Barcelona

Tri ráno. Zahulený bar ozdobený vyzývavými nápismi zákaz fajčenia. České a holandské pivo, marocká obsluha. Z reprákov Gary Moore prekladaný ZZ Top.

Popíja tu pár Bardemov, no chýbajú Scarlett i Penélope. A možno len mne chýbajú promile. Zjavne; moji spoločníci pri bare sú síce na šrot, no miestne devy im imponujú, súdiac podľa ich dychtivých pokusov o komunikáciu.

Pípla smska od slečny, ktorá by ma dokázala zlomiť, aby som sa sem presťahoval. Alebo do Londýna. Alebo hoci do Budimíra. Ale to je ešte ďaleko, strašne ďaleko.

Dorážam fľašu, strácam sa v tme. Usmievam sa. To bude vínom, hovorím si, keď zaspávam.

Jasné, štipku šovinizmu si odpustiť nemôžem!

Vodka Red Bull

Prebral som sa asi o štvrtej ráno. Zaborený do gauča v housovom klube, v ruke stále zvieram pohár. Vodka Red Bull. Žije to tu — všetci bez výnimky zabíjajú svoje mozgové a pečeňové bunky liehovinami v kombinácii s ďalšími viac či menej legálnymi omamnými látkami. Vzduch možno krájať, aby ani pľúca nezávideli.

Pokúšam sa zaostriť — hej, už ho vidím. Balí blonďatú kočku. Kočka ho nepočuje a ani nepočúva. Nepomáha vyložiť na stôl kľúče od BMW. Na to sa tu nehrá. Chcel by, veľmi by chcel, ale takto to nefunguje. Treba nechcieť, hovorím mu to roky, no ešte vždy to nepochopil.

S postupujúcim ránom som stále viac v pohode. Alebo len ignorujem svoju ťažkú opitosť. En passant do seba hádžem ďalšie vodky, s barmanom sa stačí dohodnúť pohľadom. V hádzaní pokračujem aj za svetla, mladého hádžem do taxíka a sám sa odchádzam domov hodiť do postele a vychutnať si ticho.

Už sa teším do práce. Víkendy vedia byť strašne únavné.

Jagat

Mal som si vziať aspoň uterák, hovorím si. Tak ďaleko od civilizácie potrebuje človek aspoň nejakú istotu. Ideálne uterák. V tomto interhoteli, kde sa stretávajú kreatúry z celého vesmíru chýbajú detaily, ktoré človek pozná z domu. Žiadne diaľkové ovládanie, a vlastne ani žiadny televízor. Žiadne pivo v chladničke, a vlastne ani žiadna chladnička. Žiadny uterák, a vlastne ani žiadna sprcha.

Posadil by som sa na terasu a dal by som si kávu, ale nemajú tu ani terasu, ani kávu.

Vzdychol som si a Marvin sa rozplakal. Len žiadnu paniku, hovorím mu.

V miestnom meganákupnom stredisku som si kúpil uterák. Dúfam, že sa odtiaľto čo najrýchlejšie dostanem. A potom už to bude problém niekoho iného.

Maslo

Práca v marketingu je tvrdý chlebík. Robila reklamnú kampaň na maslo. Potrebovala pomôcť. Napríklad asociáciami z filmu. Zoznámte sa, Joe Black s arašidovým maslom sa nehodilo. Takže ostalo Posledné tango v Paríži.

A nakoniec to šlo aj bez masla.

Futbal

Praží. Preháňam sa po trávniku. Vytrvalým pobehovaním a húževnatou snahou sa úplne zbytočne snažím zamaskovať nespôsobilosť hrať. Pobehovať, to by ma bolo, no s loptou som dengľavý. Obe nohy ľavé, a ešte k tomu ploché. Ideálne predpoklady koncového hráča. Dokážem kedykoľvek bez zaváhania ukončiť akciu; akokoľvek sľubnú.

Už druhú sezónu trápim seba i kolegov, nezlomne a hrdo predvádzam nefalšovanú futbalovú impotenciu, s vervou bojujem proti nešikovnosti i absolútnemu nedostatku talentu.

Dnes som skóroval. Dvoch som obišiel a následne som guľatú elegantne zasunul do prázdnej. Presne, ako som to videl Pelého. A rovnako skromne som sa potom vrátil dozadu, nenápadne sa usmievajúc, vediac, že ten gólik mi dobije endorfíny na niekoľko ďalších sezón.

Fragmenty pohody

Urobila sa tesne pred hranicami a potom odkväcla. Prázdne diaľnice a vypnuté rádio ma sprevádzali až k hotelu. Otvoriť prišiel ospalý vrátnik; vitajte v skanzene, mohol povedať na privítanie, ale nepovedal. Iba škúlil. Zaspala mi pod krídlom.

Ráno bolo horúce, čokoláda sa roztekala a klimatizácia bola odrazu najdôležitejším vynálezom ľudstva. Popoludní sme postavili stan a vrátili sme sa k nemu až za svitania. Je to úžasné, vyhlásila predtým ako vyhasla, a ja som ešte chvíľu uvažoval, či mala na mysli hamburger, ktorý nestihla dojesť, muziku, atmosféru, alebo čosi úplne iné.

Vysúkal som sa na trávu. Slnko pálilo a písmenká v knihe zanovito anonymného slovenského autora mi splývali do tancujúcej machule. Búšilo mi v sluchách, chcelo sa mi revať, vyť a utiecť z tej vyhne niekam preč, preč, ďaleko, napríklad do Antarktídy.

Čo keby sme šli do mesta?, chcel som jej pošepky navrhnúť, hryznúť ju láskyplne do uška a nežne pohladiť po tvári, no možno som zrúkol padáme!!!, zdrapil ju za golier a vyvliekol von. Neviem presne, bol som v tranze.

Slečna, nechcete si podržať vtáka?, opýtala sa jej neskôr na hrade deva v historickom kostýme. Slečna si môže podržať vtáka hocikedy, rehotajúc sa som odsekol, kým slečna sa len neisto pýrila.

Mojito cez obed nerobíme, povedala iná deva v reštaurácii na námestí. Aspoň sme si naplnili brušká a popíjali nealkoholické nápoje, príjemne ospalí. Zdvihol sa vietor.

Do stanu sme dobehli práve včas. Chvíľu som podopieral labilnú konštrukciu prehýbajúcu sa pod nápormi vetra, no trvalo to len krátko. Potom ostalo ticho. Hudba dohrala, vietor zoslabol a dážď nenútene bubnoval danse macabre. A ešte tie sanitky —

Schúlila sa ku mne.

Napokon sme zapli rádio, olivy zalievali Red Bullom a sušili si telá na najväčšom parkovisku strednej Európy.

Ešte chcem, pozrela sa na mňa, a tentokrát som mal jasno. Aj ja chcem.

Jedna rýchla o človeku

V prípade, že by niekoho prepadali podobné pocity, nie je v tom sám. Blaise Pascal to pekne vyjadril v Pensées už takmer pred 350 rokmi:

Čo za chiméru je teda človek! Čo za zvláštnosť! Čo za príšeru, chaos, protiklad, zázrak! Sudca všetkého, prahlúpy červ, studnica pravdy, bahno neistoty a omylov, pýcha a hanba vesmíru.

Prázdny

Mladú som už týždeň nevidel a zase za mňa začalo premýšľať moje prirodzenie. Prehrabávam telefónny zoznam. Psychologička. Taká nezávislá. Aspoň oblečením. Pár večerov na seba nedovolí siahnuť a potom odrazu cítim, že môžem.

Sedíme v budhistickej čajovni; vedieme sa za ruky a odrazu sme na ceste ku mne s jasným cieľom. Donúti ma použiť tú smiešnu latexovú vec.

V momente keď ju stiahnem, odborne zauzlím a odhodím smerom, kde tuším dvere izby, je už libido v nenávratne. Rovnako chuť rozprávať sa. Alebo s niekym zdieľať posteľ. Som emocionálne prázdny, vyprahnutý, ospravedlňujem sa sám pred sebou. Trpím, ale vydržím, zvládnem i večeru, po ktorej sa opäť presúvame ku mne. Ďalšiu latexovú vec si už naťahovať nebudem. Nechcem. Ani s čiapočkou, ani bez čiapočky.

Psychologička je zmätená, ja si čítam noviny, pracujem, telefonujem. Zostáva do rána.

Asi už nepríde.

Mesačná sonáta

Spolu na posteli. Smejeme sa, naťahujeme. Zhovárame sa viac ako kedykoľvek predtým. Je to intímne — aspoň pre mňa. Odrazu to cítim. Vyhýbam sa dotykom a pohľadom. Som tu a nie som. A jej sa to páči, viem to. Len neviem, či je to všetko, čo chce. Keby som vedel, keby som tak vedel!

Tak čo? Čo by som robil? Vášnivo by som sa s ňou dnes v noci miloval a tie ďalšie by mi za to nestála? Sľúbil by som — sám sebe, samozrejme — že to bude všetko inak — len aby nebolo? Pretože je príšerne ťažké to zmeniť. Zmeniť seba.

Takže miesto toho Beethoven. Znova.

Zajtra

Opustila ma slečna. Poslala smsku, prišla, doniesla čokoládu, poplakala si, vypila kvapku vína a zase odišla. Teda, povedal som jej, aby už šla. Pretože mám kamenné srdce. A najmä preto, že som bol unavený a chcelo sa mi spať.

Chvíľu som len tak ležal; bola tma a bolo mi nanič. Pretože ma nechala a pretože som zjedol celú čokoládu a bolelo ma bruško. A pretože som bol unavený.

Nakoniec som si vzdychol, vyskočil som, napísal jeden email a urobil som si to. Pre istotu niekoľkokrát.

Od zajtra bude Whinger znova vo forme.

V parku

Jeden z tých slnečných dní stvorených na randenie, lásku a milovanie v prírode. Mierime k jazeru za mestom obklopenému parkom. Rozprávame sa o živote; a o tom, ako sa zmenil odkedy sa poznáme. Je to sotva rok, poznamenám, keď sa usadíme na lavičke skrytej v rohu.

O hodinu neskôr, už v reštaurácii, mám pocit, že to nie je rok, ale storočie. Všetko jednoducho... funguje. Až na to načasovanie.

Ako si si to mohol dovoliť?, píše mi neskoro večer. Čo ja viem, odpovedám. Asi to na mňa tak nejako prišlo, tak sa to stalo.

Dúfam, že tých rokov bude viac.

Charakter

Chlastám. Som na plech. Periférne, medzi dvoma poldeci, po vážnom úsilí a viacnásobnom prepočítaní, zisťujem čo a ako. Sedem ku trom — vedú slečny. Asi budeš súložiť, upovedomujú ma posledné funkčné mozgové bunky. Tie ostatné, silne intoxikované, to neriešia. Užívajú si párty.

Prácne vyťukávam úvod tohto zúfalého príspevku nad pisoárom v štýlovej bezmennej krčmičke tretej cenovej. Kým si stačím rituálne odpľuvnúť, ktosi na mňa prehovorí:

Poď už, povie naliehavo brčkavá hlavička s čiernymi okáľmi. Je sexi, i to telíčko pod hlavičkou je sexi. Poznáme sa? Sedela na druhej strane stola a možno sme spolu prehodili zopár viet, ale na jej meno si nespomeniem.

Ide to rýchlo. Na ulici sa už držíme za ruky, meníme bary, do šatne si dávame veci spoločne, kupujem jej pitie, bozkávame sa a odrazu si zohrievam ruky pod jej šatstvom. Tancujeme a vymieňame si výlučky slinných žliaz. K tebe alebo ku mne?, opýta sa celkom prirodzene.

Nikam. Som šovinistická sviňa a verný partner. Inými slovami, vravela, že by mi ako vegetariánka nevarila mäso — a mňa doma čaká mladá, ktorá mäso varí. Hodím do seba poslednú balantínku, zavolám okani taxík a odpotácam sa domov. Vlastne mám celkom radosť, som charakter.

Chivas

Mladú som vyhnal v sobotu večer do mesta samú. Nech sa dievča pobaví. Budem čítať alebo pracovať, hovorím jej, ty sa bav! Príliš neprotestuje a mizne medzi tými studenými bielymi vecami, čo neprestajne padajú zhora, aby vytáčali letných ľudí ako som ja.

Otváram chladničku, mám na niečo chuť; samozrejme len kvôli endorfínom. Díva sa na mňa jedna, dve... dvanásť smutných hlavičiek. Zbytočne na mňa štrngajú, nechcem. Vlastne...

Jesť napokon nemusím. Nalievam si Chivas, škrabem sa v rozkroku a počúvam hudbu, ktorú mladá neznáša. K šťastiu stačí človeku málo.

Yoshinoya

Na smrť unavený. Mlčky kráčam domov, cestou si kupujem čosi jesť. Zatváram za sebou dvere, padám na gauč. Potom glg JB, dívam sa z balkóna na mrakodrapy okolo. Hudba — trebárs niečo veľmi pohodové z osemdesiatych. Eno.

Kurča teriyaki, paličky, zelený čaj. A odpadávam.

Na ten byt nemôžem zabudnúť, pamätám si, ako zvykli zaklapnúť dvere, farbu koberca, zvuk gauča, keď som doň padal. Niektoré dni sú zložitejšie ako iné. A túžba, tej som plný od hlavy k pätám.