Koniec leta

Je koniec leta, neskoré popoludnie. Azúrová obloha, slnko nízko nad obzorom. Vyhrievame sa na pavlači ako mačacia família. Mierne ovínený sa dívam na škridlové strechy starého mesta, hrám sa so zapaľovačom a občas mrknem na ňu. Tiež sa díva kamsi do diaľky, fajčí neimidžové cigarety a mlčí. Je nám dobre.

Za niekoľko hodín ležíme v posteli, nahí a horúci, srdcia nám divo bijú.

Nechcem sa s tebou milovať, hovorí, nechcem, pretože potom mi už nezavoláš, už ťa nebudem zaujímať.

Vyčerpaní odpadneme až nad ránom. Tak hádam, čo to asi znamená.

S bratmi

Raňajkujeme v anglickom štýle. Fazuľu so slaninou, klobásky, omeletu a rajčiny. A čaj s mliekom. Dívam sa na svojich blízkych mierne zahmleným pohľadom po troch prebdených nociach a dúfam, že už sa nič nezomelie. Chcem ísť domov, otvoriť si v lietadle knižku. A ráno nespať na porade. Dúfam zbytočne.

Dáme si slivovicu?, vytrhne ma zo zamyslenia mladší z dvojice mojich bratov; znie to skôr ako oznam, než ako otázka. Kým stačím zareagovať, pristanú na stole štíhle poháriky. Skutočne to bol oznam.

Slnko v zenite, poháriky preklápané olympijským tempom. Fľaša zmizla. Po chrbte mi steká pot, zreničky mám zúžené a túžim po teleporte.

Spravím mojito, oznamuje druhý brat; ani sa neobťažujúc otázkou. Sŕkam jeden nazelenalý nápoj za druhým a sám postupne zeleniem. Debate o daniach, deťoch a dovolenkách prestávam rozumieť.

Musím letieť, avizujem, a myslím to doslovne. V polospánku prechádzam mestom a letím. Hlboko v noci konečne doma, vo dvojici — len chladnička a ja. Kradnem jej zmrzlinu a odrazu mi napadá, čo som chcel povedať na začiatku tejto dumky —

Whinger práve oslávil druhé narodeniny. Radujme sa!