Nesvoj

Rezidenčný komplex, najvyššie poschodie, pred výťahmi jediné dvere. Za nimi jediný byt veľkosti menšieho zámku. Vysoké stropy, galérie, terasy. Pozvala ma ďalej, naliala mi vodu. Pustená nadrozmerná telka, sitcomy deväťdesiatych. Podvedome tuším, čo to pozvanie znamená, i tak sa však cítim nesvoj. A ešte plebejskejšie ako obyčajne.

Odhodlávam sa nekonečne dlho, minúty sa vlečú a ona trpezlivo čaká, niet sa kam hnať. Prvý krok neurobí ani náhodou. Napokon sa jej dotknem a za pár sekúnd je okolo mňa ovinutá.

Poďme hore, zašepká. Poďme. Vynesiem ju ešte o poschodie vyššie, zložím ju na letisko, strhávam z nej šatstvo. Vystrčí riťku — bez rozpakov zasuniem. Chvíľu ju režem tak, chvíľu onak, nakoniec si vysadne na koníka a s prehľadom sa urobí. Vzápätí ju nasledujem.

Začínam sa tu cítiť ako doma.

Sex s ex

Ležali sme vedľa seba v cudzom byte, v jedinej cimre uprostred hluku veľkomesta. Krátkodobý prenájom, ideálny pre turistov a tých, ktorí práve nevedia ako a kam ďalej. Bizarné prostredie, takmer sterilné, i tma tam bola pofidérna. Hrubé závesy a za nimi šíky uličných lámp a neónových pútačov. Trocha hodinový hotel, trocha Vegas.

Pôvodne som prišiel na kávu, alebo možno niečo vrátiť, napokon som zostal prespať. Moja ex, ešte čerstvo, mala tendencie vysvetľovať i pýtať sa, kým ja, rovnako nevrlý, ľahostajný a primitívny ako stále, som na nič z toho v sebe chuť nenašiel.

Zhasla, ležíme vedla seba. Možno päť minút, potom to nevydržím. Moje prsty hľadajú jej telo, a to ma bez rozpakov víta, nachádzam jej bradavky, už vztýčené, z pier sa jej už derie vzdych. Zakrátko i jej dlaň hľadá a nachádza — a všetko, čo robí, robí absolútne dokonale. Stále sa pri tom tvári, že spí, stále leží takmer nepohnuto, no mierne poroztiahla kolená, prístup je voľný všade.

Za pár ďalších minút niet o čom. Urobím ju prstami skôr ako stihne napočítať do sto. Keď ju nechám vydýchnuť, zdvihnem jej nožičky, zasuniem a prirážam. Urobím sa ti do pusy, viac jej oznamujem ako sa pýtam.

Hmmm znie súhlasne, narvem jej ho na posledných desať sekúnd do krku a vystriekam jej hlasivky. Sedím na nej ako kráľ džungle a podobne sa aj cítim.

Je dobojované, môže ísť každý vlastnou cestou.

Palmovka

Žižkovu a Libni, zdaleka se vyhni, vravelo staré pražské porekadlo. Boli doby, keď tu počet indivíduí výrazne prevyšoval množstvo štandardnej populácie a nočné potulky miestnymi putykami boli adrenalínovým športom. Keď chcel niekto prísť k úrazu, prakticky to mal v cene zájazdu.

A dnes? Počet indivíduí mierne poklesol, alebo mi už len nepripadajú nebezpečné. Možno boli asimilované okolitými štvrťami, možno sa rozpŕchli za lepším životom, trebárs do Anglicka alebo Kanady, alebo — ktovie. Z niektorých vyrástli protohipsteri, premávajú sa Palmovkou ako niekedy, len navlečení v lepších handrách, fejkové rejbeny na očiach aj po zotmení, opálení vládci svojej štvrte v novom vydaní. Sú to stále oni, v duši nezmenení, len mierne zomletí dobou. Aj keď títo už sotva vedia hrať škrupinky.

Mení sa to tu. Aj tí notori sa váľajú po lavičkách akosi civilizovanejšie. Spoza decentne zanedbaných činžiakov už vytŕčajú obrovské žeriavy, nastal čas postaviť tu krásny nový svet.

Na Hrázi věčnosti je betónová spomienka na Hrabala a v Novej libeňskej synagóge je kaviareň. Dnes hrajú Postřižiny, veľmi štýlové. Partička pri káve diskutuje o Tomovi Waitsovi. To sú mi veci! Niekedy tu hulil Bondy!

Keď míňam skupinku nastrojených násťročných buchtičiek, prichytím sa letmo pri myšlienke, že je to tu príjemné. Aj keď mi je ľúto, že počerní frajeri si už vystačia a neprídu somrovať cígo.

Keď prídem za desať rokov, bude to tu totálne gentrifikované. Pražský Brooklyn, viem si to živo predstaviť.

A potom budem už len matne pátrať po zostávajúcich funkčných mozgových bunkách, kde som to niekedy zvykol venčiť psisko a hrýzť jeho rozkošnú majiteľku do krku.

Korekcia

Pôvodne to malo byť presladené:

Miska ryže, zelený čaj, romantický film. Sám. Čo sa nezmenilo od parádnych dní zo začiatku tisícročia? Úplne iná časť planéty, takmer rovnaké pocity. A malý rozdiel: viem, kde je, viem, že je moja. Čoskoro balím, opúšťam byt, štvrť, mesto, krajinu. Aby som už nezaspával sám.

No, asi to tak nechám.

Priority

Stále sa niečo deje — aspoň mám pocit, keď priebežne nestíham a na zoznam úloh pribúdajú neustále ďalšie a ďalšie. A pritom — až na to, že pár zmien visí vo vzduchu — je to zakaždým to isté, monotónny kolotoč, ktorý ma ani virtuálne nikam neposúva.

Teda: ponúkli mi luxusný džob s krásnou cifrou v atraktívnej lokalite. Dobre by to vyzeralo na vizitke, na účte i na pláži po práci. Pred rokom by som po tom skočil a neváhal. Dnes som taktne odmietol — a zrejme to súvisí s tým, čo visí vo vzduchu.

Menej lietam. Nežiada sa mi. Celkove nemám chuť venovať sa práci ako niekedy. A nielen to. Mám poprehadzované priority ako ženská chute v tehotenstve. Baví ma prechádzať sa okolo jazera, dávať si kávu na korze a robiť to mojej žene. Už si nevybavím, kedy som naposledy chľastal do rána. Alebo kedy som si zapálil posledný džojnt.

Celé zle, krútil by som nad sebou hlavou ešte pred rokom. Dnes už som k sebe blahosklonnejší. Vlastne mám intenzívny pocit, že robím samé správne veci.

Tak uvidíme, kedy na mňa najbližsie príde nejaká hormonálna kríza.

Roaming

Vypuklo leto. Jar tento rok nebola, alebo možno bude niekedy neskôr, keď si ten beatnik nad oblakmi zmyslí; mám pocit, že v posledných rokoch nehľadí do kalendára, a asi je to tak lepšie, nemusíme nutne fungovať podľa tradičných schém.

Prejdem sa popri rieke a potom skončím u bývalého parťáka vo firme. Sedíme na balkóne pri káve, sledujeme a komentujeme maturantky v minisukniach predvádzajúce sa pod nami. Na rohu ulice clivo ťahá slák ošumelý pán v zimnom kabáte, jediný si nevšimol, že nesneží.

— Nebudeš sa tu nudiť? — uškrnie sa bývalý parťák.
— Nebudem — odpovedám presvedčivo a usrknem si z čiernej vody.

Podvečer sedím na káve o pársto metrov ďalej s tou mojou. Kladie mi identickú otázku, len sa bojí odpovede. Nemusí. Odpovedám rovnako presvedčivo a znova si usrknem z čiernej vody.

Stále sa bojí a nejaký čas sa báť bude, cítim to. No skutočne nemusí. V kaviarňach sa vedia postarať o zákazníkov, ulice pulzujú, internet a medzinárodné letisko fungujú a EÚ systematicky diktuje mobilným operátorom koľko účtovať za roaming. A najmä: som opäť s ňou a už si ju nenechám vziať.

Pitka

Jedna v noci, v podniku prebieha súkromná akcička našej firmy a najbližších štyristo partnerov a zákazníkov. Predchádzajúcu noc som nespal, takže pripomínam zombie, presvedčivo rozsekaný i bez alkoholu.

Na hajzli si oplachujem zátylok; pod zrkadlom zazriem krčiť sa plastové vrecko od koksu. Kým sa zamyslím komu patrilo, mladý direktorík, ktorý ma prehliadol, potiahne nosom. Odkašlem si. Záhada je vyriešená. Chvíľu sa snaží roztržito konverzovať, maskuje rozpaky, no nemusí, o jeho záľube viem už niekoľko rokov. Nemusíš mi nič hovoriť, uškrniem sa. V dave mizneme každý svojim smerom.

Buchtička, ktorá už s nami dávno nemá nič spoločné, ale stále sa bez rozpakov pozýva na naše pitky, ma ťahá k baru. Nemám jasno, či chce so mnou spať. Ani, či s ňou chcem spať ja. Doteraz vždy s úsmevom prepočula moje výzvy, aby sa mnou nechala pretiahnuť v pohodlí môjho squatu. A úprimne, až taká fantastická nie je, aby som riešil čokoľvek iné ako priamu otázku.

Strih. Pol štvrtej ráno, posledných tridsať statočných má odhadom cez sto promile. Cica z financí je taká totálne naliata, že sa jej podlamujú kolená a mimovoľne sa vlní, nedokáže sa ani opierať. Pri pohľade na ňu dostávam morskú nemoc, pár slabších jedincov sa nepochybne najmä kvôli nej pozvracalo.

Taxikár sa ma snaží hlboko v noci ošmejdiť; možno mu nesedí môj cudzojazyčný prejav a krvavý ksicht. Škoda, že nevie, že som domáci a takto rozsekane vyzerám štandardne aj bez chlastu. Teda: jeho škoda. Slušne ho odnavigujem pred bránu a asertívne mu vysvetlím, že nezaplatím. Ani neprotestuje. Poprajem mu veľa šťastných kilometrov a idem sa zvaliť.

Za pár hodín mám prvú schôdzku s jedným z tých nešťastníkov, čo nevydržali pohľad na cicu z financií.

Dojazd

Dojazd. Tak sa zvykli nazývať tie vlečúce sa hodiny ráno po akcii. Alebo deň po akcii. Keď sa slnko ukrutne lenivo presúša z jednej strany oblohy na druhú a keď sa vlastne neoplatí vstať, pretože sa všetky bunky v tele ešte chvejú. Vyčerpaním, i množstvom prefiltrovaných jedov. Dojazd. Tie momenty, keď človek vie, že už nie, ale za pár dní, keď to odoznie, sa všetko opäť dostáva do zabehnutých koľají.

Noha z plynu, mal by som sa kochať, užívať si, kým tomu tu dám definitívne zbohom — presviedčam sa aspoň naoko. Ale funguje to sotva chvíľu a znova do toho padám. Fungujem takmer mechanicky — a takmer nonstop. Maily s generálom si vymieňam do desiatej večer; od polnoci mi už píše ďalší závislák. Strašný návyk, ktorému podliehajú mnohí úplne rovnako ako ja. Korporátni feťáci, bratia v triku.