Je neskoro. Príliš neskoro. Piatok večer, už som mal sedieť v bare, pozorovať zachovalé sedemnástky (až tridsaťsedmičky) a pripravovať sa na útok. Alebo niečo podobné. A hovno-hovno, zlatá rybka, som v robote. Síce pijem druhé pivo, ale to sa neráta, pretože ma bolí chrbát od hrbenia sa pri počítači. Chcelo by to LHK, tú najlepšiu masáž, ale vysedávaním pred monitorom sa k nej neprepracujem.
Pípla esemeska. Nestraš, geňo. Som na ceste. Ešte hoďku a som tam, ani si nevšimnete, že mi chýba nejaké promile. Lebo nebude.
Tretie pivo.
Spočítal som dnešné relevantné emaily: štyridsaťdva.
Konečne na odchode. Štvrté do ruky. Príjemný pocit, že to mám za sebou a ako bonus vedomie, že som vďaka koncu finančného roka nemal čas produkovať patetické zlátaniny.
Prihlásiť na odber:
Zverejniť komentáre (Atom)
2 komentáre:
prečo sa vždy pri čítaní tvojich slov usmievam?
hik! vdaka promilom nemam cas produkovat pateticke zlataniny :-)
Zverejnenie komentára