Naruby

Mrzne. Večerná diaľnica, mesto ďaleko na východe. Nepoznávam to tu, nebol som tu pätnásť rokov, tak sa stretávame pri nákupnom centre. Zatvorenom, ešte majú Vianoce.

I took her to a supermarket
I don't know why but I had to start it somewhere

Volám jej — tak v McDonalds. Kým príde, čítam si. Elementárne častice. Póza, viem. Lepší nebudem.

McDonalds nie, zhodneme sa očami. Centrum. Sem som chodila do školy, hovorí. Ja som sem chodieval na pizzu. Smejeme sa. Sneh nám vŕzga pod nohami, gýčová výzdoba tomu pridáva nádych ranného kapitalizmu, ako si ho pamätám z minulosti.

Tentokrát to nie je interview, alebo ak áno, tak naruby. Príde mi takmer dokonalá.

Dve hodiny pri káve a je čas ísť. Odprevádzam ju, dostanem letmý bozk a smerujem tmou na ďalšiu akciu. Kde si trčal, pýtajú sa. Ešte tam trčím, odpovedám. Ešte vždy tam trčím.

Erin

Zavolal som jej, sotva som vystúpil z lietadla. Je z Prahy, oznamovala svojim kolegyniam povýšene, a ak som to správne pochopil, muselo to vyznieť ako keď príde niekto z Bratislavy do Trebišova.

Chcel som si len zresetovať hlavu a prepnúť na diametrálne odlišné časové pásmo. Ona chcela piť. Po štrnástej vodke som bol zresetovaný i aklimatizovaný. Bol čas ísť. K nej.

Prisala sa ku mne, a tesne predtým ako som odpadol, som si uvedomil, že by som mal. Ráno mi napadlo, že som síce mal, ale nemusel. A najmä nemohol.

Príď na reparát, pípla sms. Takže nie, vlastne som nemal na výber.

iPhonióza

Vedel som, že sa to nemá. Esemeskovať počas jazdy, vykecávať sa na Googli, písať maily. Normálne to funguje, tentoraz to nefungovalo. Čo dodať? Byť zaseknutý v zápche sa zdalo byť dobrou zámienkou pracovať.

Nebolo. Po pár sto eurách už viem. A hádam si to aj zapamätám.

Reflexia

City? Je ich stále pomenej. Stávam sa tým, čo hrám. Kamenná tvár a znudený cynik v práci, občasný klaun v stále užšom kruhu blízkych. Pomerne blízkych. Takmer všetci blízki sú mi paradoxne vzdialení. A naopak.

Neznášam podnikové akcie. Aj tak na ne pravidelne chodievam. Aspoň dve týždenne, aby som nevyšiel z cviku. Blazeovane strieľam z kuše, predstieram povzbudzovanie na hokeji, alebo tlčiem slamkou mojito. Viem, dobre viem, ako to vravel Seifert. Mám ho opakovať?

všechno tu na světě již bylo
nic není nového

Pozorujem dav; chvíľami ním opovrhujem, chvíľami mám chuť s ním splynúť, chvíľami mi je úplne ukradnutý. Rád a zároveň veľmi nerád miznem nocou medzi prvými; sám sebe už ani nemám tendenciu vyčítať, že som opäť premrhal ďalší deň, ďalší večer. Schizofréniu zvaľujem na nadnárodnú korporáciu. Alibizmus nemám na koho.

500 kilometrov nočnými diaľnicami. Je pol štvrtej ráno. Zaparkujem vedľa BMW s vybitým okienkom a ešte uvedomelo zavolám mestskú políciu. Ulicou prebehne potkan. Mladá ešte nespí. Mám radosť. Ako to šlo ďalej s tým Seifertom?

ale běda milencům
kteří nedovedou v každém polibku
objěvit nový květ

Obavy

Oťaželi mi nohy. Pravdupovediac, celý som oťažel. Zvykol som si behávať ležérnych dvadsaťpäť kilometrov okolo mojej cigánskej štvrte a potom mi náhle došla slina. Jedného rána som sa prebudil a — tramtadadá! — mal som o dvadsať kíl viac.

V panike som si kúpil nové tenisky. Najki Plas, vraveli v obchode. A nech si kúpim ešte takú tú onú a taký ten oný, telefón. Nepomohlo. Taká tá oná trčí v teniske, telefón v kešeni a kilá neubúdajú.

I činky som si kúpil. Strategicky umiestnené v kúte nezavadzajú a nik o ne nezakopáva. A permanentka do fitness centra, to bol kšeft. Kúpil som ju online a dnes už je offline. Úplne u mňa prepadla.

Pomaly som začínal hľadať alternatívne riešenie, inými slovami liposukčnú kliniku. Až do včera.

Nechal som sa zlomiť na squash. Hrdinsky som sa pľantal po kurte a predstieral radosť z hry. Celú hodinu! Zvyšok dňa som prechrčal. Večer som oprášil závet a vyrovnane som si šiel poslednýkrát ľahnúť.

Na vlastné prekvapenie stále žijem. Tak som si dnes dal pár hodín za pingpongovým stolom. A zajtra idem hrať futbal.

No predsa mám o seba obavy. Dvadsiatku doma mám, ešte porsche a môj stav je úplne jasný.

Jesenná duma

Pred rokmi ma uhryzla mucha tse-tse a odvtedy sa to so mnou vlečie. Ráno nevládzem, cez deň ma mierne rozhýbu žiarivky v kancli a k večeru opäť nevládzem. Paradoxne ani zaspať.

Keď konečne zavriem oči, preberie ma každé zabzučanie telefónu. Bzzz, prišiel ďalší spam.

Za oknom už je takmer jeseň. Buď prší, alebo sa chystá. Ideálne počasie na Spaľovača mŕtvol.

Cez víkend zomrela kolegyňa z virtuálneho tímu. Myslím, že som ju párkrát stretol v Nemecku alebo Belgicku, ani neviem. Niekde. Plus-mínus štyridsať. Infarkt.

Niet sa kam náhliť.

A mimochodom, Whinger už má štyri roky.

Ontario, East River a spol.

Je hlboko po polnoci. Sedím na brehu, šplechot vody sa miesi s rehotom mladej blonďavej cice po mojom boku. Hladím si ego; ešte vždy dokážem rozosmiať slečny. Chce to ďalší hlt z fľaše a na cicu sa nedívať. Preventívne, aby ma nepremohli pudy. Šlo by to...

O pár dní neskôr sedím na inom brehu, šplechot vody sa miesi s rehotom stoviek ľudí naokolo. Som v tom nevinne, môže za to Big Lebowski na plátne. Chcelo by to hlt z fľaše a cicu, hovorím si posmutnelo. Keby to tak šlo!

A potom sa nechávam premôcť pudmi: Šesť čokoládových šišiek za štyri doláre? Tomu sa predsa nedá odolať!

R'n'B Soul

Vošla do dverí a už som vedel, koľko bije. Odhliadnuc od šable, ktorú som pred pár hodinami neobradne hodil v bufetovom záchode, som sa cítil vo forme. Na mladú nemávam takúto chuť, pomyslel som si prekvapene.

Hodil som ju na posteľ a zakrátko som z nej všetko strhal. Predohru som skrátil na pár sekúnd a dychtivo som sa do nej vnoril. A potom; potom som ju len tak objal, kým ona zmätene riešila neriešiteľné.

Ktovie, aká je jej dcéra, napadlo mi, keď som zaspával.

Vtedy a dnes

Kubánsky bar v Camdene, exujem tequily brzdené pivom. Splývam s lokálnym východoeurópskym davom. Čo tu robíš?, pýta sa ma Rumun od vedľajšieho stola. Dovolenkujem, zaklamem. Prd, videl som ťa na stavbe v Kingsbury, uchechtne sa. Pokrčím ramenom a tiež sa uchechtnem. Tak čo sa pýtaš, keď vieš?

Mladá ťahá z posledného. Snaží sa držať krok — myslím to samozrejme obrazne — ale už neartikuluje. Ostal som v tejto hlučnej mase sám s bratom. Stačí pohľad, možno slabý úškrn, a viem — všetko je stále tak, ako má byť.

Palahniuk ešte ani neplánoval napísať svoj bestseller, keď sme sa otĺkali pred pajzlom s názvom Ambra, aby sme zabili čas a pretriezveli. Rehotali sme sa, šialení, slobodní, smelí. Dnes sa stačí uškrnúť, biť by sa nám už nechcelo; pestované brušká by nám bránili dať si poriadne do tela.

Ale inak sa nič nezmenilo.

O mne

Povedala mi všetko, čo som potreboval. Za normálnych okolností by som pri tom visel na webe, alebo písal emaily, ale tentokrát to nešlo. Nedala mi šancu. Tak som pozorne počúval a snažil sa porozumieť:

Ľudia sa menia, ale nie príliš... si pracovitý a schopný... dobrá práca, najradšej by si tam sedel stále... a s dobrým platom... vedia ťa oceniť... fajn... a ženské, ženské sú, aby ti varili a starali sa o domácnosť, a kvôli sexu, samozrejme... a nie si príliš na rozhovory, ani na to, aby si mal niekoho rád... proste, nemáš chuť byť s niekym... maximálne sa tak ukazovať s peknou slečnou... prepáč, nesnažím sa byť hnusná... vlastne to máš celkom dobré, pretože vzťahy pre teba nikdy nebudú tým hlavným... a zvyšok môžeš ovplyvniť sám... teda okrem vzťahov... musí to byť super, mať všetko vo vlastných rukách...

Už dávno som nemal takú chuť jebať.

Erupcia

— Na pracovnej ceste?
— Áno.
— Brusel?
— Nie.
— A kde teda?
— Neviem.
— Neviete?
— Neviem, zabudol som. Nejaké menšie mesto.

Na chvíľu sa odmlčí, no možno iba preto, aby sa nadýchol.

— Ja pracujem pre EU. Bol som v Estónsku.
— Hm.
— Keď s tým skončím, založím si taxislužbu.
— Hm.
— Nemám rád prisťahovalcov. Najhorší sú Arabi.
— Hm.

Zatváram oči, a pokúšam sa ho vytesniť. Desí ma, že sa to za pár dní bude opakovať. Vďaka bohu, že je to po Európe všade tak blízko! Ešte sa na mňa zopárkrát slovne vyzvracia a potom sa rýchlo stratím v hale.

A naspäť — ach, aká radosť — sa vraciam autom. Ďakujem Islandu, ďakujem Eyjafjallajökull!

Nutná obrana

Jarný podvečer. Vonku už je príjemne, konečne sa otepľuje. Mám z toho rezervovanú radosť — mysliac na sporo odené slečny, nočné záťahy a chuť, ktorú ešte v slabých chvíľach mávam. Popíjam tonic a dívam sa nezaujato na tých okolo mňa.

Sú traja a všetci majú tendenciu znieť dôležito a tváriť sa vážne. Stratégie, plány, ciele. Neodkladné záležitosti, ktoré musia byť vyriešené práve tu a práve teraz. Šesťsto kilometrov od domova, v nedeľu podvečer. Občas sa ku mne obrátia, zrejme čakajú, že niečo poviem.

— Preberieme to cez týždeň, dobre?

Chápavo si vymenia pohľady a pokračujú. Chcelo by to brokovnicu, napadlo mi.

Bratislava

Od hraníc ladím Adélu a Sajfu a rýchlo mi dochádza, že v tejto krajine je oblek príliš formálnou rekvizitou. Počas dňa spravím zbytočných sto kilometrov, žijúc v domnení, že sa tu vyznám. Posedávam v zasadačkách, reštauráciách, kaviarňach, nalievam sa litrami kávy a v rámci možností obraciam krk po kráskach bezostyšne ignorujúcich ročné obdobie.

Mal by som obvolať slečny. Alebo pozrieť rodinných príslušníkov. Alebo povymetať zopár klubov. Mal, veru, mal.

Parkujem pred hotelom, recepčná je mierne nafetovaná, ale sympatická. Núti ma podpísať akési registračné lajstro pre cudzincov a veľmi sa ospravedlňuje. Podlieham.

Noc pri internete, na pozadí olympijský hokejový turnaj. So slovenským komentárom. Nezabudnuteľný zážitok.

Rovnako ako celá Bratislava.

Idiot

V divadle zaspávam — ako obyčajne. Varoval som ju, no nepomohlo. Počas prestávky ma na chvíľu ponechá svojmu osudu, čítam si správy v mobile, ani tie ma však nevytrhávajú z letargie. Možno je to ročným obdobím, možno je to ňou, možno mnou. Odovzdane podlieham nihilizmu.

Spravím pre ňu čokoľvek; ťažko povedať či z presvedčenia, či z lásky, alebo zo súcitu. Robím to, pretože sa to tak má? Sotva, pravidlá sa nedajú aplikovať na všetko.

Čo ti je?, opýta sa ma, spozorujúc moje zahĺbenie. Vôbec nič, odpovedám, pokúsim sa o úsmev, plesknem ju po zadku, chytím ju za ruku a mizneme v tme.

Niekedy sa zbytočne zamýšľam, hoci netreba.

PPF

Bol máj, lásky čas, a ja som sa cítil akosi prázdno. Otestoval som s ňou utiahnutie skrutiek na posteli a viac ma nezaujímalo. Až teraz, pred pár dňami, som jej zavolal. Len tak, zavinšovať všetko dobré do nového roku.

Skúsenosť so mnou rozchodila rýchlo. Našla si chlapa, bude sa vydávať a je tehotná.

Takže PPF. Vlastne, PF.