Mladú som už týždeň nevidel a zase za mňa začalo premýšľať moje prirodzenie. Prehrabávam telefónny zoznam. Psychologička. Taká nezávislá. Aspoň oblečením. Pár večerov na seba nedovolí siahnuť a potom odrazu cítim, že môžem.
Sedíme v budhistickej čajovni; vedieme sa za ruky a odrazu sme na ceste ku mne s jasným cieľom. Donúti ma použiť tú smiešnu latexovú vec.
V momente keď ju stiahnem, odborne zauzlím a odhodím smerom, kde tuším dvere izby, je už libido v nenávratne. Rovnako chuť rozprávať sa. Alebo s niekym zdieľať posteľ. Som emocionálne prázdny, vyprahnutý, ospravedlňujem sa sám pred sebou. Trpím, ale vydržím, zvládnem i večeru, po ktorej sa opäť presúvame ku mne. Ďalšiu latexovú vec si už naťahovať nebudem. Nechcem. Ani s čiapočkou, ani bez čiapočky.
Psychologička je zmätená, ja si čítam noviny, pracujem, telefonujem. Zostáva do rána.
Asi už nepríde.
