Nepokoj

Chcelo by to marsku, hovorím si v duchu. Postávam na balkóne, nepatrne okopávam zábradlie, počúvam dookola Revolution a cítim sa ako macho. Mierne. To postupne prejde, samozrejme. Trénujem harkanie na cieľ, základnú disciplínu sídliskovej paraolympiády. Je mi fasa. Aj by som si vypil, ale ešte nepijem. Vlastne, ani nefajčím. Všetko je to iba ako keby.

Práve som neodišiel na branné cvičenie. Mám trinásť rokov, som po prvý raz zľahka zamilovaný a mám pocit, že sympatie by mohli byť vzájomné. Teda — mám pocit. Šteklí to v bruchu a zazdalo sa mi, že keď som ju lámal, tak váhala, či sa z branného neuliať spolu so mnou. Neuliala sa, bola mäkká.

Tak tu teraz podopieram a okopávam zábradlie. A teším sa na večer. Určite za ňou musím zabehnúť. A musím sa jej spýtať, či si nikto nevšimol, že som zdrhol. A musím zistiť, či ma chce, aby som sa zbytočne nestrápňoval.

Chcelo by to marsku. Veď hovorím.