Zvieracia farma

Zdochol pes. Vlastne mačka. Videl som ju dnes predpoludním opaľovať sa na zamrznutej tráve pri chodníku, keď som sa šiel najesť. Vyrušila ma z čítania KČ/TGM, no nemám jej to za zlé. Určite nechcela. Ležala tam taká akási vystretá, vyrovnaná. Možno chytá bronz, pomyslel som si, ale to muselo byť ešte v lete, teraz už bola celá skorodovaná.

Bol som sa najesť v čínskom pajzli. Mal som trocha pokazenú náladu, hádam kvôli tej frajerke relaxujúcej v mestskej zeleni, povedal som si však, že sa tým nenechám znechutiť. Doslova. Kým som si prečítal jedálny lístok, zo zadu na seba brechaním upozornilo hovädzie a pradením kuracina. Vzdychol som si. Prišla slečna.

Opýtal som sa, či majú koňak. Z koňa nič nemáme, povedala.

Nevadí, zasyčal som ultrazvukom. Aj tak som práve dostal chuť na mačku.

Objednal som si mačacie kung-pao, bolo na stole hneď, ani nestihlo mňauknúť. Vydezinfikoval som sa pred, počas i po zriedenou jemnou, dobre som sa najedol a spokojne som sa odknísal. Pri odchode som sa obzrel po tej ryšani v tráve.

Zazdalo sa mi, že na mňa žmurkla. Krava.

Po

Mám rád nedele. Špeciálne po ťažkých víkendoch, keď vstávam takmer na poludnie, ešte mierne roztrasený, neoholený, špinavý, spotený a páchnuci o čosi viac ako obyčajne. Natiahnem rifle (ak som sa v nich neprebudil, samozrejme), zoznámim sa s tou troskou v zrkadle a pol hodiny pobehujem po byte prežúvajúc zubnú kefku. Dívam sa na ulicu, na postavičky tam dole, na všetok ten svet okolo; a mám príjemnný pocit, možno súvisiaci s tým, že som víkend prežil.

Zisťujem, s kým každým som telefonoval medzi treťou a piatou ráno. Popíjam filtrovanú vodu. Posedávam, vylihujem. Pozorujem plafón. Vegetujem. Chcelo by to pláž, ale akosi... Inokedy.

Neskorý obed, steak, príliš mi nejde. Pivo s vyplašeným úsmevom odmietam. Za dvadsať minút už opäť natiahnutý. Užívam si ticho. Premýšľam, rovnako ako to robieva desaťročia môj foter.

K večeru ožívam. Počúvam Made II Mate a konečne mi chutí jesť. Je mi dobre. Cítiť tú karmu?