Saudade

Sedí predo mnou, vidím ju z profilu, hlavou pohupuje mierne do rytmu, vyzerá spokojne. Dívam sa jej na šiju, na blonďavé kadere, na jej tvár, na dva pahorky skryté pod svetrom, hltám ju pohľadom, túžim.

Asi to cíti, otočí sa, daruje mi krátky úsmev, prchavý moment. A pozornosť už opäť venuje tomu dedkovi s trumpetou na pódiu.

Vie o čo mi ide, pýtala sa, povedal som jej. Waw, reagovala. Zvážim, povedala zo slušnosti. Si dobrý genetický materiál, dodala zamyslene — a takmer povzbudivo.

Ale je chladná.

Je chladná, no zároveň spolu trávime večer po večere, vianočné trhy, prechádzky, koncert, kino, bar. Večeriame zakaždým v rovnakej reštaurácii a stále sa máme o čom baviť.

A nič; stále nič. Je chladná ako novembrové rána.

Mizne v hmle a už mi opäť chýba.

Komparz

Sedím na terase W, sŕkam čiernu vodu a pozorujem slečny cvičiace jógu na pláži podo mnou. Práve mi začína ďalšia pracovná sezóna. Tak prečo si ju nevychutnať.

— Ty ma nepočúvaš, — ozve sa kolega pobavene. I on kávičkuje.

Večer sa socializujem, nechávam si nalievať víno, pijem vodu, primerane sa bavím a miznem medzi prvými. Sadnem si na Ramble a pozorujem nočný svet. S vďakou odmietam ponúkaný džojnt.

Vyhýbam sa ľuďom.

Ostalo ich pár, s ktorými chcem skutočne byť, ostatní sú komparz.

Preletím z krajiny do krajiny, sedím v inom hoteli, potom ďalšia krajina, a potom znova ďalšia.

Ďalší päťhviezdičkový hotel, ďalší bar, ďalší kolegovia. Dokonca sa snažím hrať zábavného. Večer párty na pláži, som tam rád a zároveň mi to lezie na nervy, schizofrénia korporátneho života. Vyparím sa a fotím si nočné mesto.

Niekoľko posledných káv s výhľadom na more, posledných tisíc kilometrov a som doma.

Spím dobre.

Jedno leto

Stretli sme sa na schodoch pred divadlom a odštartovali sme leto, ktoré prevrátilo môj život naruby.

Kým prišla jeseň, nič nebolo ako predtým. Po trojmesačnom záťahu som bol totálne v hajzli, vyflusnutý, rozbitý a zlomený, ale dobre mi tak, potreboval som tvrdý reset — a po ňom ešte pár ďalších — aby som sa prebojoval k sebe samému. Dnes z toho žijem.

Vtedy, na schodoch pred divadlom, to všetko začalo.

Bol som tuším jej bútľavou vŕbou, a ona mojou, ale — ale iba to tuším. Sú to roky.

Štvrťstoročie.

Štvrť-sto-ro-čie!

Rozvaľujem sa na posteli a driemem. Asi by som mal pracovať, ale vonku je 32°, som vyčerpaný už len z pomyslenia na emaily. Aj zajtra je deň.

Zvoní telefón. Teda; vibrujú hodinky. Už som blízko kómy, no malátne zdvihnem zrak a —

Dnešný večer bude špeciálny.

OK, 20:30.

Objíme ma ako vlastného a potom sa so smiechom presúšame mestom.

Pamätá si všetko a ešte omnoho viac, až ma desí. Ale aspoň môžem opäť prežívať kaleidoskop tých divokých nocí.

Dnes je to iné. Sŕkam tonik bez ginu, ona ťahá aperoly, ale je to príšerne nedôstojný odvar zhýralej minulosti.

Zostarli sme?

Som rovnako starý ako bol foter vtedy. Bral sa priliš vážne, príde mi, kým ja si to užívam, ja sa cítim dobre, slovami jedného kreténa. Fagan uväznený v zahnívajúcom tele. Ešte stále si vychutnávam zážitky, ešte vždy túžim baviť sa — i keď zo zakázaných radostí mi už ostala akurát tak rýchla jazda.

Späť k nej.

Je stále krásna, stále zábavná, stále primerane šialená. Po dvadsiatich piatich rokoch šťastná so svojim chlapom. A stále čarovná ako predtým. Všetci sme ju chceli aspoň za sestru, ak nie niečo viac.

Jediná, ktorej menom som raz omylom oslovil tú svoju.

Pred polnocou je čas. Bar nám zatvorili, tak sa ešte prechádzame, kým nás blesky nezaženú k autu.

Dostanem dve lepkavé na líca a je fuč.

Koľko takýchto chvíľ ešte bude?

Sedím na terase, nohy vyložené na stolíku, sledujem koncert na oblohe a vychutnávam si nočnú pohodu.

Dvadsaťpäť rokov dospievania, a aká je to paráda.

Joe v meste

Dorazil som domov rozbitý ako cigánske hračky. Prespím sa a keď si potom pozriem poštu, čaká ma správa: Joe je v meste.

Je to päť rokov. Päť rokov, čo sme sa videli. Už vtedy som sa bál, že je to naposledy; možno vtedy o čosi viac kvôli nemu ako kvôli sebe, no teraz je to akútnejšie. Už nielen kvôli nemu.

Doma to vysvetlím, sadnem do auta a zakrátko sa vítame.

— Povedz mu, nech nevedie pohrebné kecy, — inštruuje ma ešte spoločný známy.

Joe, my man.

Pevne ho objímem a zamierime na večeru do lokálneho pajzlu. Prepočítal som sa. Myslel som si, že skončíme na organickej strave a etno kuchyniach, miesto toho tri dni cielene priberáme.

Pri jedinej výnimke v thajskom bistre Joe zaskočí domestikovanú servírku plynulým južanským dialektom. Servírka netuší, že aj tam je Joe doma. Ako ostatne takmer všade.

Strávim s ním tri dni. Prechádzame sa po nábreží i uličkami starého mesta. Púšťam mu Hapku: poznali sa osobne, ale jeho hudbu nikdy nepočul. Kto to spieva s Hegerovou?, pýta sa.

Dávno preč sú šialené nočné excesy z Rushcutters Bay. Dnes sa na nich smejeme. Teraz sedíme, debatujeme a za večer dám pohár vína. Stačí.

Poďme do kina, vraví. Chce vidieť film o Krieglovi. Ideme a v sále nás je presne sedem. Koho dnes zaujíma šesťdesiaty ôsmy? Ostávame, kým nerozsvietia svetlá; film nie je na Oscara — ale rezonuje.

Tri dni ubehli ako voda. Miznem a nechávam mu kľúče, nech si užije mesto, ktoré pred päťdesiatimi piatimi rokmi opúšťal tesne po návrate partičky z Moskvy.

Som naivný, ale dúfam, že sa ešte uvidíme.

Ono sa to neposerie

Už pred rokmi som si zmazal firemný účet z mobilu a vypol všetky notifikácie. Neskôr nasledoval aj iPad. Dni mávam príjemnejšie a spím dobre.

Šliapem do kopca s partičkou z korporátnej exekutívy. Míting na horách. Aspoň akože. Bavíme sa, niečo vypijeme, dobre sa najeme a spravíme si spoločné fotky. Na pohodu.

Zopár exotov ťahá do osemstometrového prevýšenia notebooky. Hanbia sa za to, ale majú ich. Pri pive potom čumia do mobilov a odpovedajú na maily. Niektorí aktívnejší ma aj informujú, čo si v pošte nájdem ja. Možno!

Mám to stále viac na saláme. Už si nemusím dokazovať, že som dobrý, celkom mi stačí, že môj biznis šliape výrazne lepšie ako ja do kopca. A že občas prinesiem peckový kontrakt; to je lepšie ako nosiť notebook na hory.

Spať idem prvý. Mám nachodených štrnásť kilometrov a pri firemnej socializácii tradične trpím, tak sa vytratím. Nemusím si nič dokazovať.

Oslobodzujúce.