Kvety

Krásna, štíhla, vysoká. Na chvíľu sa naše osudy preplietli, kým ostalo ticho. Trpel som ako šesťnásťročný, ale zároveň ma to mierne masochisticky tešilo — “nezáujem je taký inšpiratívny,” napísal som dávno, keď som mal možno skutočných šesťnásť.

Bavila ma. Bavila ma, keď mala nefalšovanú detskú radosť, keď sme sa boli spoločne najesť, keď šoférovala moje auto, alebo keď som jej poslal kvety.

Mala krátko po škole, ešte bývala na internáte, keď som ju spoznal. Priťahovala ma od prvej chvíle. No nadviazať vzťah so slečnou o generáciu mladšou a 600 kilometrov vzdialenou, to bolo nad moje sily.

Z času na čas som sa ozval, keď som bol nablízku. Prechádzka, zmrzlina, obed, pár ciest krajinou.

Postupne dospievala a bavila ma stále viac. Priťahovala ma stále viac. Začal som sa zjavovať v meste, aj keď som nemusel.

Obdivoval som, ako mala zmáknutú životosprávu, od spánku po alergény, ako podrobne poznala svoj cyklus — a ešte sa so mnou delila o aktuálny stav, možno aby som sa správal primerane a lepšie rozumel, ako jej je.

Naučila ma piť teplú vodu ráno a samahan počas dňa. Užívala si dobré jedlo, zbožňovala zemiaky, lanýže i čučoriedky, pila matcha latté.

Zakaždým si chcela pohladiť psích miláčikov.

A možno mala rada aj Dior; ale k tomu sme sa úplne neprepracovali.

Zbierala odpadky zo zeme a zachraňovala kusy oblečenia, ktoré ktosi stratil.

Hrala frisbee, floorball a párkrát som s ňou bol na badmintone. Lyžovala, lozila po horách, cvičila jógu. A k tomu si s radosťou strihla Tomorrowland.

Počúvala hudbu, ktorej som nerozumel; ona zase nerozumela tej mojej. The Great Gig in the Sky nedala, ani pri opakovanom pokuse.

Uprednostňovala radikálnu úprimnosť, hoci určite vnímala, že preferujem láskavosť, hoci i menej radikálnu.

Zažil som ju v ráži, v slzách i v extáze.

Chvíľu to šlo, potom už nie. Odpovede boli čoraz kratšie, dávali si na čas, až napokon prestali prichádzať. Rádiové ticho.

Chápal som, že to robí kvôli sebe; chápal som, že je to správne. A na lásku sa beztak nevzťahujú Ženevské konvencie.

— Poslal si mi kvety.
— Poslal.
— Ďakujem.
— Som rád, že ťa našli.

A potom to rádiové ticho.

Občas jej kvety ešte pošlem. Joe ich posielal dvadsať rokov, hoci bol s Marilyn len pár chvíľ. Ale i pár chvíľ môže rezonovať večnosť.

Hory

V časoch, keď korporácie vyhadzovali marketingové peniaze z okien, zvykol som chodiť lyžovať. Jedná sa o nešikovný eufemizmus, chodilo sa predovšetkým chlastať — a hory bývali kulisou. Len niektorí slabšie chápajúci jedinci si pribaľovali lyže.

Ja? Nikdy!

Typicky som na tú čeliadku dozeral, snažil som sa, aby sme príliš neprestrelili rozpočet a aby sme sa vrátili v rovnakom množstve, ako sme odchádzali. Riešil som kadečo, od potýčok s políciou, cez návštevy nemocníc, až po krízy vo vzťahoch.

A ešte, aby vždy bolo čo piť.

Keď ma naveľa na lyže ukecali, pridelil som si inštruktora — a ten ma paralelne trápil na svahu i dokumentoval celú tú fascinujúcu scénu pre budúce pokolenia. Našťastie, dnes už neviem, kde to video je, bolo tuším ešte horšie ako moje domáce porno.

Potom bolo dlho ticho, až kým s lyžovaním po rokoch neprišla moja polovička. Párkrát som to obratne vykryl, ešte minulý rok som strategicky ochorel v deň príchodu do hotela, no tentoraz sa už ujsť nedalo.

Vybavenie berieme z najdrahšej búdky v stredisku, tesne pri vleku. Obúvam si tie španielske čižmy a preklínam deň, kedy som sa presťahoval na severnú pologuľu. Od svahu ma delí tridsať metrov, funím, chrčím a zúfalo sa snažím prekonať drobný kopček i sám seba. Všimne si ma párik dôchodcov pri poldeci a cigaretke, sú v predkremačnom veku a drzo sa pýtajú, či mi netreba pomôcť.

— Čo ti je—, — v hlave mám len invektívy a vulgarizmy nahrubšieho zrna približne v desiatich jazykoch, zen je zase v hajzli. Toto nemôžem prežiť. A možno ani nechcem.

Na dve hodiny si ma berie do parády miestny snežný guru, niečo do mňa hučí, no po chvíli ma vypína a jediné, čo som si zapamätal bolo, že mi to ide skvele. Takého duševného i telesného mrzáka tam ešte nemal, napriek svojmu stavu som dobre rozumel, ako sa mi vysmieval.

— Navzdávaj to, — potľapká ma neskôr po ramene, keď ma vidí umierať pri čaji bez rumu, miesto toho, aby som zomieral na svahu.

Popoludní po prvý raz zleziem na lyžiach z kopca, zo päťkrát sa pri tom natiahnem ako žaba, ale v cieli mám všetky končatiny.

Stačilo. Hotel. Okamžite vytuhnem a keď sa preberiem, hrám biliárd, sedím v kaviarni a reštartujem sa vo wellness.

Mám chuť na všetko zabudnúť pri troche telesnej lásky, nadbieham pri večeri svojej drahej a potom vyhasnem skôr než sa na niečo zmôžem. Ako po dvanástich vodkách — bez dvanástich vodiek.

A opäť a opäť a opäť svah. Deň po dni, celý týždeň sa trápim a pripomínam si, čo všetko ešte chcem dať vedieť blízkym, kým sa pominiem. A na koho som ešte nestihol byť v tomto tisícročí milý.

Keď nesedím v kabriolete, vietor vo vlasoch ma stresuje, ten biely sajrajt pod nohami ma unavuje a ani oskar na oblohe ma nedokáže rozveseliť. Som v kŕči, kým konečne posledný deň nevrátim výbavičku.

Prežil som.

Sedím potom v najlepšej kaviarni v dedine, chlípem mútnu vodu zo šálky, dobíjam sa tukmi prekladanými cukrami a cítim sa skromne ako Alberto Tomba po olympijských pretekoch.

Teraz na to hlavne rýchlo zabudnúť. A o rok znova.

Now I Let It Go

Pred tridsiatimi rokmi vydal Moby album Animal Rights, ktorý bol úplne iný ako jeho dovtedajšia tvorba; menej elektronický, gitarovejší, punkovejší, surovší — možno trocha akoby ho mali na svedomí Beastie Boys a Chemical Brothers po spoločnom záťahu, a celé im to ešte nabúral Bjørnstad. Moby album vykopával skladbou Now I Let It Go, zhmotnenou inštrumentálnou melanchóliou.

Pamätám si, keď som to počul po prvý raz, sedel som v kuchyni dole na Bondaii, pohodička s letom za oknom, nohy vyložené na stole — a potom prišiel ten vyziabnutý holohlavý frajer a jednu mi prijebal kladivom po hlave.

Dodnes skúšam spolucestujúcich v aute, kto by tak asi mohol byť autorom tej esencie depresie. A zatiaľ nikto neuhádol.

Bolo pol štvrtej ráno, už sme boli takmer zbalení. Vyšla z kúpeľne, nahá, horúca — a predsa chladná. Na chvíľu sa pristavila pri nadrozmernom francúzskom okne pred balkónom, keď sa nám stretli pohľady. Antická bohyňa osvetľovaná neónmi hlavného miesta hriechov, včítane tých mojich. Veci mi dochádzajú odjakživa so zdržaním, no nešlo to necítiť. Pochopil som, čo mi hovorí, i keď mlčala. Už bola rozhodnutá.

Vpíjal som sa do nej pohľadom, leptal som si ten obrázok do šedej kôry, budem s ním pravdepodobne blažene umierať, už sa na to teším.

Ostala mi po nej kniha na nočnom stolíku, niekoľko spoločných fotiek, tisíce správ a ešte zopár ďalších pornografických obrázkov vyleptaných v šedej kôre. Viac ako dosť.

Už to nechám tak, hovorím si. Už to nechám tak.

Pseudorealita

Sedíme v kaviarni na Montmartri, pozorujem ju. Je na mňa práve naštvaná; postupne v nej rastie odpor vídať ma, tráviť so mnou čas a vlastne len tak ma ticho či hlučnejšie trpieť.

Nestačím jej mentálne a míňame sa citovo. Ale to zďaleka nie je všetko.

Dá si kávu a koláčik a je to lepšie. Večeriame v intímnom prostredí hore na kopci, sami na poschodí útulnej reštaurácie, kde dnes chýbajú turisti a miestni sem nechodia. Chutí jej, to milujem.

Rýchly presun na Trocadéro a desiatej večer sme doma.

— Chcem sa s tebou milovať.
— Nie.
— Môžem si ťa privinúť?

Môžem. A po chvíli je to objatie také elektrizujúce, že sa po sebe vrháme rovnako búrlivo ako prvé dni. A potom skutočne zaspávame v objatí.

Raňajkujeme i obedujeme spoločne, sú to moje obľúbené chvíle, keď môžem bez slov pozorovať ako si vychutnáva miestnu kuchyňu, opäť a opäť.

Večerný let domov. Po prílete kráčame prázdnym terminálom, a znova sa pripomeniem —

— Poďme ku mne, pôjdeme na večeru, budeme sa milovať a potom ťa hodím domov.

Neodpovedá. Ak rovno nepovie nie, väčšinou neodpovedá.

— Ide ti o sex.
— Nielen to.

Sedíme v taxíku, keď mi to povie najpriamejšie, ako som to doteraz počul:

— Všetko je to podľa teba. Ty určuješ, kedy chceš a môžeš. Zakaždým je po tvojom. A inak to nebude.

Nestačím jej mentálne a míňame sa citovo. Ale toto je iná liga, úplne iný šport.

Chvíľu sa snažím argumentovať, no má bolestivú pravdu. Teda, má takmer vždy pravdu, len toto je silnejšie. Odrazu mi to dôjde; a už to neviem vytesniť: v tomto vzťahu som ja ten zlý, ten toxický chumaj, pred akými varujú virálne instagramové profily, slaboduchý a pokrivený pokus o Davida Cleavera tejto úžasnej Bridget.

Doriti.

Cítim sa previnilo. A zahanbene.

Odrazu chápem, že jej po celý čas ubližujem, bez toho, aby som si to uvedomoval. Každým stretnutím, každým milovaním, každým radostným okamihom jej len podsúvam falošnú virtuálnu realitu. Musí si držať odstup, musí ma ignorovať, musí byť chladná.

Lebo ja zakaždým zmiznem a zjavím sa, keď sa mi to hodí. Nemá ma a nebude ma mať.

Vášnivo sa milujeme, bozkávam jej šiju, dotýkam sa jej pŕs, jej bokov, jej božského zadočku, hladím ju po chrbte, prehnutú ako prútik, živočíšne si s ňou užívam prchavé okamihy miznúceho vzťahu.

Budem ju mať v hlave do konca svojich dní, vzdialene, mlčky, bez pozornosti, bez správ.