Bod zlomu

Nebudem ich potrebovať, hovorí, sťahuje si nohavičky a skáče ku mne do postele. Pohľad na moju šokovanú tvár ju rozosmeje. Zďaleka nie je tma, spln osvetľuje miestnosť, zrádza pazbytky dobrej výchovy. Prebieha posledná sekunda pred tým, než pritlačím svoje pery k jej, zanechávajúc malomyseľné pochybnosti minulosti.

Scheveningen

Za chrbtom Kurhaus, predo mnou oceán, je sychravo, vlhká hmla sa tlačí pod kožu, prázdnota je ostrá ako katana; kdesi z hĺbky dolujem chuť niekam ísť. Niekoho stretnúť.

Jeden z tých zvláštnych večerov. Veľké plány a potom sa natiahnem, počúvam Lou Reeda a čítam Murakamiho. Nič sa mi nechce. Spočiatku to vyzerá, že čoskoro vyhasnem, no náhle je polnoc.

Možno by som si to mal urobiť a zaspím, napadá mi. V tom momente pípne smska. Za hodinu už sedím v jednej z posledných otvorených reštaurácií v okolí. Druhá fľaša vína spoľahlivo zabije jesennú clivotu.

Už len pol roka a príde jar.

Koniec leta

Je koniec leta, neskoré popoludnie. Azúrová obloha, slnko nízko nad obzorom. Vyhrievame sa na pavlači ako mačacia família. Mierne ovínený sa dívam na škridlové strechy starého mesta, hrám sa so zapaľovačom a občas mrknem na ňu. Tiež sa díva kamsi do diaľky, fajčí neimidžové cigarety a mlčí. Je nám dobre.

Za niekoľko hodín ležíme v posteli, nahí a horúci, srdcia nám divo bijú.

Nechcem sa s tebou milovať, hovorí, nechcem, pretože potom mi už nezavoláš, už ťa nebudem zaujímať.

Vyčerpaní odpadneme až nad ránom. Tak hádam, čo to asi znamená.

S bratmi

Raňajkujeme v anglickom štýle. Fazuľu so slaninou, klobásky, omeletu a rajčiny. A čaj s mliekom. Dívam sa na svojich blízkych mierne zahmleným pohľadom po troch prebdených nociach a dúfam, že už sa nič nezomelie. Chcem ísť domov, otvoriť si v lietadle knižku. A ráno nespať na porade. Dúfam zbytočne.

Dáme si slivovicu?, vytrhne ma zo zamyslenia mladší z dvojice mojich bratov; znie to skôr ako oznam, než ako otázka. Kým stačím zareagovať, pristanú na stole štíhle poháriky. Skutočne to bol oznam.

Slnko v zenite, poháriky preklápané olympijským tempom. Fľaša zmizla. Po chrbte mi steká pot, zreničky mám zúžené a túžim po teleporte.

Spravím mojito, oznamuje druhý brat; ani sa neobťažujúc otázkou. Sŕkam jeden nazelenalý nápoj za druhým a sám postupne zeleniem. Debate o daniach, deťoch a dovolenkách prestávam rozumieť.

Musím letieť, avizujem, a myslím to doslovne. V polospánku prechádzam mestom a letím. Hlboko v noci konečne doma, vo dvojici — len chladnička a ja. Kradnem jej zmrzlinu a odrazu mi napadá, čo som chcel povedať na začiatku tejto dumky —

Whinger práve oslávil druhé narodeniny. Radujme sa!

Sestra

Zjavila sa v mojom živote náhle. Vyšla spoza rohu a zapadli sme do tej istej putiky. A už nikdy ma celkom neopustila. Hádzali sme spolu do seba pubertálne panáky, presúšali sme sa mestom, počúvali sme Nicka Cavea a Radiohead. Telefonovali sme si denne viackrát i v časoch, keď ešte mobily neexistovali, boli sme jeden druhému bútľavou vŕbou i hromozvodom. Nezamýšľal som sa nad tým, či by niečo mohlo byť. V jej posteli som bol doma, a ona v mojej — a nič. Jej nahota mi bola rovnako prirodzená ako moja vlastná.

Liečili sme sa navzájom z bolehlavu po štátniciach, riešili svetovú politiku i našich partnerov pri víne na balkóne. Prevážali sme sa na kolotočoch v Prátri, vyspávali na lavičkách v Piešťanoch. Noci a dni vyplnené šialenstvom alebo clivotou, podľa chute či potreby, plní kozmickej energie či vyčerpaní ako z gulagu.

Život je dnes omnoho hektickejší a zošnurovaný povinnosťami, no keď jej zazvoním pri dverách, pozrie na mňa ako pred rokmi a prehlási: Si vychudnutý, poď, urobím ti polievku.

Jediná slečna, ktorej menom som raz omylom oslovil svoju polovičku.

Už sa vydala. Kúpil som si letenku a potom — možno zo strachu z akejsi neskorej nostalgie — som nikam nešiel.

Mal si prísť, vyhlásila potom karhavo, krútiac neveriacky hlavou; mala som pre teba prichystané koláčiky. A okrem toho, dodala nevinne, mohli sme skákať do bazéna, alebo doň aspoň vsotiť zopár hostí.

Ešte vždy je to ona. Mal som ísť.

Porada

Zamestnanci sa prestávajú vzdelávať, reve HR manažér, nestíhajú držať krok s najnovšími technológiami, zaostáva implementácia procesov, strácajú prehľad. Potrebujeme výsledky, proaktívny prístup, potrebujeme rozšíriť vedomostnú databázu. Musíme rozumieť výzvam. Chápať priority. Treba sa neustále učiť, treba čítať. Žiadne noviny, žiadny virtuálny bulvár. Preč s beletriou. Je čas zbaviť sa balastu.

Účastníci schôdzky prevracajú očami, zdá sa, že dnes dokonca ani nikto nemá chuť hrať bingo. Slabší jedinci sa vŕtajú v nose, ostrieľanejší hrajú cez bluetooth hry. Nasleduje najzúfalejší brainstorming mesiaca, kŕčovitá diskusia, ktorú už vôbec nevnímam. Vonku je dnes krásne.

Keď sa potom odoberám po obede trocha pomeditovať, vidím prvé výsledky porady. Z kabínok zmizol Šport a PC Games, pribudli Business Week, WSJ a Kariéra.

Na to sa môžem viete čo.

Festival Pohoda

Nasledujúci nekoherentný zápis je výplodom fantázie. Nič z popisovaného sa nestalo; alebo ak áno, určite to bolo všetko úplne inak. Veď viete.

Piatok, 18. júla 2008

11:30. Trenčín. Davy vyveselených adolescentov, i tých, ktorí adolescenciu stále viac či menej úspešne predstierajú, sa presúšajú mestom.

11:45. Prepad miestnej pobočky medzinárodného telefónneho operátora. Čórka karty. Za päťsto, prirodzene, ani tá čórka dnes už nie je zadarmo.

11:50. Pracovný telefonát. Kredit zrušený. Prepad miestnej pobočky medzinárodného telefónneho operátora. Čórka za päťsto.

11:55. Volá cica. Niekedy bývala mačiatkom, dnes je z nej cica, so všetkým, čo k tomu patrí. Vraví, že je pred bránami Trenčína. Vo Zvolene.

12:00. Volá stopäťdesiatkilový Zoltán, už z letiska. Stan si postavil na strategickom mieste, priamo oproti non-stop baru. S radosťou sa zveruje, že všetky bary sú na Pohode non-stop.

12:20. Som v epicentre. Zoltán ma zoznamuje s Tomášom. Tomáš ma zoznamuje s fľašou hruškovice.

12:30. Fľaša hruškovice zmizla. Tomáš ma zoznamuje s ďalšou fľašou hruškovice. Vraví, že ich má desať. Začínam sa báť.

12:55. Zoltán navrhuje, aby sme šli nabrať pitnú vodu. Súhlasím. Cestu nám zákerne skríži stánok s občerstvením. Za klobásu s kofolou dávam 170 korún. Niečo mi nesedí.

13:30. Vyrážame k pódiu. Vraj sa začala Pohoda, niekto spomínal.

13:50. Volá môj obľúbený bratislavský kontakt ženského pohlavia. Nazvime ju hoci Ofélia. Vraví, že práve vyráža z Bratislavy a príde za hodinu. Premýšľam, či si dobre pamätám vzdialenosti. A či je skutočne piatok popoludní.

14:10. Sto múch. Vidím prvé násťročné slečny v plavkách a prestávam sa báť. Začína sa mi tu páčiť.

14:40. Muchám obecenstvo postupne odlieta k Midi lidi. Nechávám sa strhnúť davom.

14:45. Kým sa dostanem k pódiu, zazvoní telefón. Partner. Obchodný. Sľubujem, čo sa dá, aby som to skrátil.

14:50. Opäť telefón. Kolega z práce si overuje, čo všetko som nasľuboval. Zdá sa byť rozladený.

14:55. Volá partner. Chce všetko, čo som sľúbil a hneď. Orlím zrakom hľadám internet. Našiel som ho v autobuse. Asertívne končím reláciu mladého párika. Pracujem, deti, pracujem.

15:30. Volá cica, že je pred bránami Trenčína. Zostáva posledných desať kilometrov. Triezvo, nakoľko sa to ešte dá, odhadujem jej príchod na hodinu a pol. Budúcnosť mi dá za pravdu.

15:55. Volá Zoltán, či nejdem na Puding. Vravím mu, že by som si dal čaj s rumom. Bez čaju, prirodzene.

16:05. Volá sestra, vzápätí do seba vrážame. Dávame si ražniči a kofolu. 250 korún, medzi bratmi a sestrami. Pýta sa ma, kedy jej vrátim sto litrov, no kým stihnem odpovedať, volá Ofélia a už musím bežať.

16:15. Stretávam sa s Oféliou pri záchodoch. Praktické, ale nič pre slabé žalúdky. Nezameniteľná atmosféra určite teší všetkých, ktorí si neuvážene postavili stany v okruhu tridsiatich metrov.

16:35. Ešte k sociálnym zariadeniam. Ofélia sa dušuje, že na žiadnom nezaspí. Neverím jej a doporučujem vybaviť sa visačkou s menom, rodným číslom, krvnou skupinou a kontaktom na najbližšieho príbuzného. Poznáme svojich ľudí. Ofélia mlčky súhlasí.

17:00. Prichádza cica. Je sama, ako obyčajne. Desať bodyguardov s lesklými očami ukrytými za čiernymi okuliarmi nepočítam. Všetci sa i tak tvária nonšalantne, ako by tam neboli.

17:20. Prichádza chlapík, ktorý si necháva vravieť Pôžitkár, a s ním ďalší, akýsi Fero. Parkujú na mieste pre telesne postihnutých, je to bližšie k pódiu. Zakrátko k ním pribehne sekuriťák. Po krátkom rozhovore uznáva, že chlapi majú na miesto nárok. Počíta sa aj mentálny handicap. Chlapi sú z Malaciek.

17:40. Fero sa pýta, či pijem koňak. Slovná vata.

17:50. Prázdnu fľašu od koňaku hádžem do čierneho vreca. Pôžitkár pripaľuje. Okolie si to nevšíma, pripaľujú, zdá sa, takmer všetci.

18:00. Lazaňa a kofola. Štýlová festivalová strava. Ďalšie dve kilá.

18:20. Volá Zoltán, že prišli jeho kamaráti zo Zvolena a že sa začína báť. A že sa stretneme na Kirschnerke. Život to zariadi inak, do nasledujúceho popoludnia sa už nestretneme.

18:40. Zoznamujem sa s cicinou suitou z východného Slovenska. Technofilní metrosexuáli. Sú vybavení. Ich hruda pracieho prášku by stála za to. Odhadom dva a pol natvrdo s dobrým právnikom, ex offo by to možno neuhral ani na šesť.

19:40. Vieš, čo je to sharp dive?, pýta sa cica. Neviem, odpovedám. Poď, chytí ma za ruku a vedie ma k davu obliehajúcemu šapito s Kirschnerkou. Nikdy sa tam nepretlačíte, ktosi po nás kričí. O chvíľu si sadáme pod pódiom. Keby niekto potreboval vysvetliť výraz sharp dive, tak už viem. Pýtajte sa.

20:00. Kirschnerka je na Pohode v ťažkej pohode. Srší vtipom. A energiou. Slovensko jej svedčí, mala by chodievať častejšie. Priznáva, že v Londýne za tie roky napísala jednu pesničku. Ktovie, čo tam vlastne robí.

21:00. Všimol som si plot, ktorým je areál obohnaný. Je neustále obštiavaný, začína hrdzavieť. Organizátori to majú nepochybne nastavené tak, že sa samovoľne rozpadne v nedeľu predpoludním. Bystré!

21:30. Stratil som niť. Usilovne hľadám.

22:45. Niť sa našla, s ňou i Iva Bittová. A George Mraz, Laco Tropp a Emil Viklický. Zostavička. Hrajú božsky, doteraz jednoznačne highlight. Tlieska i Václav Havel a množstvo ďalších, na ich tvárach vidím, že mnohí ju počujú po prvý raz a sú v šoku. Pecka, pecka, pecka.

00:00. Fatboy Slim zvoláva veriacich prostredníctvom Praise You. Davy sa hrnú, omša sa začína. MDMA v mozgových bunkách tancujúcich si to užíva. Utekám preč, ale FBS má bod za MacBook Pro. Čo iné by však na oltári mohol mať postavené, aby nebol podozrievaný z odpadlíctva.

01:00. Marián Varga hrá Smutná ranná električka. Mám chuť aspoň si vymeniť strašne osobný pohľad s niekym blízkym, všetci však skáču ako Fatboy Slim mixuje.

02:30. Dávam si ixtú klobásu dňa, zalievam ju ypsilontou kofolou. Pivu nedôverujem. Diskutujem o práci s kamošom, ktorý ma spoznal len podľa mena. Nevideli sme sa od minulého tisícročia.

04:00. Toky, to prasa. Tiež si ho pamätám z minulého tisícročia. Pod pódiom prebieha neoficiálna súťaž o smažku Pohody. Kandidátov je viac ako dosť, víťaz vyhlásený nebude. Všetci budete porazení, vy banda vybagrovaných feťákov. Hm-hm. Mlčím.

04:40. Ideme si ľahnúť, dobre?, pýta sa cica. Nemusí ma lámať. Uspáva nás Tokyho stodvadsať decibelov z jednej strany a neprerušovaná hlasná vrava od vedľajšieho stanu z druhej strany. A k tomu kde-tu nezameniteľný zvuk rýchleho presunu bieleho prášku zo zrkadielka na sliznicu.

05:00. Tuhnem.

Sobota, 19. júla 2008 — úplne iný deň...

7:00. Slnko sa tlačí do stanu. A hlasná vrava. A zvuky, ktoré intímne poznám; jemné poklepkanie po zrkadielku, pomalý, hlboký výdych, rýchly nádych a možno ešte tlmené ááááách; také príjemné, také povzbudzujúce, také napĺňajúce, viem, viem, ale nechcem, nezávidím. Cica spí, mne sa nežiada, chcem vyraziť a užiť si Trenčín.

8:00. Túlam sa ulicami, teší ma hádam všetko, ľudia, ulice, stromy. Kupujem si Nota Bene, len ním preletím, niekde ho nechám, alebo ho niekomu posuniem. Pohľad na obálku mi prezrádza, že som si ho už raz kúpil, keď som bol na rodnej hrude pred dvoma týždňami. Čo na tom; bude ku káve na námestí.

10:00. Ulice sú zaplavené mlaďou a vravy je až príliš, zašívam sa do kníhkupectva učupeného v bočnej uličke. Viem presne, čo hľadám, nachádzam a ešte sa mi nechce von, ešte nie, ešte nie. Ešte pobudnem.

12:30. Hruškovicu?, podáva mi Tomáš fľašu, dodávajúc smutne, že je posledná. Oskar praží, začína ísť o život. Obďaleč ktosi akosi inak spieva Aká si mi krásna. Zoltán balí. Cisterny kropia runway i obecenstvo.

14:30. Plán ako prežijem predostiera Polemic; usmievam sa na cicu i segru, ktorá práve prebehla okolo, i na všetkých ostatných. Dnes sa nebudem nikam hnať, koho som chcel stretnúť, som už stretol včera, budem posedávať, popíjať kofolu, zajedať ju ďalšími a dalšími fuj-fuj nezdravými klobásami a v rámci možností sa usmievať na davy. Pokojne si všetci môžu myslieť, že mám úpal.

17:20. Počerný mládenec na pódiu práve ďakuje Bratislave za potlesk. Seun Keti. Niet mu čo zazlievať; Nigéria má šesť miest nad milión obyvateľov, ja viem vymenovať jedno. A ktovie, ako by som ich rozoznával z pódia.

17:30. Beseda s Havlom; stan sa rýchlo plní. Kým príde, zahrajú Bez ladu. Bez ladu a skladu v roku 2008!! Píšte všetci modrým perom, Udavač, Masy. Klasika! Najkrajšie veci zvyknú byť tie nečakané. Exprezidenta mladí milujú, vonku posedávajú davy, Hríb sa naváža do Hranola, Havel odpovedá diplomaticky a všetko, čo chce povedať, povie medzi riadkami. Potom Plastici — ostáva 30% obecenstva, ktovie, či sa Magor zastaví i o rok.

20:00. Mal by som sa ísť pozrieť na Joan Baez, viem, ale nechce sa mi. Ležím na spacáku a je mi dobre.

21:45. Vieš, čo je to sharp dive?, pýtam sa Zoltána. Nevie, no rýchlo sa učí. Mať pred sebou stopäťdesiatkilový buldozér na ceste k pódiu je povznášajúce. Zoltán je diplomat, usmieva sa naľavo-napravo, za pár minút sme na mieste. Müllera bolí život, vidieť to, aj keď sa postupne rozohráva. Niektoré texty si pamätá. Lasica odrecituje Cigaretku — vyzerá, akoby krátko pred koncertom absolvoval lobotómiu. Riadi to Rózsa. A show zachraňuje Hiram, parádna čerešnička na torte. Hiram, ten istý Hiram, ktorý zomrie o päť dní. Hiram, Hiram, Hiram! Štěstí je krásná věc. Respect!

01:00. Vynechávam vlastne už všetko. Viem, že Streets boli dobrí, počul som ich z diaľky. Pípla i esemeska, aby som šiel skontrolovať Hiromi. Nechcelo sa mi. Chvíľu som sa díval na Pendulum, no mal som pocit, že mi buď niečo chýba, alebo mi niečo uniká.

02:30. Som už v stane, napísala. Tak si idem ľahnúť. Podávam ruku Zoltánovi; budúci rok opäť? Keď to klapne, usmial sa.

Dúfam, že to klapne.

Adagio sostenuto

Je skorý večer a vonku ticho padá dážď, vytvárajúc príjemne pokojnú atmosféru. Takmer zaspávam. Unavený, ale nezničený. Iba noc, ktorá bola o čosi dlhšia ako obyčajne. A litre mojita, zdali sa byť nekonečné. Bolo to fajn. Skutočne.

Niekoľko temp v bazéne, nahý a žiariaci uprostred noci. Osviežujúce a očistné. Ako tie dve krásne slečny pri mne. Nezlomiteľné. Nevadí? Vadí. Pretože by mi to nevadilo.

Po druhej v noci sa motory vypli. Mohol som pokračovať, samozrejme, stačilo si len na sekundu odskočiť a fúknuť. A vrátiť sa plný síl. Radšej nie. Možno niekedy inokedy, možno vôbec nie. 24 hodín neskôr som i tak dosť uťahaný.

Počúvam Rachmaninova; počas takýchto dní je to všetko, čo potrebujem.

Domov

Cigánska štvrť. Decká sa hrajú na mamičku a otecka; a možno sa ani nehrajú. Nádikh, káčo!

Na lavičkách posedávajú bezdomovci s veľkými nákupmi. Na rohu pofajčieva skupinka ukrajinských robošov, užívajú si štvorhodinovú obedňajšiu pauzu.

V kvé-sedmičke sa vezie nahluchlý chlapec s leukémiou, jeho rádio vyrazilo pár okien na prízemí. Babička-pozorovateľka za oknom dostala sedemnásty infarkt a ako bonus jej na tri minúty vypadol kardiostimulátor. To rozchodí, nad krkom zbytočne veľa krvi nepotrebuje a keď jej dedko potrie alpou sluchy, ono sa to spraví.

Už zase pozorne sleduje ospalú ulicu spoza záclony.

Sused Američan zavesí svoje hi a mieri k autobusovej zastávke. Kde si nechal auto?, pýtam sa pohľadom. When in Rome, do as the Romans do, odpovedá rovnako.

Zájdem do ošumelého vietnamského krámu, kde majú všetko od zápaliek po jadrové hlavice. A čo nemajú, vedia zohnať. Jeden telefonát kórejskému bratrancovi bude stačiť.

Miesto pozdravu na mňa sváko spoza pultu iba zažmúri. Musím byť opatrný, určite má po ruke brokovnicu, vraveli to pred rokmi v Pulp Fiction.

— E? — opýta sa dôrazne.
— Päť rožkov — poviem nevinne, keď tu zrazu zočím nenápadnú fľašu za jeho chrbtom — ...A litrovku Jima Beama.
— Hhhhhm. — ocení moje chute. Je to profík.

Kráčam domov, príjemne naladený. Páči sa mi tu, musím priznať. Rýchlo som si zvykol.

Nihil novi

Skoro ráno ma slnko vytiahlo z postele. Šiel som nakúpiť a spravil som raňajky. Najedli sme sa, vypadli sme. Prešli sme sa mestom, obedovali v krčme na predmestí. Potom festival, taký mini. Ležali sme v tráve, nanuky zapíjali pivom. Cítil som sa letne.

Keď sa zotmelo, spieval Bárta. Pri odchode to zaškrípalo. Nad večerou v centre sme sa v dvoch vetách posekali. V nočnom bare sme boli unavení slnkom a neznesiteľnou ľahkosťou bytia. Možno!

— Ideme?
— Poďme.

Spánok bol vyslobodením.

Skoro ráno ma slnko vytiahlo z postele. Šiel som nakúpiť a spravil som raňajky...

Nad oblakmi

Presne podľa plánu, na víkend som zmizol. Pristál som v provinčnom meste, kde si ešte vedia vychutnávať život aký je. Dostatočne ďaleko od každodenného stresu, ktorý ma minulý týždeň s prehľadom zotrel. Piatok večer v džezovom klube, zopár na náladu. Mladí muzikanti, mali gule, nechcelo sa im končiť, džemovali do záverečnej. Slušné publikum, noc mala grády.

Sobota v antikvariáte, nutnosť vždy, keď sa zjavím.

Nedeľný veget. Veget. Sedel som s ňou v pizzérke, sŕkal pivo, potom sme to strihli zákuskami a lavičkou pri fontáne. Svietilo slnko, bolo mi príjemne.

— Máš už program? — spýtala sa.
— Večer letím.
— Škoda.
— Viem.

Nejak už len bude. Bude dobre.

V banke

Chvíľami uvažujem, čo sa dá vyčítať z môjho bravčového ksichtu. Možno primitivizmus, možno sedliakizmus, no to iste nie je všetko.

Tento týždeň v banke. Vbehol som tam pred záverečnou, všetko dopredu dohodnuté, pár podpisov a môžem zase letieť. Lenže — to by mi nesmel z druhej strany zakývať pán z investičného, s ktorým som prehodil pár slov na Silvestra.

— Nedáte si so mnou Ballantínku?

Skoro mi vypadli oči. Som tu správne? Nuž ale, keď sa pýta? Dali sme si rovno dve veľké a potykali sme si.

— Zahulíme?

Sedím na investičnom, maskujem sa košieľkou a sakom, na nohách nové lakovky, výnimočne oholený a decentne navoňaný — a on napriek tomu všetko vidí. Celonočné žúry, akcie, z ktorých si nikto nič nepamätá, alebo pamätať nechce, hektolitre prefiltrované telom v zafajčených baroch, bongá a fajočky pekne do kruhu, šialenstvo postpubertálnych výčinov a ťažké rána pred monitorom v kancli.

Práve som si fukol v priebehu piatich minút pár odrastených. Je možné, aby mal fondy aj na toto?

Ubalil. Stojíme pred pobočkou, jarné slniečko sa na nás škerí, posúvame si džojnta a konečne začínam rozumieť tým marketingovým kecom o individuálnom prístupe k zákazníkovi. Dúfam, že s čímsi podobným čoskoro vyrukujú aj na daňovom.

Sedliakizmus

Mám robotnícko-roľnícky pôvod, pričom silne prevažuje ten roľnícky. Inými slovami, po fotrovi som sedliak ako remeň. Súc odchovaný macošským veľkomestským prostredím, moje prirodzené sedliactvo býva občas ukryté pod nánosom uhladeného konformizmu, no v pravej chvíli sa dokáže predrať na povrch.

Navoňavkovaný panáčik, ktorý sa skvele hodí do urbanistického celku, sa v momente zmení na páchnuceho čaptoša z gruntu, komplet s podliatym pohľadom a klaunovsky červeným nosom.

Minule sa podobná metamorfóza odohrala v realitke:

— Chcete sa dať poistiť, ak by vám nájomníci prestali platiť?
— Koľko.
— 5%.
— 5%? — mrzký pohľad — Ta čo, kradnem? Ukrajinci sú lacnejší a efektívnejší. Povedzte nájomníkom.

Potom som sa zľahka usmial a nenásilne premenil späť na mestského pandrláka, so záľubami ako squash, bourbon a literárne matiné.

Aké príjemné, keď si výchova a gény vedia rozdeliť úlohy.

Koncert

Zazvonil telefón, starý parťák, či dáme koncert. Futurum, Atari Terror. Dáme.

Kamoš vyzeral rovnako ako pred pätnástimi rokmi, len si zabudol vziať vlasy. Ktovie, či sa tu dá najesť, hovorím. Alebo niekam skočíme, kým zalezieme do metalovej diery. Nevie, ale iniciatívne sa pýta chlapíka s kapucňou za pokladňou:

— Dá sa tu najesť, prosím vás?
— Koncert.

Pozreli sme sa na seba mierne prekvapene. Veď vieme, že koncert. Kamoš celkom slušne artikuloval, chyba musela byť na druhej strane. Možno si kapucniak dal o trocha viac ako obyčajne. Skúsme ešte raz; ešte raz, zreteľnejšie a pomalšie:

— Najesť, najesť sa tu dá?
— Koncert.

Hmm. Takže koncert. To sme tu správne. Aj ja už začínam mať koncert v bruchu. Možno nerozumie, lebo je cudzinec, sú ich tu mraky, vysvetľuje vypĺznutý kamarát. Skúsime zahraničným dialektom?

— Is there a chance to get something to eat here?
— Concert. Concert today.

Hneď je jasné, že sa o cudzinca nejedná. Miestny. Moja lámaná rómčina si tu neporadí. Kamarát sa zhlboka nadýchol a naposledy skúsil:

— Máte tady něco k jídlu, prosím vás?
— Ne. Dnes je tady koncert.

Na zlomok sekundy mi hlavou preblesklo ako preskakujem pult, efektným kung-fu kopom mu odstreľujem hlavu smerom k blikajúcej neónke, dorážam ho nožíkom-rybkou a s víťazoslávnym rykom sa odchádzam najesť do krčmy na druhej strane ulice. Ach, cigánska duša moja.

Láska k blížnemu zvíťazila. Dal som si pár pív a zabudol som, že som hladný.

Zvieracia farma

Zdochol pes. Vlastne mačka. Videl som ju dnes predpoludním opaľovať sa na zamrznutej tráve pri chodníku, keď som sa šiel najesť. Vyrušila ma z čítania KČ/TGM, no nemám jej to za zlé. Určite nechcela. Ležala tam taká akási vystretá, vyrovnaná. Možno chytá bronz, pomyslel som si, ale to muselo byť ešte v lete, teraz už bola celá skorodovaná.

Bol som sa najesť v čínskom pajzli. Mal som trocha pokazenú náladu, hádam kvôli tej frajerke relaxujúcej v mestskej zeleni, povedal som si však, že sa tým nenechám znechutiť. Doslova. Kým som si prečítal jedálny lístok, zo zadu na seba brechaním upozornilo hovädzie a pradením kuracina. Vzdychol som si. Prišla slečna.

Opýtal som sa, či majú koňak. Z koňa nič nemáme, povedala.

Nevadí, zasyčal som ultrazvukom. Aj tak som práve dostal chuť na mačku.

Objednal som si mačacie kung-pao, bolo na stole hneď, ani nestihlo mňauknúť. Vydezinfikoval som sa pred, počas i po zriedenou jemnou, dobre som sa najedol a spokojne som sa odknísal. Pri odchode som sa obzrel po tej ryšani v tráve.

Zazdalo sa mi, že na mňa žmurkla. Krava.

Po

Mám rád nedele. Špeciálne po ťažkých víkendoch, keď vstávam takmer na poludnie, ešte mierne roztrasený, neoholený, špinavý, spotený a páchnuci o čosi viac ako obyčajne. Natiahnem rifle (ak som sa v nich neprebudil, samozrejme), zoznámim sa s tou troskou v zrkadle a pol hodiny pobehujem po byte prežúvajúc zubnú kefku. Dívam sa na ulicu, na postavičky tam dole, na všetok ten svet okolo; a mám príjemnný pocit, možno súvisiaci s tým, že som víkend prežil.

Zisťujem, s kým každým som telefonoval medzi treťou a piatou ráno. Popíjam filtrovanú vodu. Posedávam, vylihujem. Pozorujem plafón. Vegetujem. Chcelo by to pláž, ale akosi... Inokedy.

Neskorý obed, steak, príliš mi nejde. Pivo s vyplašeným úsmevom odmietam. Za dvadsať minút už opäť natiahnutý. Užívam si ticho. Premýšľam, rovnako ako to robieva desaťročia môj foter.

K večeru ožívam. Počúvam Made II Mate a konečne mi chutí jesť. Je mi dobre. Cítiť tú karmu?

Letom svetom

Som nezamestnaný bozdomovec, utrúsim, keď sa pýtajú, odkiaľ som a čo robím. Smejú sa. Nech! Štuplím si uši Beethovenom a odvraciam sa.

Presúšam sa z miesta na miesto, vandrák v roztrhaných rifliach a rozdratej bunde. Žeriem fastfood z plastového taniera, do plastového pohára mi nalievajú instatný čaj. Platím plastovou kartou, ďakujem očami. Pozorujem profesionálnych somrákov, učím sa za pochodu. Som primerane patetický, no netrápi ma to. Zívam, nespím.

Visím na tyči v autobuse. Zase niekde. Už mi je celkom jedno kde. Iné mesto. Iné námestie. Rovnaké obchody. Rovnaké davy. Podobné metro. Známy známeho ma vozí zimnou krajinou. Čosi vysvetľuje. Zastavme, som hladný. Zase fastfood, zase čaj.

Sedím v saune v udržiavanom horskom stredisku. V japonskej reštaurácii v Soho. V prvotriednom slovenskom pajzli. Všade a nikde. Teda, skôr nikde.

Dívam sa do noci z preskleného výkladu ôsmeho letiska v priebehu mesiaca a uvažujem, čo by som chcel. Keby.

Vlastnú posteľ. Čo najskôr. Presne viem akú. Rovnakú, ako som mal v poslednom byte. Možno sa chcem stať obeťou zahniezďovacieho inštinktu IKEA.

A ešte by som uvítal, keby vyšlo slnko. Lebo to som za posledný mesiac zahliadol iba dvakrát. A v žiadnom katalógu som ho zatiaľ nevidel.

Z filmu

Stretli sme sa v trojke, bolo to primerane bizarné a mierne znepokojujúce. Vzal som ich do mierne teplejšieho klubu na techno. Potom sme šli k tej druhej. Honosné sídlo v centre mesta. Posedeli sme a ja som bol ešte nespoločenskejší ako obyčajne. Cítil som sa ako Woody Allen, tak som sa zdvihol.

— Odprevadím ťa — povedala a pohľadom usadila kamošku späť do gauča.

Mlčky sme prešli celým domom, otvorili sa dvere a obaja sme zatiahli slabé čau. Zapozeral som sa na ňu.

— Čo je? — usmievala sa.
— Mám strašnú chuť ťa pobozkať.
— Tak prečo to neurobíš?

Nepokoj

Chcelo by to marsku, hovorím si v duchu. Postávam na balkóne, nepatrne okopávam zábradlie, počúvam dookola Revolution a cítim sa ako macho. Mierne. To postupne prejde, samozrejme. Trénujem harkanie na cieľ, základnú disciplínu sídliskovej paraolympiády. Je mi fasa. Aj by som si vypil, ale ešte nepijem. Vlastne, ani nefajčím. Všetko je to iba ako keby.

Práve som neodišiel na branné cvičenie. Mám trinásť rokov, som po prvý raz zľahka zamilovaný a mám pocit, že sympatie by mohli byť vzájomné. Teda — mám pocit. Šteklí to v bruchu a zazdalo sa mi, že keď som ju lámal, tak váhala, či sa z branného neuliať spolu so mnou. Neuliala sa, bola mäkká.

Tak tu teraz podopieram a okopávam zábradlie. A teším sa na večer. Určite za ňou musím zabehnúť. A musím sa jej spýtať, či si nikto nevšimol, že som zdrhol. A musím zistiť, či ma chce, aby som sa zbytočne nestrápňoval.

Chcelo by to marsku. Veď hovorím.

Reflexia

Pol jedenástej predpoludním. Postávam pred firmou, sŕkam gumidžús, príšerne sa potím a možno by som si aj chcel zapáliť, ale nezapálim si. Len takú imaginárnu. Neznášam hnoj v ústach. Plus, som silne ovplyvnený protifajčiarskymi reklamami. Škoda, že aj na fľaše nelepia hororové výjavy následkov dlhodobého užívania. Mali by. Ako k tomu príde bežný spotrebiteľ ako ja? Kúpi si fľašu-dve týždenne, do toho pár nepredvídateľných víkendových roztopašností a z ničoho nič cirhóza.

Zazubím sa smerom k ohrievaču na oblohe, asi to chcelo byť vyzývavé, ale asi to nebolo. Cítim ako sa vo mne chvejú atómy, trasú sa, rozhegané molekuly kričia o pomoc. A navonok to vyzerá stále zachovalo. Ešte zahrám divadlo, nepálim mosty, nezberám sa na posledný výlet do Vegas. Ešte to nebolí a ešte to nevidno. Ešte sa tým môžem v záchvate kokotizmu chvastať. Ešte si môžem hladiť ego a správať sa ako hyperkokot, ktorý to má s prehľadom pod kontrolou.

Dosŕkam gumidžús, dám si ešte minútku na čerstvom smogu, odfrknem imaginárny vajgel smerom k tomu nebeskému radiátoru, otočím sa na opätku a zaradím sa späť do firemného davu.

Ešte to nebolí. Ešte si môžem hladiť ego a správať sa ako hyperkokot, ktorý to má s prehľadom pod kontrolou.

Vojna a mier

— Aký bol víkend? — pýta sa.
— Nič zaujímavé... — prehodím.
— Pravdu by si mohol.

Pozriem na ňu, prižmúrim oči a zamyslím sa.

No? Ako? Ako? — nalieha.

V piatok loďka, malá loďka, v ktorej nie je rybárske náčinie a veslá, iba 50 indivíduí, viac či menej túžiacich rozsekať sa. Viackombinácia pivo, víno, vodka, whisky, absinth, tráva, MDMA. Päť hodín na lodi, dve v bare, dve na techne, dve v klube. Jeden vyhadzov, tri záverečné. Jedna príjemná holka. Doma ráno. Dve hodiny spánku, potom voliť. Zelených, sú takí normálni.

V sobotu loďka. Malá loďka, v ktorej nie je rybárske náčinie a veslá, iba 20 indivíduí túžiacich rozsekať sa. Bez výnimiek. Ležím na palube, sŕkam pivo, slnko praží, indivíduá skáču z loďky do mora, slečny vyzerajú ako z katalógov, alfa chlapci vystavujú na obdiv svoje svaly a reči. Dve hodiny kóma, večer akcia. Po trinástom bourbone nepočítam. Cigara mi visí z huby ako Che Guevarovi, no bez revolučných ideí. Nad ránom vládzu len esá prešpikované drogami. Ja a ešte dvaja. Detaily mi povie výpis výberov z bankomatu.

V nedeľu predpoludním sa plazím do postele po prvý infarkt.

Viem, čo poviem.

— Nič nebolo. Sedel som doma a pozeral som z balkóna. Čítal som Tolstého.
— A? — zatiahne trocha sklamane.
— PPF predsa!

The Killers

Práve som sa vrátil z The Killers. Príjemne prekvapený. Prvý raz som o nich počul na premiére Corbijnovho bijáku pred mesiacom; nahrali Shadowplay od Joy Division pre film a soundtrack, a spravili to celkom podarene.

Atmosféra jedna z lepších, čo som za tie roky v Sydney zažil. Priznajme si — kým nehrajú U2 alebo Red Hot, obecenstvo v Sydney je nahovno. Ľudia nespievajú, horko-ťažko zatlieskajú, obyčajne len čumia, počúvajú a popíjajú pivo. To v tom lepšom prípade, v tom horšom sa rozprávajú, jebú s mobilmi a koncert, za ktorý vyhodili cez sto chechtákov majú na háku.

Tento bol iný. Ľudia počúvali, tlieskali, vrieskali a spievali s kapelou. Možno to súviselo s prevládajúcou vekovou skupinou a pohlavím publika. Mladé kočky, ako inak.

Na záver zahrali klasiku Helter Skelter, pesničku, ktorú Charles Manson čórol The Beatles a U2 čórli späť (ako spomínal Bono). Trocha som zagooglil a vyšlo mi, že ju The Killers ešte nehrali. Fasácky prídavok.

Dobrá správa na koniec: Rock and Roll ešte žije a darí sa mu dobre. Fasa, šraci.

Z druhej strany

Dáme civilný? Dáme.

Niektoré dni sa vydaria. Až natoľko, že zabúdam pičovať ako chorá vrana. Dnešok bol z tých lepších. Leto uprostred veľkomesta. Voľný deň na výstave fotografií Helmuta Newtona.

Vstávam pred šiestou, čo je samo o sebe šialené, no uvážiac, že za oknom už oskar drzo seká lúčmi hlava-nehlava, najvyšší čas. Rýchly presun do parku, jedno jediné kolo, keďže spoločnosť dvoch slečien odmieta pridať ďalšie a miesto toho si dáva rozťahovací strečing. Slnko praží, prizerám sa.

Káva na rohu, kelímok do ruky. Za desať minút u mňa, už len vo dvojici. Raňajky, potom bazén, voda akurát, nad hlavou absolútne modré nebo. Ešte nie je ani deväť, ale už je výrazne príjemnejšie v tieni. Veget pri bazéne.

Jedenásť. Slečna sa zberá, prichádza kamoš, tréner. Vysvetľuje slečne ako zhodiť a mne ako pribrať. Za posledný rok som prišiel o 15 kíl, začínam byť priesvitný. To mám z toho života, aký vediem. A z tých ľudí, s ktorými sa stýkam. Trikrát týždenne sex, žiadne ulievanie, radí slečne na schudnutie. Počul si?, vyčíta mi slečna. Počul, počul. Ja to nepotrebujem, tak LHK stačí, nie?

Ešte niekoľko viet a na sobotnú noc mám program. Miznú. Púšťam si Pink Floyd, riešim dane.

Spím.

Obedujem v meste.

Päť popoludní. Prišla slečna. Iná. Taká, čo ma nechce. Platonická. Chodievam s ňou do kina a na akcie, z ktorých chcem odísť pri zmysloch. Prirodzená, neimidžová, civilná. Blízka a vzdialená.

Premiéra Corbijnovho filmu Control. Frajer sa dostavuje osobne. Vraj šesť stupňov odlúčenia! Tento chlap má v telefónnom zozname celý šoubiznis. Akí boli tí, ktorých už zmazal? Ian Curtis? Cobain? Miles?

Nočný Darlinghurst. Možno by sa patrilo konverzovať, ale nežiada sa mi. Je mi dobre, slečna to pochopí, pozná ma. Toto je ľahké ticho. Jeden pohľad a všetko je jasné. Nemusím nosiť na ciferníku rožok. Večeriame, je to takmer intímne. Odprevádzam ju, fasujem jednu malú pusu a môžem ísť.

Polnoc. Dáme ešte nejakú dumu? Dumu do civilného? Len takú malú dumku:

Svet je úžasné miesto kam sa narodiť.

Príď, funebráčik, príď, dáme spolu jedno dobre vychladené kukuričné poldeci.

Vianoce

Vo firme máme skoro samých chlapov, ženských pár. Firmu v susedstve luxusného bordelu. Občas k nám zaskočí bordelmama, božská tridsiatka s ukrajinským prízvukom. Vysmiata ako lečo, priateľská, milá, chutná. Potrebuje pomôcť s počítačom.

Skočím k nim, za tri sekundy diagnostikujem odpojenú myšku a zberám sa.

Počkaj, počkaj, hovorí bordelmama, v piatok budeme oslavovať narodeniny, robíme takú akcičku, tak keby ste chceli... Príďte, klipká očami, usmieva sa a do ruky mi vtláča pozvánky.

Keď ich za pár minút rozdávam, cítim sa ako Ježiško. Deti majú Vianoce.

Leto

Teploty cez tridsať, triko prilepené na telo o čosi viac ako by sa žiadalo. Pár temp v bazéne, potom štartovacie poldeci pri otvorenom balkóne. Stmieva sa. Jazz, telefonát do Londýna. Kamoš; nesie pizzu, pýta si bourbon a koláčik. Presun, klub. Partia už veselo nasáva. Rugby s Anglickom, naši dostávajú na frak. Plné poháre prichádzajú, prázdne poháre odchádzajú. Plné poháre prichádzajú, prázdne poháre odchádzajú. Strašná hudba, výšky režú uši. Asi sa nás chcú zbaviť. Preč!

Hej, Armand! Náhodičky nočných ulíc, prestávka pri Ministry of Sound, viac alkoholu, viac radostí. Decibely pre spiacich susedov. Posledný hlt, znova ulica.

Presun, takčoako Floyd. Už je zatvorené chlapi, kurva, sú tri ráno, chcem ísť spať. Floyd, jedno kolo. Kurva, chlapi, ale rýchlo. Miestni metalisti hrajú na vzdušné ģitary lepšie ako Slash, Hammett a Frusciante dohromady na tie obyčajné. Tri kolá, kým Floyd zruší deťom prázdniny.

Potenia. Ďalšie a ďalšie poháre, parket preplnený šialencami. Toto sa nikdy neskončí.

Záverečný bourbon dávno po svitaní. Mesto sa prebúdza. Slnečné okuliare, smer posteľ. Spať. Spať.