Medzihra

Moje noci sú krajšie ako vaše dni. Zvyčajne. Prirodzene, preháňam a dnes ešte i podvádzam, citujúc Żuławského.

Túto náladu som mal v novembri v Aténach. V iPode dookola Calling Occupants of Interplanetary Craft. Oskar vyzývavo pražil, bolo to na triko, kávu na terase — a úzkostné očakávanie nasledujúcich hodín. Agónia ešte vycibrená nemožnosťou presunúť sa inam, zvyšok Európy sa topil v hustej hmle.

Je skoro päť ráno. Nespím. Klasika. Trocha som sa prespal k večeru, potom Chelsea a teraz sa už neoplatí — zakrátko začnú ulicami fučať smietarske autá, mesto sa postupne prebudí do ďalšieho jesenného dňa. Bude opäť pekne, ako som sa dozvedel zo správ.

Kufor mám zbalený, len nezabudnúť vytiahnuť zo zásuviek spotrebiče, pripomínam si. Starý kontinent. Opäť.

Mal by som sa tešiť, tuším. Lenže smiech zašlých fotiek je v nenávratne, čo som ešte celkom nerozchodil; zoči-voči minulosti som stále viac ako neistý. Ako to vravel môj obľúbený básnik? Nikdy sa nevracajme do mŕtvej minulosti, ktorej sa nevieme prestáť báť. Lacné, ale výstižné.

Chcel by som čosi; a možno by som chcel niečo úplne iné; súkromná história vie byť rovnako, ak nie viac zamotaná ako tá veľká, knižná.

Takže? Hlboký nádych, chladnú hlavu, ružu do zubov, trpezlivosť a rešpekt.

Uvidíme ako bude.