23. decembra 2019

Opatrne

Na prelome tisícročí sme sa na pár týždňov stretli v jednom byte. Také dievča odvedľa, nikto okolo nej nevnímal, aká je úžasná. Ako to mohli nevidieť? V jej pohľade boli jarné lúky zaliate slnkom — a za tými lúkami hlboká temná priepasť z akej niet úniku. Čarodejnica. Vycítil som to okamžite a potom som sa strojil vysúkať zo seba nejaký pokrivený kompliment, alebo aspoň naznačiť, že všetko viem — ale hádam som sa bál tej priepasti. Alebo i tých lúk. Lebo — čo keby to nevyšlo. Alebo ešte horšie, čo keby to vyšlo.

Raz som jej náhodne vtrhol do izby, keď sa prezliekala — a jej dva pahorky budem mať pred očami navždy. Len sa pousmiala a nedala sa rušiť.

Za pár spoločných nocí sme stihli dosť. Uhryzol som ju do nohy silne intoxikovaný oceánom — a mierne i absintom — na streche nášho domu. Prebrodili sme fontánu v centre medzi mrakodrapmi a nenechali sme sa chytiť. A len tak celkom obyčajne sme sedeli ešte nad ránom v kuchyni a rozprávali sme sa o ničom a všetkom. I to mi stačilo.

Miloval som každú sekundu s ňou, balansujúc na hrane, ľutujúc i tešiac sa, že to nie je inak. Možno som sníval, to máme všetci dovolené.

V priebehu rokov som si potom občas upravil itinerár, aby som s ňou mohol opäť vyčíňať. Lietala po planéte, no stretol som ju v hlbokých lesoch i na Picadilly. Čarodejnica!

Nikdy som sa z tej jej vône jarných lúk nenadýchal.

Strih.

Automatická brána pri vile sa monotónne pootvára. Na dvore dvaja pandrláci. Ja a jeden z mojich bratov. Rituálne sa lúčime. Po chodníku prechádza žena s nákupnými taškami. Ona.

Tlčie mi srdce ako pred takmer dvadsiatimi rokmi.

Opatrne, len sa nenadýchať.