Som hore od pol piatej. Tisíc kilometrov za volantom, množstvo telefonátov, niekoľko mítingov a dve pracovné večere. Dve za večer, v dvoch mestách vzdialených necelých dvesto kilometrov. Čiže asi hodinu pätnásť. Vyblikávam poršiatka na diaľnici a s prehľadom to dávam.
Naposledy si tu skolaboval, pripomína mi kolegyňa pri druhej večeri. Musím sa zamyslieť, ale napokon si to vybavím. Rozsekaný som bol vtedy od únavy na kašu, zatmelo sa mi pred očami ako keď Mikovi Tysonovi nejde karta, akurát som nikomu nenahryzol uško, len som sa odknísal na hajzel a tam som pol hodinu meditoval na studenej dlažbe. To boli časy!
Má pravdu, dievča, naposledy som tu skolaboval. Vytesnil som to.
Dnes pohoda. Rozprávam historky, budujem vzťahy. Pramálo tomu rozumiem, ale i s mojim ksichtom to občas výjde.
Zajtra sa dostavím do práce na desiatu, zvládnem dva obedy a odfičím.
A už si vážne dám pauzu, desať krajín za dvadsať dní je dosť.
Fakt, dám si pauzu, sľubujem.
Tak určite.