All Inclusive

Vstala a pomaly vykročila smerom k chodbe. Pohľadom letmo naznačila, aby som ju nasledoval. Mám dlhé vedenie, chvíľu to trvalo, no pochopil som, kráčajúc potom tri kroky za ňou. Potichu vošla do dverí a kým stihli zaklapnúť, prekĺzol som dnu. Otočil som kľúčom.

Ostali sme v úplnej tme.

Prisal som sa jej k šiji. Prehla sa ako prútik, pritlačila sa panvou ku mne a rukami sa chytila steny. Aspoň teda myslím, bola tma. Váhal som, či to hrať na romantiku alebo rýchlovku — no nebolo o čom. Vyhrnula si šaty a stiahla si nohavičky. Urobil som sa asi podobne rýchlo ako Robert de Niro v Jackie Brown.

Pol minúty som ju ešte držal, kým som prišiel k zmyslom, potom som odomkol a bez slova som odišiel.

All inclusive, vraveli. Len táto jedna záležitosť mi ešte chýbala.

Polnoc

O chvíľu ma vykopnú z baru na streche hotela. Polnoc. Sŕkam gin/tonic, lebo caipirinhu nemali. Teda, čašník ani nevedel, čo to je. Caipirinha, nič? Cachaça? Nič? OK, tak gin/tonic.

Som hore od pol piatej. Tisíc kilometrov za volantom, množstvo telefonátov, niekoľko mítingov a dve pracovné večere. Dve za večer, v dvoch mestách vzdialených necelých dvesto kilometrov. Čiže asi hodinu pätnásť. Vyblikávam poršiatka na diaľnici a s prehľadom to dávam.

Naposledy si tu skolaboval, pripomína mi kolegyňa pri druhej večeri. Musím sa zamyslieť, ale napokon si to vybavím. Rozsekaný som bol vtedy od únavy na kašu, zatmelo sa mi pred očami ako keď Mikovi Tysonovi nejde karta, akurát som nikomu nenahryzol uško, len som sa odknísal na hajzel a tam som pol hodinu meditoval na studenej dlažbe. To boli časy!

Má pravdu, dievča, naposledy som tu skolaboval. Vytesnil som to.

Dnes pohoda. Rozprávam historky, budujem vzťahy. Pramálo tomu rozumiem, ale i s mojim ksichtom to občas výjde.

Zajtra sa dostavím do práce na desiatu, zvládnem dva obedy a odfičím.

A už si vážne dám pauzu, desať krajín za dvadsať dní je dosť.

Fakt, dám si pauzu, sľubujem.

Tak určite.

Madrid

Týždeň v Madride. A tým nemyslím legendárny košický pajzel.

Konečne je koniec firemnej akcie. Zatlieskali sme si a postavičky sa rozliezajú k taxíkom smer letisko.

Ja mám ešte jednu noc. Sťahujem zo seba sako a košeľu, premieňam sa na vandráka a idem si vyčistiť hlavu do ulíc. Len tak, chlastaniu už neholdujem, unavuje ma. Hotelový bar som po celý čas ignoroval, jediný gin-tonic po prílete nepočítam. Ani víno k obedu a večeri, samozrejme.

Chcem byť v meste sám.

Vymákol som týždeň bez slnka, ale aspoň je všetko pekne do oranžova. Zhlboka vdychujem saharský piesok, pred ktorým ma iPhone varoval. A šup do metra.

Nestihnem ani nájsť správnu linku a už ma zastavujú dvaja fízli v civile. Ešte väčší žobráci ako ja. Fakt ste od polície?, neverím im, keď mi strkajú pod nos odznaky. S tým mojim ksichtom som v problémoch skôr ako sa o niečo pokúsim. Som dopadol. Overia čo som za kreténa, slušne poďakujú a môžem blúdiť ďalej.

Keď z metra potom vyleziem, teta na rohu ulice mi ponúka lásku. Je tak plus-mínus k päťdesiatke a zjavne odhadla, že by som sa k nej hodil. Ďalšia šajba pre moje ego.

Sadnem si do ázijského pajzlu na teriyaki, potrebujem vykompenzovať päť dní kreviet a paelly. Toto som potreboval, hovorím si.

A potom do noci čumieť na Twitter, lebo veď vstávam až o piatej ráno.