Stošesťdesiat talianskou diaľnicou, v kolóne rovnako opatrných nemeckých vodičov. Nedbalo jej hladím pokožku nekrytú ľahučkými letnými šatičkami.
Chvíľami možno náhodne zavadím o vnútornú stranu stehien. Má zaklonenú hlavu, ktovie, hádam podriemkáva, za veľkými slnečnými okuliarmi nie je nič poznať.
Sporadické dotyky postupne naberajú na intenzite. Smerujem nahor, a tuším, že už to spozorovala. Z pier sa jej derie vzdych. Mierne roztiahne kolená.
Natočí sa ku mne a prehrabne mi vlasy — ako tiché schválenie nasledujúcich minút. A opäť sa necháva unášať.
Hladiť ju cez látku nestačí. Ani neviem, či viac mne alebo jej. Vyzleč si nohavičky, poviem medzi dvoma trackmi od Bennyho Goodmana. Letia k podlahe. Pootvorené pery sa jej chvejú.
Predbiehame kolónu nákladiakov, výhľad k nám majú ako bonus k alpským scenériám.
Explodovala pred hranicami, trhane, ticho. Zovrela mi ruku medzi stehnami, aspoň takto sa deliac o svoju rozkoš so mnou.
V Rakúsku sme spomalili pod stoštyridsať.
30. septembra 2012
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)