosi — viac neviem, a ani ostatní. Ešte pred polnocou si kolegyňa volá taxík a stráca sa v tme.
— Tak ako, ako? — pýta sa partička unisono — Bude niečo?
Neforemná grimasa mu skriví tvár.
— Má priateľa — vypadne z neho.
Zacítim niekoľko uprených pohľadov a je mi jasné prečo.
— Smrť trojuholníkom! — zarevem — Nech žijú úsečky!
— Tak ako, ako? — pýta sa partička unisono — Bude niečo?
Neforemná grimasa mu skriví tvár.
— Má priateľa — vypadne z neho.
Zacítim niekoľko uprených pohľadov a je mi jasné prečo.
— Smrť trojuholníkom! — zarevem — Nech žijú úsečky!
3. januára 2012
Karma, kilometre a kamarátky
Civím do prázdna a chce sa mi revať. A potom si dám výjazd nočnou krajinou a trocha sa mi uľaví. Zaspávam takmer okamžite. Ráno som v práci nezvyčajne krotký, žiadne ostré slová, žiadny sarkazmus.
Dvetisíc kilometrov a je mi zase o čosi lepšie. "Vezmete nás do Bratislavy?," pýta sa párik na výpadovke. Prikývnem, vezmem, vlastne skoro musím, splácam karmický dlh.
Opäť noc kdesi na diaľnici. Začína mi padať hlava. Neplánujem sa rozsekať. Volám kamarátke, či by ma nepritúlila. Pritúlila. Doslova. Domov sa vraciam bez výčitiek svedomia. Toto je ten zvláštny smútok víťazov?
"Si mi sympatický," dozvedám sa o niekoľko dní neskôr, krátko po milovaní. "Ale ja nie som dievča pre teba, nebol by si so mnou šťastný." Čaká, napäto čaká, že niečo poviem. Mlčím. Niekedy je najlepšie mlčať: druhá strana si to vyloží presne ako potrebuje.
Inej kamarátke pomáham so sťahovaním. Taktne odmietam s tým spojené pozvanie na večeru. "Teba tá dobrá karma raz zabije," smeje sa. Púšťa mi Californication, spomíname na Cayucos a na chvíľu zaváham. Nie, radšej nie.
"Prídem v piatok," pípla smska od ďalšej. Možno by som mal mať blízko ku šťastiu, uvažujem, no stále sa cítim akoby som srdce dobrovoľne odovzdal v kafilérii.
Spím dobre. A sám.
Dvetisíc kilometrov a je mi zase o čosi lepšie. "Vezmete nás do Bratislavy?," pýta sa párik na výpadovke. Prikývnem, vezmem, vlastne skoro musím, splácam karmický dlh.
Opäť noc kdesi na diaľnici. Začína mi padať hlava. Neplánujem sa rozsekať. Volám kamarátke, či by ma nepritúlila. Pritúlila. Doslova. Domov sa vraciam bez výčitiek svedomia. Toto je ten zvláštny smútok víťazov?
"Si mi sympatický," dozvedám sa o niekoľko dní neskôr, krátko po milovaní. "Ale ja nie som dievča pre teba, nebol by si so mnou šťastný." Čaká, napäto čaká, že niečo poviem. Mlčím. Niekedy je najlepšie mlčať: druhá strana si to vyloží presne ako potrebuje.
Inej kamarátke pomáham so sťahovaním. Taktne odmietam s tým spojené pozvanie na večeru. "Teba tá dobrá karma raz zabije," smeje sa. Púšťa mi Californication, spomíname na Cayucos a na chvíľu zaváham. Nie, radšej nie.
"Prídem v piatok," pípla smska od ďalšej. Možno by som mal mať blízko ku šťastiu, uvažujem, no stále sa cítim akoby som srdce dobrovoľne odovzdal v kafilérii.
Spím dobre. A sám.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)