Detox

Sedem dní, sedem akcií. Z poslednej si pamätám pravidelný prísun fliaš vína v reštaurácii, džojnty na pláži a zlikvidované zásoby fernetu u mňa doma. Plus nadránom blikajúce a pípajúce kontrolky ako z katastrofického filmu. Nasledoval prestrih.

Ráno tvrdý reset.

Večer som šiel pozrieť záchranárku. Pôvodne to mala byť masáž, ale keď videla, aký som rozjebaložený, oznámila mi, že to by ma zabilo a nech prídem na budúci týždeň. Naordinovala mi vitamíny, homeopatiká a detox. Žiadny chlast, žiadne drogy. Ani fastfood. Ani mäso. Žiadne biele pečivo, žiadne cestoviny. Žiadne sladkosti, prirodzene. Vlastne, žiadny cukor. Žiadne konzervované potraviny, ani ovocie.

V podstate môžem cucať vodu s citrónom a príležitostne si môžem ísť chytiť biodynamickú organickú celozrnú rybu, ale len takú, čo nebola umelo vykrmovaná.

Vo všetkých troch hyperbrutalanalfekalsupermarketoch v okruhu 300 m od môjho bydliska nemajú nič skutočne zdravé. Premýšľam, či sa oplatí stopnúť chlast a drogy len tak samostatne, keď nemôžem z objektívnych dôvodov detoxikačný program spustiť plnohodnotne.

Mimochodom, ak už nenapíšem, tak som sa do toho dal — a zomrel som od hladu.

Rozhodol som sa

Cez obed som sa vytratil domov. Len si tak posedieť. Odkedy som si rozosral biorytmus a myšlienky návštevou Európy, nič sa mi nechce. Vlastne, i predtým sa mi často nič nechcelo, no nechcelo sa mi tak akosi intenzívne, kým teraz je to také letargické.

Rozhodol som sa, že sa nechám vyraziť z roboty. Je uprostred sezóny, každý lieta ako namydlený blesk, len ja pripomínam papierové vrecko vo vetre ako z Americkej krásy.

Kúpil som si letenku do Prahy. Stála skoro ako nedávno spomínané firemné fábie. Uvidím syna, ex-ženu, sneh a kamošovu svadbu. Plus normálne Vianoce a normálny Silvester ako bonus. Deviaty a desiaty týždeň voľna v priebehu jedného roka však neuhrám na dovolenku. Možno by sa to ešte dalo zvaliť na nejakú chorobu (kurva, Doktor, raď!), ale príliš to neriešim.

Život je vraj otázka priorít. Tak uvidíme, ako hovorieva Stevie Wonder.

Ráno

Priletel som v noci. Rýchla sprcha, následne párty. Jedna ponuka na sex. Ošahal som si ponúknutý tovar a nechal som to na inokedy. Asi na nikdy. Iba jeden Jim Beam a tri pivá. Pochmúrna nálada.

Vstal som o šiestej, skoro som nespal. Čítal som noviny, bol som sa prejsť, počúval som ELO. Zase tá nálada.

Mám rozosratý biorytmus. A asi mi prijebáva. Viac ako inokedy.

Cesty

Keď prídem na Slovensko, nič nekritizujem, pretože inak sa nájde nejaké geňo, čo ma označí za zakomplexovaného, zhýčkaného emigranta. Iba sa teším z tých jemných rozdielov medzi mojim rodiskom a adoptívnym domovom.

Tak len pár dopravných postrehov z niekoľkých sychravých jesenných dní na česko-slovenských cestách:

1. Vodiči majú v piči prechody pre chodcov. Špeciálne profesionáli na nákladiakoch a autobusoch. Niežeby som to nevedel, ale vždy zabudnem, tak ma to potom nanovo poteší. Vychutnával som si to v Nitre. Kým ja som zastavoval pred každým prechodom, kde sa zgrupovali pešiaci, ostatnú premávku to nijako neovplyvnilo. Chodci boli zmätení, zjavne sú zvyknutí prebehovať a naraz nevedeli koľko bije. Kým opäť nezabudnem, budem poučený. Chodcov nestresovať, nezastavovať, nespomaľovať, prípadne zapnúť stierače.
   
   
2. Platil som v Seredi na benzínke kreditkou, týpek ju prehnal terminálom, rovno mi ju vrátil a ďalej ma neriešil. "Nechcete to podpísať?", navrhol som. "Šak bola s pinom, néé?", odpovedá týpek. "Nebola", hovorím. "Ále čo, netreba, vy vyzeráte tak duvóveryhodne!", oznámil mi. Popiči front! Keď sa mi deň neskôr stalo to isté v severných Čechách, už mi to prišlo normálne.
   
   
3. Česi už zabudli, že majú bodový systém. V lete mali plné gate, teraz už frajerujú ako predtým. Štandardný chujko na firemnej fábii combi tlačí pedál na podlahu a žmýka z nej 170. Keď vidí fízlov, v panike brzdí, potom plače a/alebo pičuje.
   

Pohoda, až na počasie. Dúfal som, že sa budem kochať okolím ako doktor vo Vesničke, ale nič nebolo vidieť. Tak hádam na jar. Možno. Uvidíme. Alebo aj nie.

U2 v Sydney

Mal som chvíľami pocit, že sú uťahaní. Každopádne, bolo to po piči.

The Edge a Adam Clayton

Mimochodom, Adam je jediný z U2, ktorému sa raz nepodarilo doraziť na koncert. Bolo to v novembri 1993, zhodou okolností tiež v Sydney. Tak sa rozjebal, že nebol schopný postaviť sa na pódium.

Bono, spasiteľ

Milenka

Prišla jedno slnečné ráno. Oskar sa ešte zubil, keď som prekvapene otváral dvere bytu. Vhupli sme rovno do postele, rýchlo, bez slov, no mierne ustráchane, akoby to bolo po prvý raz. Trvalo to len ten jeden večer.

Neodišla. Stretával som ju v kuchyni. Vylihovala na mojom gauči. Zavadzala mi v posteli. Nevšímal som si ju. Ani som o ňu nezavadil pohľadom. Vyhýbal som sa jej. Tuším som ju začal nenávidieť.

Bola tu asi dva týždne. Dnes šla do piče. Ešte predtým som však na nej nechal svoj autogram.

Skurvená hypotekárna zmluva.

Merry-go-round

Mám takú neresť, že keď sa mi blíži dovolenka, prestávam robiť a už sa iba zašívam. Tentokrát sa to začalo už asi tri týždne pred plánovanou desaťdňovou návštevou Európy.

Začína sa to zlepšovákom na ojekabátenie firemného systému logovania sa v práci: jednoducho zavolám do roboty a George ma naloguje. Keď sa konečne zjavím, tak si akurát vybavím súkromné telefonáty, prečítam noviny a aspoň trikrát denne sa zase nenápadne vyparím. Niekedy sa vrátim domov, inokedy si kupujem košele alebo cédečká, no väčšinou sedím v kaviarni na pešej zóne. Následkom kávy potom večer nemôžem spať, takže potrebujem huliť, alebo ísť na nejakú akciu, aby som sa odrovnal.

A ráno som dobitý a nechce sa mi do roboty, tak zavolám Georgeovi, aby ma nalogoval...

Krabice

V utorok sme mali podnikový večierok. Generál na pobavenie zohnal akúsi škaredú feministickú piču, aby všetkým vysvetlila, ako sa správať k ženám. Chodí po všetkých firmách s tou istou prednáškou a pár slajdami v notebooku a má z toho fasácku živnosť. Celé jej učenie by sa dalo zhrnúť Georgeovými slovami: "Keď príde snobská kunda, predaj jej ružové VAIO."

V polovici prednášky som bezostyšne zaspal. Zobudil ma generál, aby mi pogratuloval, že môj obchod vyzerá najlepšie z celej firmy, že si tá piča všetky prešla a u mňa to vyzerá tip-top, zamestnanci sa k nej chovali milo a nikto ju neodjebal. Pecka, len zabudol spomenúť, že mi pridá.

Koncom týždňa sa u nás potom zastavil. Obzeral sa, pohmkával, a potom si ma zavolal, aby mi oznámil, že obchod vyzerá až príliš čisto a dobre. A či by sa s tým nedalo niečo robiť.

"Vyzerá to tu ako v parížskom butiku, mladý muž," hovorí mi ten chuj, ktorému stále trčí slama z topánok a oblieka sa ako dedinský pasák. "Možno by to chcelo vytiahnuť zo skladu nejaké krabice."

"Krabice?," v momente som sčervenal ako po siedmej slivovici.

"No, krabice, aby bolo vidieť, že máme dosť tovaru!"

Kokot. Úplný kokot. V štvrti s najvyššou penetráciou čiernych Amexov na hlavu na južnej pologuli bude ťahať do krámu krabice. Jebol som za sebou dverami a cez interkom som deckám dal vedieť, čo majú robiť.

Naťahať do krámu krabice, prirodzene.

Emanuel

Emanuelovi sa dnes, vo štvrtok, po víkende konečne podarilo doraziť do práce. Vyzeral strhane, ale aspoň prišiel.

- Pičo, nebudeš mi veriť, čo sa mi stalo...
- No?
- Bol som chlastať a v utorok ráno som sa zobudil aj s dvoma kámošmi na letisku...
- No a?
- No, ale v Brisbane. Netuším, ako som sa tam dostal. Ani tí dvaja kokoti, čo boli so mnou si nič nepamätajú.

Ukázal mi transakciu na nete z pondeľňajšej noci.

- Aha, asi som letel s Virgin. Potom som sa na obed vrátil.
- Ešteže si neletel do Perthu. To by si to dnes možno ani nestihol. Vitaj doma, mimochodom.

Po zvyšok dňa som mal dobrú náladu. Takto som sa ešte nikdy nerozjebal. Zjavne pijem iba tretiu ligu.

Chill out

V noci sa dá pľantať ulicami v tričku a cez deň treba chodiť po tienistej strane ulice, aby trojkombinácia alkohol-tráva-slnko nespôsobovala prílišné problémy.

Dve írske krčmy medzi mojim domovom a robotou (päť minút pešo) sú narvané dvadsaťročnými chlapčiskami v montérkach a nimi obletovanými osemdesiatkilovými modelkami, spoločne ťahajúcimi dvadsaťštvorky. Z roboty do baru, z baru do roboty. Oskar frajeruje, s mestom si to bude rozdávať až do mája.

Dve noci som strávil pri vode. Meditačne. Vypol som mobil, počúval som Milesa a nasával som morský vzduch. Pláž ešte nie je v noci zasratá turistami.

Po 48 hodinách bez chlastu sa mi podarilo zreštartovať systém. Aha, prišlo leto.

Pussycat

Kozy trojky. Krásna tvárička. Telíčko mladé, hebké. Pokožka mierne do hneda, prababička asi podľahla nejakému ostrovanovi. Riťka pevná, štvrť čísla nad ideálnu veľkosť, len sa do nej zahryznúť. Trtkala rada a veľa, na všetky spôsoby. Ktovie, či sa jej frajer niekedy dozvedel, že aj so mnou.

Po čase som ju opäť videl v dave. Bradavky jej presvitali cez triko. Vyzerala bohovsky. Chvíľu som uvažoval.

Variť nevedela a popolník si nosila aj do postele. Len by ma srala. Chuj do nej.

Doktor II

Piatok trinásteho. Doktor si tento dátum symbolicky zvolil ako ideálny čas na presun do Thajska, kde má v pláne niekoľko týždňov vyšetrovať miestne kundičky. "Doteraz mali prázdniny!", vyrevuje. Ak to prežije, budú sa triasť britské ostrovy.

Už týždeň to zapíjame. Mám problém artikulovať, v robote sa nikomu neukazujem na oči a riešenie problémov zjednodušujem, keďže nič zložité nezvládam. Všetko je skurvene priamočiare.

Je ráno. Posledná Doktorova akcia na južnej pologuli sa končí. Padlo cez 100 pív. Buchty vypili zopár fliaš vína, padol aj výročný Chivas Regal - žiadny ročník tohto vínka ešte nesklamal.

Chcel by som spať, ale ktosi ešte sentimentálne seká Štěstí je krásná věc Navarovou a 120 decibelov obšťastňuje nevinných susedov. Alebo sa mi to iba sníva?

Od zajtra triezvem. Alebo aj nie.

Paranormálny jav

Rozbíjam sa s Doktorom. Všetky buchty v klube sú na zjedenie. Pecka.

Prestrih. Som rozjebaný jak cigánske hračky. Z tých buchiet naokolo hodím každú chvíľu šabľu.

Ničomu nerozumiem. Teraz by predsa konečne mali všetky vyzerať lízateľne, cucateľne, jebateľne.

Jednoznačne sa jedná o paranormálny jav. Volám Máldra.

Elle

Mal som dnes šancu fotiť Elle Macpherson. Síce to bolo mierne s panikou, lebo som nestíhal a mal som len EOS 30D + EF 28-300 L, ale kde-tu dačo vyšlo. Keby tak vyzerali všetky 43-ročné ženské, aký by bol svet krásny...

Self-preservation thing

Poznám týpka, ktorého museli podopierať ešte aj keď sa ženil. Dvadsať rokov o sebe viac-menej nevedel, ale potom sa premohol a rozchodil to. Zlomilo ho, keď sa ožral na oslave štyridsiatky a na druhý deň si nepamätal, že už štyridsiatku mal. Odvtedy abstinuje, dokonca prestal aj fajčiť.

Dal mi radu do života: "Je to v pohode, kým nepotiahneš 21 dní do mesiaca. Potom si v piči jak Lionel Ritchie." Moja pravidelne resetovaná krátkodobá pamäť si nie je schopná spočítať koľko toho za minulý mesiac bolo, ale tento blog je dobrá barlička.

>>It's a... self-preservation thing, you see.<<

Možno vám ešte poviem, ako som prežil tri víkendové noci (mali sme dlhý víkend), ale neviem, či sa rozpamätám.

A spomenie si niekto, z čoho je ten citát? Bez Google, samozrejme! Nesúvisí síce s témou, ale hodí sa, hehe.

Rána víťazov

rána víťazov bývajú chladné
jak telá milencov z verony
kým na zem prvý sneh spadne
kto nám to beľmo z očí sníme
my s vervou mimo zákony
spomienky postavíme
a šťastie pochováme pod stromy

hoc' všetci hráme na víťazstvo
a všetci pevne veríme
rána víťazov bývajú chladné
nieto čo položiť na stôl
a brieždenia sa desíme

Trocha nostalgie

Došli mi tie lístky na U2, čo som si objednal začiatkom týždňa. Som z toho celý namäkko. Pred dvanástimi rokmi som prakticky z videa ani nevyberal Zoo TV: Live From Sydney, ale akosi by mi v tom čase nenapadlo, že jedného dňa sa odjebem na druhý koniec planéty a budem mať možnosť ich vidieť práve tu.

A keď už hrozilo, že prídu, po lístkoch sa zaprášilo a dali sa zohnať iba do Adelaide. Z núdze cnosť, vzal som ich. A teraz? Lístky do Adelaide vrátené, lístky do Sydney ležia na stole.

Týpci môžu prísť. Konečne je všetko tak, ako má byť.

Plnohodnotný deň

Dnes som opäť prežil plnohodnotný deň. Jediné, čo mu chýbalo bol sex, ale na ten seriem, odkedy som sa rozhodol, že citovo investovať do buchty viac ako tridsať sekúnd je pičovina. O tom možno inokedy.

Ráno som sa prebral s predstihom, vyplatil som kreditku, zistil som, že ma eBay pripravil o ďalších sto chechtákov a som šťastným majiteľom ďalších šiestich singlov U2. Následne som si kúpil dva lístky tej istej kapely na koncert u nás v meste a rozhodol som sa predať lístky - opäť tej istej kapely - v inom meste. To bolo raz-dva.

Potom som sa vybral do centra, pozrieť jeden bytík. V náhlom záchvate šialenstva som sa pred niekoľkými dňami rozhodol, že by som si mohol niečo kúpiť, a špeciálne tento sa mi pozdával. Vlastne som mal v predstavách syna, ako sa v ňom váľa o nejakých pätnásť-osemnásť rokov a hovorí buchte: "ále, to mi kúpil foter, v náhlom záchvate šialenstva!" A buchta je z toho paf a chce spoznať fotra. A budem to mať bez tridsiatich sekúnd citovej investície. Che-che.

Potom som si vybavil letenku do Európy na november (ešte by to chcelo vybaviť aj letenku späť) a bol som chvíľu (asi dve hodiny) u nás na veliteľstve, kde som predstieral záujem o všetok dostupný nový tovar, čo sme mali i nemali na sklade.

Po obede som bol pozrieť svojho hypotekárneho agenta, ktorý sa potom celé popoludnie hádal s mojim realitným agentom. Ja som kvasil v robote a predstieral záujem o problémy všetkým mojich zamestnancov, ktorí za mnou chodili, kým som visel na telefóne raz s jedným a raz s druhým imbecilom.

"Je to úplný kokot," vraví mi jeden.
"Vôbec sa s tým chujom nedá baviť, zložil som mu," hovorí druhý.

A potom bol odrazu čas vypadnúť. Volal mi kamoš, ktorý sa môže živiť ako model, prvoligový futbalista, alebo prvoligový hokejista, ale ešte sa nerozhodol a tak to rieši na všetky strany. Šli sme si sadnúť na šesť.

Trocha sme si ligli a pekný deň je za nami.

Noc ako každá druhá

Ožral som sa na akcii u Johnyho. Nechcelo sa mi k nemu, ale stále otravoval a po treťom telefonáte ma zlomil. Býva v riti na konci mesta, kde nechodia ani fízli, ani normálni ľudia. Šiel som busom (počítal som s tým ako budem vyzerať) a mal som fíling, že cestujem do Číny. Toľko rýž pokope som už dávno nevidel.

Prišiel som neskoro, týpci už tlačili do hláv pizzu, čo bol neklamný znak konca akcie. Doniesol som si sedemdecku Jima Beama a za dve hodiny som ju sám stiahol. Neboli tam žiadne buchty, takže iné mi nezostávalo.

Prebral som sa o šiestej, čiže podľa mojich predstáv uprostred noci. V takom pičnom stave som nebol už dávno. Dorazil som džúsy, čo som našiel v chladničke a šiel som domov. O desiatej som mal otvárať krám. Nastavil som si budík na 9:55, prespal som sa a odišiel som do roboty zomrieť.

Doktor

Niektorí ľudia si asi z predchádzajúcich životov doniesli dojebanú karmu a nech sa snažia ako chcú, veci im nevychádzajú.

Typickým príkladom je Doktor. Prejavuje sa to napr. na jeho zdraví. Vždy, keď chce niečo podniknúť, automaticky ochorie. Niekoľkokrát sa snažil ošmejdiť osud tým, že sa dal vypísať a začal si užívať, ale potom zvyčajne ochorel, práve keď to začínalo mať grády.

Alebo to šťastie s buchtami. Raz zbalil batôžkarku, obrábal ju v aute a ukradla mu mobil. Inokedy zbalil kurvu na dovolenke v Prahe a nesmelo jej povedal, či by si to nemohli rozdať o čosi drsnejšie. Kurva naňho škaredo zazrela, jednu mu s privretými očami jebla a zarevala "šukej mě, čuráku!!!" Detaily neviem, ale ešte o týždeň sa sťažoval na narazenú sánku.

Ale najlepšie je to s cestovaním. Doktor dychtí po spoznávaní exotických krajín a exotických diev. Pred pár rokmi chcel ísť na Bali, ale dva dni pred odletom tam vybuchlo zopár nočných klubov, tak si to rozmyslel. Teraz som posledné týždne nepočúval o ničom inom, len o tom, ako bude koncom mesiaca obrábať kurvičky v Thajsku. A ako to dopadlo? Doktor svojou karmou spôsobil štátny prevrat!

No... A na koniec roka chystá nájazd na Britániu... Boh ochraňuj kráľovnú!!!

Práca zábavou

Včera popoludní mi pristál v inboxe email od generála, že dnes ráno sa bude konať súrna porada, účasť nutná. Tuším všetkým pozvaným mierne stiahlo rite, keďže generál zabudol spomenúť čo také súrne mu víri hlavou.

Ako dnes vysvitlo, hlavou mu vírilo hovno, len sme sa bavili o katalógu, ktorý vypustíme budúci mesiac. Každopádne to však bol traumatizujúci zážitok, lebo som vstával už o siedmej, aby som sa tam na ôsmu dogúľal; a čo ma serie ešte viac, v polospánku som niekde cestou odjebal týždeň starý shuffle, čo sa mi hojdal pod košeľou.

Musel som si sadnúť k Georgeovi, aby sme si navzájom nevideli do ksichtov, pretože keď niekto z iniciatívnych kolegov povie niečo duchaplné, alebo až príliš okato líže generálov zvierač, chytajú nás v kombinácii s vygúleným kukučom toho druhého nekontrolovateľné záchvaty smiechu. Alebo keď niekto pri odpovedi na jednoduchú otázku začne rozoberať svoj životný príbeh - vtedy mi neostáva iné, ako zastrčiť gágor pod stôl, alebo sa ísť vyrehliť na chodbu a pre istotu sa už nevrátiť, pretože to nabetón neustojím.

Ale tak to má byť, práca má byť predsa zábavou.

Fasa deň

Dnes som sa fakt pobavil.

Ten môj huličský kamoš oscilujúci medzi štyridsiatkou a päťdesiatkou, ktorého narodky som bol oslavovať v piatok, celkom nezvládol presun domov. Dostal síce od generála 50 chechtákov na taxík, ale asi sa rozhodol nechať si ich na matroš navyše a šiel domov metrom. A buď dostal nakladačku, alebo prijebal zo schodov a má vykĺbené rameno. Oficiálna verzia je, že možno prijebal zo schodov a že si to nepamätá. Tú druhú časť vyjadrenia mu celkom žeriem, pretože keď som s ním odchádzal domov sotva artikuloval a dal by sa využiť ako živý príklad Brownovho pohybu.

Dôležité je, že si pamätá, že som mu dal kilo a že keď ho vykopnú z nemocnice, má doniesť tovar.

A dnes fakt niet na čo pičovať. Kúpil som si na eBayi ďalšie dva staršie single U2, oskar na plné pecky signalizoval leto, v robote som sa takmer neukázal (výhoda príslušnosti k manažmentu), oznámil som generálovi, že sa budem zase asi na týždeň v novembri porúčať do Európy (správne to pochopil ako 10 dní, ale nenamietal) a nadôvažok som celý deň počúval strááááášne depresívneho Bjørnstada a nič mi to nerobilo.

Fasa deň.

Déjà vu

Je nedeľa večer a márne si lámem hlavu nad tým, čo som robil od pondelka do stredy. Absolútne okno. Od štvrtka do nedele aspoň viem, čo som robil - ale nepamätám si skoro žiadne detaily. To preto, že som zase chlastal.

Vo štvrtok sa to začalo nenápadne, ale o to to bolo lepšie. Už som pomaly zatváral kšeft, keď mi tam vtrhol môj zamestnanec Emanuel, spolu s dvoma navoňanými kamošmi. Aj Emanuel bol nejako snobsky navoňaný. Vysvitlo, že idú na nejakú akciu hneď za rohom, v najsamlepšom klube v okruhu dvoch kilometrov (len dvoch, lebo dole na pláži je tiež pár vychytených pajzlov). Celkom rýchlo som sa dal presvedčiť, aby som šiel s nimi. Prebiehalo to asi nasledovne:
- "Kam idete?"
- "Do Easternu."
- "Kokso, aj ja by som skočil!"
- "No, máme jeden lístok navyše, tak poď."

Bolo rozhodnuté. O polnoci zo stredy na štvrtok ma do Easternu nevpustili kvôli môjmu ukrajinskému fejsu (aj preto si nepamätám, že by sa niečo do stredy dialo), tak teraz som si to mohol vynahradiť. Vymenil som si košeľu a hneď som začal obracať bourbon za bourbonom. A potom prišlo asi päť až sedem náletov B52 a bol čas ísť chrápať, lebo na druhý deň som už o deviatej otváral kšeft.

Emanuel potom všetkým v robote rozprával ako ma po desiatich poldeci vytiahol tancovať. A ako ma nechal desať minút samého a keď prišiel, bol som s piatimi buchtami. Ruska bola dobrá, ale bol som unavený. Možno by som mal dať Emanuela preložiť do vyhnanstva do obchodu za mesto, aby mi nekazil morálku.

V piatok mal môj hlavný huličský parťák vo firme narodky. Osciluje medzi 40 a 50 a už nezvláda chlastať ako voľakedy. Odjebaný bol už o jedenástej. Na druhej strane je pravda, že všetci ostatní buď odpadli, alebo sa odjebali ešte skôr. Potom som ho podopieral smerom na taxík a dal som mu kilo, aby mi doniesol nejaké hulenie. Vravel mi, aby som nikomu nevravel, že hulí, lebo to nikto nevie. Tak som ho potešil, že len počas akcie som sa to dozvedel z dvoch nezávislých zdrojov.

V sobotu sa konala chlastačka na Manly. S najväčšími prípravami, ale bavil som sa najmenej. Najprv som sa bol s Doktorom a Surferom nadlábnuť v mexickej reštike, kde sme boli za kokotov, lebo sme si objednávali štýlom "dones dačo dobré" a potom sme začali nasávať priamo tam. Keby nezavreli, asi by sme sa ani nikam nepresunuli.

Boli sme v dvoch kluboch, vyberal futbalista David, štvrtý do partie. Lámali sme pivá a ešte som si to prekladal bourbonmi a spestroval tými bombardérmi. O štvrtej ráno mi hrozil reset, tak som sa porúčal. A zase, keď ma moji parťáci nechali osamote, sa ku mne najebalo asi sedem ženských. Normálne déjà vu. Zase som nič neporiešil, boli hnusné a mladé. Dve déjà vu za večer, to už bude nejaká vážna chyba v Matrixe.

Dnes som celý deň smrdel a prdel. Fuj, to bol víkend. Už sa teším do roboty, aby som si trocha oddýchol.

Druhý týždeň v prdeli + inzerát

Minule som spomínal to letisko a teraz sa mi vybavuje, že aj tam, rovnako ako v lietadle a v telke na mňa zo všakovakých plagátov, letákov a upozornení celé roky vyskakoval Steve Irwin, lovec krokodílov, že karanténa je dôležitá. Tak už nebude. Teda vyskakovať. V pondelok si to s ním rozdala raja a Steve to nerozchodil. Som z toho namäkko, fakt ikonický chlapík to bol. Mierne uletený, ale týpek ako sa sluší a patrí.

Ale nie o tom som chcel. Druhý týždeň som bol zapiť. Tuším včera to bolo a začalo sa to nenápadne, ale dnes som teda mal čo robiť, aby som si na to spomenul. Tak len čo si vybavujem:

• Kolumbijčanka bola dobrá, škoda, že mi nedala. Neviem, či by ju trápili výčitky svedomia. Jej americký manžel bol v štádiu rozkladu, tak by sa to nakoniec dalo kvalifikovať ako dobrý skutok.
  
• Padli dve fľaše tequily, čo si pamätám, počet pív sa dá odhadnúť ako "veľa".
  
• Ani za boha som sa nevedel trafiť do gulí na biliárde. Pritom som si pripadal taký triezvy.
  
• Zožral som asi dve kilá horúceho mäsa z barbecue, bez príloh.
  

A teraz ten inzerát: Hľadám darcu nového žalúdka, aspoň jednej obličky a zachovalej pečene. A Kolumbijčanku od 20 do 30, kozy dvojky, primerane pojebateľnú. Ponuky do inzercie.

Letisko

Minulý týždeň som prihučal po skoro šesťtýžďňovej pauze späť do svojho adoptívneho domova a na letisku som bol zase vypočúvaný ako decko čo hodilo kameň do okna riaditeľne. Resp. decko, ktoré je podozrivé z toho, že hodilo kameň do okna riaditeľne. Všetko kvôli tomu, že som nemal batožinu, pochopiteľne. Plus ešte kvôli tomu môjmu podarenému fejsu.

Cez pasové som prešiel v pohodičke, mám teraz už rok nové lajstro, s ktorým som sa ešte neokúpal vo fontáne, ani som si ho nepolial pivom, ani nepovracal, ani nič. A ani sa mi na ňom ešte nedlepuje následkom opotrebenia zadná strana, takže to zatiaľ nevyzerá, že som si doň sám vlepil fotku, ako to bolo s tým predchádzajúcim.

Všetko kvôli batožine. Tej, ktorú som nemal. Malý ruksačik s iBookom a troma kilami špinavých ponožiek je žalostne málo na šesťtýždňový výjazd na druhý koniec sveta. "Odkiaľ ste prileteli?", pýtala sa ma riadne vypasená krava už po tretíkrát. "Singapur!", odpovedal som bez zaváhania. "Takže už nie Bahrajn?", nedala sa. "Aj Bahrajn", prirodzene. A aj Frankfurt. A aj Praha a aj Viedeň. Oné, ešte aj v Kuala Lumpur som bol. Odtiaľ všade som priletel. Vzdychla si. "Kde je Bahrajn?", zamyslela sa a vyhľadala si všetky moje prílety a odlety v počítači.

Vysypala mi na stôl kompletne celú peňaženku. Hovorím, krava. Pozerá kreditku po kreditke, stále tie isté mená, dokonca to aj sedí s pasom, stále tie isté podpisy. Obzerá si môjho malého. Teda syna. Na fotke. Prečo nie je so mnou. "Asi je s matkou", kde by asi bol. Skúma nejaké účty. Tuším našla účet od kočiarika, ktorý som hľadal, po tom čo nám chudák kočiar odletel na zájazd do Nemecka, kým zvyšok rodiny navštívil Čechy. Dík, že si to našla.

Krava, ani mi nezaželala pekný deň. Akurát povedala: "Ešte som nevidela nikoho z 30-hodinového letu s takým malým batôžkom." Tak vidíš, krava, všetko je raz po prvý raz.

"Kde v piči trčíš?", pýtal sa potom Doktor, ktorý ma prišiel hodiť domov.

"Mal som rande so zakomplexovanou pičou z Blacktownu, ktorej sa nepozdával môj fejs."

"Ani sa jej nečudujem."

"Choď do piče."

Dali sme si štyri pivá a ráno som potom išiel do roboty. Ach jaj, už by to chcelo nejakú dovolenku.

Prvý týždeň v prdeli

Hovno sa mi chce, ale asi na tom príliš nezáleží.

Vykopal som sa z postele po pol deviatej, zhodnotil som, že týžďňové strnisko ešte nepotrebuje úpravu a vybral som sa otvoriť obchod. Už ma čakali Amalia a Emanuel, prišiel som, samozrejme, neskoro. Osral to pes.

Počas dňa som sa ako obyčajne príliš nezodral. Súviselo to aj s tým, že George sa dnes preventívne rozhodol do roboty celkom neprísť, miesto toho šiel na nejakú akciu Apple v Hiltone. Vie sa zašívať na úrovni. Aj moji akože podriadení to mali všetko absolútne v paži, Jasona som dnes sotva videl. Zdá sa, že po návrate zo Zélandu iba chlastá, aby vykryl ten slabý dvojhodinový posun, chudák.

V robote bola relatívna nuda, akurát jedna šikmá ženská sa snažila kúpiť laptop na kradnutú kreditku a neprešlo to. Škoda, aspoň by boli nejaké čísla. A ešte som dnes napočítal prvý čierny Amex tento mesiac. Ženská kupovala vodotesný a nárazuvzdorný Olympus, ktorý ale fotí horšie ako môj mobil. Každopádne, keď sa jej nebude pozdávať, môže si kúpiť niečo iné.

Večer som kvasil doma a s Raďasom som si dal trocha kanadskej whisky, ktorá je rovnako hnusná ako akákoľvek iná, hoci ju nonstop vychvaľuje. Keď ju neriedim kolou, je mi z nej na vracanie. Jáj, a mal som dnes smelé plány, že pôjdem do posilky a začnem so sebou niečo robiť, keď už si prestávam vidieť na vtáka, ale akosi mi nevyšiel krok. Aj zajtra je deň.

Aspoň som sa večer odvšivil vo vani.