Paddington Blues

Štvrtý deň triezvy. Tlak nízky, chodníky úzke, hodiny v práci vlečú sa pomalšie ako inokedy. Podniková akcia s takmer povinnou účasťou, rýchly presun parkom do klietky štyroch stien. Gitara, demá, pošta, litre cukrovej vody a neodplašiteľná chuť na cigaretu. Nedá sa. V telke radostné zvesti o daňových škrtoch na budúci finančný rok. Voľ, kurva, dáme ti nažrať.

Paráda!

Ulica. Pulz mladej noci ozdobenej naliatymi sedemnástkami zabudnutými po preflámovanom víkende v hypnotizujúcom centre pomätených warholov a nádejajúcich sa primitívov. Všetko je v poriadku, fimové kluby obliehané polointelektuálnymi vypatlancami, polnočné kníhkupectvá skrývajúce zaľúbené mladé páriky, počerní chlapci na schodoch podávajúci si fajočku, tuším medzi nimi postáva aj Charlie Parker.

Krčmy sú úľmi nevyčerpateľných nočných včeličiek.

Ríbezľový džús namiesto dávky. Smäd ešte bolí.

Lajla tov

Smiala sa na celú ulicu, nahlas, šialene nahlas, rehotala sa od ucha k uchu a bola na nezastavenie. Ani som nemal v pláne ju zastavovať, len som ju s údivom pozoroval a bál som sa jej dotknúť, aby som jej neublížil. Bola pre mňa ako zvieratko v ZOO. O milión rokov mladšia, vychudnutá, rukatá-nohatá, nepochopená a nepochopiteľná, bláznivá a pobláznená, triezva i opitá, podľa potreby a nálady, bol jej vždy celý bar, celý byt, celý svet.

Raz, keď sedela mlčky na lúke na okraji sídliska oblečená len v zapadajúcom slnku, som si uvedomil, že je sesternicou malého princa. Dívala sa na mňa obrovskými okáľmi a tvárila sa smrteľne vážne, kým som na ňu uprene civel. Potom prepukla v hurónsky smiech a ja som bol ešte zmätenejší ako kedykoľvek predtým.

Nerozumel som jej nikdy ani slovo a ona pre zmenu mne. Neprekážalo. Komunikácia viazla, tak sme sa jej nevenovali.

Bol som jej všetko a nič, a postupne čoraz viac nič. Potom som zmizol. Videl som ju ešte v starom klube v centre, keď som sa po rokoch vrátil. Túlila sa ku mne ako mačiatko, no ja som nemohol, nechcel. Potom tuším v Londýne, utekala na metro, kým ja som šiel povymetať nottinghamské pajzle. Držal som ju za ruku, chvíľu sme na seba hľadeli, kým sa mi vytrhla a utiekla.

Nikdy som ju nevzal do Paríža, ale možno som jej to ani nikdy nesľúbil. Už neviem.

Zoznámila ma so Zuzou Navarovou, čím dnes v noci náhodne vzkriesila spomienky z minulého tisícročia.

Spi, malá.

Podoba

Od prvého záberu mi bolo jasné, že toho týpka odniekiaľ poznám. Rovnako akčné noci, rovnako ťažké rána, rovnako neoholený ksicht a každým dňom vycucanejší pohľad skrytý za tmavými okuliarmi. Prázdny, zato primerane rozbombardovaný byt, knihy, hudba a sklenený stolík, na ktorom sa efektívne reže prášok. Máločo ešte znamená niečo a mnohé neznamená nič.

Mal som problém dopozerať. Half Nelson.

Odporúčam.

Morricone

Chčije a chčije. Už štvrtý deň v kuse. Ešteže je štátny sviatok, pretože inak by som bol opäť chorý. Na zemi nedopitá fľaša vodky, v hlave mišmaš predchádzajúcej noci, jedna čiarka navyše. V iTunes Morriconeho výcuc, v telke so stlmeným zvukom piaty diel Básníkov.

Uvedomil som si pár zrejmých vecí. Morricone je dobrý na daždivé dni. Vodka je dobrá s ananásovým džúsom.

A podnapité indivíduum rozmýšľa kokotom, ako obyčajne.

Doma

A sme doma, stará mama. Po dlhej flákačke zase v kolotoči. O šiestej zaspávam nad večerou, aby som sa za pár hodín nechal zobudiť najprovokatívnejším a najproduktívnejším budíkom súčasnej civilizácie — pípnutím esemesky. Rifle, triko, trocha značkového smradu na tepny, nožík a malé koliesko do vrecka.

Klaksóny taxíkov, strih cez sedemprúdovku, štartovacie poldeci prekladané pivom, frajerské žvásty. Prebúdzajú sa živly. Vitaj doma, kámo.

Biliárd je ideálny od tretieho kola, po každom ďalšom je lacnejší. Prišla buchta, klipká očami, chce u mňa spať. Vyfajčí mi. Smejem sa a miznem s partou do iného pajzlu.

Nadránom dorážam fľašu vodky. Odkväcnem.

Zvoní telefón. Zdržal som sa, som na ceste. Aklimatizácia, ako inak. Ako bolo, pýtajú sa.

Načaté auto, 1150 dolárov. Utopený foťák, 350 dolárov. Zlepšená karma — na nezaplatenie.

Smejú sa, hoci nerozumejú.

Ja tiež.

Noviny

Po veľkonočnej akcii som trocha uťahaný. Spamätávam sa až k večeru. Tlačím do seba kurča v malajskej vývarovni. Nechcem zasviniť najsamslávnejšiu Bradburyho knižku, ktorou sa práve prehryzávam, tak siaham po plátku pri vedľajšom stole. mX, miestne noviny rozdávané v metre.

Skoro mi zabehlo. Vynechávam vulgarizmy (súvisiace s príjemným údivom), takže: Panelák! Košice! Pekne, šraci!

Karma

Keď vidím stopára a som sám, tak ho vezmem. Hocikedy. Zvyšuje to karmu, mám pocit. Nedávno som stretol kamoša, frajera, čo popíja celý deň kávičky, kde-tu niekomu zavolá, potom ide do sauny a večer na squash, alebo vyvenčiť ženskú a žije si príjemný život. Niečo kúpi, niečo predá a niečo mu zvýši.

Pičuje, že síce nie je zle, ale bolo i lepšie. Sedíme v bare pod Chopkom, dvaja kokoti vo vypucovaných poltopánkach medzi hordou bieloruských lyžiarov a vysvetľujem mu svoju karmickú teóriu. Pochopil. Na spiatočnej ceste už vezieme dve slečny ako zo Snowboarďákov, kamkoľvek to len budú chcieť. Akcia Jasná, ako inak.

Prestih. A skrat. Kupujem prezervatívy. Sám neviem prečo, keď ich nikdy nepoužívam. Podvedome to tam niekde je — nekupuj, nekupuj, nekupuj! Nepočúvam. Za tri hodiny ma s prehľadom zruší kočka, ktorá mi už predtým dala.

Karma, prirodzene. Akoby som nevedel! Kým ich niekomu nedarujem, to jest, kým si ich odo mňa niekto pri plnom vedomí nevezme, som odpísaný. Vidím to tak na pol roka.

Ani piť mi nebude chutiť!

Možno by som mohol dovtedy aspoň dobrovoľníčiť pre Greenpeace.

Nejsou lidi

Naširoko otvorenými balkónovými dverami vniká do bytu hluk veľkomesta. Ležím rozložený krížom cez posteľ, možno len unavený. Obklopený novinami, diaľkovými ovládačmi, noťasom a poloprázdnymi fľašami. Nešikovne som pokrútil akýmsi kolieskom v chladničke a razom sa z nej stala mraznička. Sŕkam svoj obľúbený alkohol ako ľadovú dreň.

V českej reštike vrážam na hajzli do Petra Jandu. Je malý, zošúverený a unavený. Unavenejší ako ja. Je mi ho trocha ľúto. Na koncert Olympicu sa miestni úplne vysrali. Pred dvoma rokmi Janda pridával hádam štyrikrát a teraz takéto fiasko. "Nejsou lidi" — obávam sa.

Dve hodiny po polnoci, natiahnutý na gaučovke u kočky na balkóne. Konečne sa má k činu a vyťahuje ho z nohavíc. Líže ho, cmúľa. Fajčí. Neviem, kde to trénovala, ale príliš jej to nejde. Smejem sa, no nie som uštipačný, len ma šteklí. Sadá si na mňa a je všetko tak ako má byť.

Večeriam burger v najlepšej burgrovni na ulici s blonďatou nemeckou kočkou za pultom, čítam Kunderov Valčík a neviem sa dočkať ďalšej dovolenky.

V telke sa v úžasných farbách predvádza Donnie Darko.

Klimatizácia sa zastavila. Spím.

Taxi

Moja veštica vravieva, že mám bohovskú, nadprirodzenú intuíciu. Vychádza to vraj z konštelácie hviezd pri mojom narodení. Prirodzene, vôbec tomu neverím, ale lichotí mi to. Chvíľami je to zábavné.

Idem po ulici a myslím na Kelly. Nevidel som ju niekoľko mesiacov. Za päť minút do nej vrazím. Usmievam sa.

Utekám na akciu. "Jeb na to, nesprchuj sa," hovorí mi Surfer, mierne podráždený, pretože nestíhame. Práve dnes, pomyslím si, keď mi vletí do cesty krásna mladá slečna. Žeby rukatá-nohatá turistka? Alebo nejaká iná? Linn? Neviem, ale cítim, že je všetko na dobrej ceste.

Končím v posteli nejakej inej Linn. Blondína, 22, krásna a šialená. Mlčky si ju prezerám nahú, keď potom spí. Nemám žiadne hriešne myšlienky, som s tým akosi vyrovnaný. Nespím, idem preč a viem, že ma za to bude nenávidieť. Čo narobím.

Robím ďalší test. Taký ten pravidelný. Turecký taxikár. Fenerbahçe alebo Galatasaray? Čo povie viem dávno predtým ako to vysloví. Nerozumie, keď sa smejem jeho nevinnej odpovedi — Beşiktaş.

Na taxikárov to celkom funguje. Ešte keby sa to dalo aplikovať na život.

Babylon

Víkend. V piatok akcia, ktorú som nemohol vynechať. Povinná. Zbierka indivíduí, bohvie, kto to triedil (nejaký kokotko, keď ma k nim pridal). Ako vystrihnuté z Kafku. Toho pražského nemeckého Žida myslím, aby nedošlo k omylu.

Riadil to Škót, akože sa... aha, Johnnie Walker. Bol všade, okrem iného i v mojom pohári. Nerozumel som si s ním, tak som ho pravidelne posúval kvetinám. Určite boli rady. Mierne blazeovaný som čakal na padla.

Zrazu sa zjavil vysoký, tenký Arab s vodnou fajkou. Vlastne, možno to nebol Arab, ale to je jedno. Chvíľu sme po sebe pozerali — teda ja a fajka — a potom som sa presunul o dva vesmíry doľava. Ešte sa zo mňa dymilo, keď som zaspával.

V sobotu pláž. Austrálska. Keď práve neležím, prípadne nevystavujem svoje obnažené telo napospas medúzam, grilujem. Mäsko. Odborne sa to nazýva bárbí.

Oskar frajeruje pre turistov. A turistky. Jedna rukatá-nohatá sa so mnou ocitá uprostred davu celkom osamote. Dívame sa rovnakým smerom, na more. Príjemné. Neberiem si číslo. Opäť ju uvidím. Skoro. Príjemné, príjemné.

Nedeľa. Prší. Tak se ti mi udělalo nějak smutně a že nevíš na koho jsem si vzpomněl... No jo, na tebe. Jedna nemôže. Druhá môže. Inak všetko podľa plánu. Plytké?

Spomínal som, že som videl Babylon? Ešte rezonuje. Radšej by nemusel.

Tik-tak

Chvíľami, nie veľmi často, ale kde-tu, občas, ma prepadne taká akási úzkosť prameniaca z toho, že si uvedomím sám seba. Tie chvíle osvietenia neprichádzajú príliš často, pretože našťastie som stále niečim zaneprázdnený a keď práve nie som niečim zaneprázdnený, tak som pod obraz boží, alebo v takom švungu, že lietam ako raketa.

Keď nad tým tak uvažujem, možno sa stále snažím byť niečim zaneprázdnený (resp. pod obraz boží, resp. vo švungu), aby tie záchvevy poznania nedostavovali. Pretože som z nich otrasený.

Tá spomínaná úzkosť pramení z vedomia, že tu nie som navždy. Že mám stále viac sivých vlasov. Že keď robím kokotiny, nerobím niečo zmysluplné, podstatné, napĺňajúce, oslobodzujúce, dôležité. Že mám vyhradaný krátky interval a poväčšine s ním narábam, ako by sa mal natiahnuť na nekonečno.

Mám malý problém. Ešte som si neujasnil priority. Ani smer, ani ciele.

A možno by som len nemal čítať Sartra, som z neho len zbytočne vystresovaný.

Flip

Neviem, či sa dnes ešte u nás na Slovensku používa slovíčko flip, resp. flipovať. Niekedy to celkom fičalo. Hlavne v čase, keď som vymetal techno akcie.

A jeden taký - ale vlastne úplne iný - flip som zažil, keď som si dnes pozrel Faunov labyrint. Bol som z toho asi polhoďku úplne vykoľajený.

Odporúčam. Je to riadny flip.

Leto

Leto je všade. Tridsiatky sú na každodennom poriadku, páľava preniká spoza spustených roliet už od skorého rána. Lepím sa k posteli. O chvíľu sa to už nedá vydržať, pribuchnem okno, zapínam klímu a stále poslepiačky mierim do sprchy.

Raňajkujem so Surferom v "našej" kaviarni, kde sa čašníčky menia takmer každý týždeň. Je to fajn, pretože sa vždy je na čo dívať. Sedíme pod slnečníkmi, sŕkame džús a od mora pofukuje, je to príjemné.

Potom práca. Za dve hodiny mám prečítané tak približne všetko, čo sa za posledných dvadsaťštyri hodín urodilo vo všetkých troch mojich domovoch. Vyliezam sa presvedčiť, čo robia zamestnanci. Nič, ako obyčajne. Nikto sa ani nesnaží predstierať zmysluplnú činnosť za ktorú dostáva chechtáky. Jeden hrá kriket, druhý niekde vyhrabal staré pc-hry, tak ich mastí, kým ďalší dvaja sa mu prizerajú. Chlapík v minilabe bez zábran sťahuje porno-torrenty, ženská na kase pozerá balet na Youtube. Australian Open sa skončilo a všetci sú ťažko otrávení z toho, že trčia zavretí v robote, kým pláž je čo by kameňom dohodil a obloha za oknom je dokonale modrá ako z dovolenkového katalógu. S morálkou nič nenarobím.

Volá generál. Chce nejaké reporty, sľubujem mu ich na popoludnie. Zvažujem na koho to delegovať (zákon padajúceho hovna funguje spoľahlivo vo všetkých svojich podobách a na všetkých kontinentoch), no potom sa rozhodnem, že to spravím sám. Pretože aj tak nemám nič lepšie na práci.

Odchádzam na obed. Domov.

Vyťahujem zo schránky ďalšiu várku účtov a upomienok, sprchujem sa, čítam noviny, mikrovlnka mi ponúka instantné žrádielko. Dávam si pivo. Vlastne dve. Volá Surfer, či dnes skočíme na squash, alebo či sa ešte zastavím dole na pláži. Nedá sa. Idem do mesta. Aj tak sa mi kryjú dve akcie. Na chvíľu sa natiahnem a potom sa zase zberám do roboty.

Stále sa nič nedeje. Čo je ešte horšie, nejde internet. Nepomáha reštartovať modem, ani smerovač. Nejde v celej firme, problém nie je v našom prijímači. Teraz je to už úplne v prdeli. Žiadne správy, žiadne maily, žiadny kalendár, žiadny banking, nič, nada. Na eBayi ma pravdepodobne čaká odkaz ohľadom lístkov na dnešný večer. To je fiasko. Už pol roka si hovorím, že by som si mal spojazdniť eBay cez mobil. Zajtra nabetón. Ak nezabudnem.

Chlapík z labáku si berie zo zázračnej chladničky (ktorá je zázračne neustále dopĺňaná) prvé dnešné pivo a pohľadom mi ponúka druhé. Ej, aký je presvedčivý. Jedno si dám. Tak dobre, možno aj dve. Reporty dnes ruším, aj tak ich nemôžem poslať bez netu.

Odchádzam domov, netrpezlivý, stále nemám lístok. Pravidelne kontrolujem displej mobilu.

Volá týpek. Lístok zohnal. 150 miestnych oných. Stretneme sa o siedmej v meste. Som vysmiaty ako lečo. Slnko sa skláňa k obzoru, ale dáva zabrať úplne rovnako a ešte sa tlačí do očí.

Ako? Dobre. A ty? Tiež dobre. Hráš? Hrám, zaklamem. Približne ako Phoebe, ale hádam sa to počíta. Mám ešte hodinu a pol, kým ten pomaloruký vylezie na pódium. Idem sa najesť.

Ta so, ľudze?

Koncertík je v pohode. Pán gitarista Erik-báči sa unúval po devätnástich rokoch. Za dalších devätnásť tu už asi nebude, takže je to jeho posledné miestne turné. Vychutnáva si to spolu s nami. "Ani neviem, kedy som tu naposledy bol," hovorí nám a smeje sa, "ale predpokladám, že tak polovica z vás vtedy ešte nebola na svete". 90% obecenstva s poctivými šedinami sa smeje s ním.


Šumna něška večar
Volám na akciu na pláži. Už sme v aute, hovoria mi. Zdá sa, že sú pekne nalomení, ale grády to príliš nemalo. Utekajú domov o polnoci... Už ich nedobehnem, aj keď mám slinu. Vyjdem za roh a dávam si jedného malého ničneznamenajúceho džojnta.

Dávam si ešte jedno poldeci v bare naproti a miznem v taxíku. Za desať minút som doma. Chvíľu závisláčim, no som uťahaný. Z tepla, prirodzene, z ničoho iného to nemôže byť. O minútu bude po mne.

Tak zase zajtra.

Roger Waters

Bol nás pozrieť Roger Waters, taký týpek z Londýna. Solídne zahral, ale spievať sa mu príliš nechcelo, tak chvíľami ojebával. Po technickej stránke to bolo skoro bezchybné, vizuálne paráda, skoro ako Pink Floyd v malom. Teda, bol to Pink Floyd v malom, hral predsa celý Dark Side of the Moon.

Svet to nemá v hlave celkom v poriadku

Zapichol to Comfortably Numb. Vlastne, vôbec sa neobťažoval meniť playlist, hrá od minulého roku stále podľa toho istého lajstra. Takže bez prekvapení, ale príjemné.

Výhul zozadu

Chvíľami sa smial, akoby bol vyhulený. Zjavne sa bavil. Žartoval, žartiar jeden. Prvý koncert šnúry, nemá byť ešte po čom unavený.

A možno aj bol vyhulený, v hale to pekne voňalo, no šlo to odniekiaľ zozadu. Dal by som si, ale utrel som, keďže som si na cestu nič nevzal.

Z plátna na to dozeral Syd

Fasa večer, aj bez buchty.

Pohoda

Zapršalo. Dáždnik som nemal, schovávať sa mi nechcelo, tak som zmokol. Pohodička. Pomáha to na triezvenie. Hodí sa to. Linn šla do Mexika, vlastne sorry, do Viktórie, George šiel do piče. S kým budem hrať bingo na mítingoch?

Jo, míting. Včera. Včera som sa po mesiaci maródenia na troch kontinentoch a s dvoma buchtami zapojil do pracovného procesu. Generál sa ustarostene pýtal, či už som v pohode. Kokot, fakt. Dal by som si lajničku. Je to v pohode?

Na mítingu som bol vymenovaný za bossa nákupu, v tíme mám ďalších päť darmožráčov. Strašná kokotina. Mesiac sa vyhýbam zodpovednosti a čakám na chvíľu kedy ma konečne vyjebú z firmy, a hovno-hovno zlatá rybka. Kde je spravodlivosť? Prečo ja a nie nejaký profesionálne trénovaný jazyko-operátor generálovho zvierača?

Chcem si iba škrabať gule, piť pivo, huliť gandžu, šukať buchtičky a možno príležitostne čítať Kunderu. Einmail ist keinmal, vraj. Robiť v lete je od základu kokotina. Tí piati kundohlavci majú nepochybne radosť, že im bude šéfovať môj vyleptaný a nasraný fejs. Che-che. Možno sa im generál za niečo mstí.

Vymyslel som si ďalší dovolenkový plán: v marci sa hodím do najčistejšej vode na planéte. Môj pracovný plán do marca je teda zohnať 4WD.

Viem, nemá to dnes hlavu, ani pätu (a kedy malo?), ale komu to treba? Tento život nemám vyhradený na to, aby som sa niečim zaťažoval.

Pohoda.

Pot

Som triezvejší. Ranná cigaretka, možno jedno nenápadné poldeci, aby som sa dostal do formy. Telom mi steká pot, zase praží. Chcelo by to sprchu, ale tak ďaleko sa zatiaľ nevyberiem. Nahmatal som mobil. Dva zmeškané hovory od Georgea, jeden od generála. Snažím sa skomponovať esemesku na tému ako zase chorľaviem.

Opäť som sa prebral. Linn zmizla. Vlastne, ani ráno tu už nebola. Pol tretej popoludní. Brutálny hic. Prezerám si víkendovú dokumentáciu vo foťáku. S každým záberom sa dozvedám niečo nové.

Pol piatej. Jebli sme sa dole na pláž a vegetujeme. Linnin jazyk mi a mu nedá spať. I ona sa potí. Všade. Berieme taxík späť. Ani sme za sebou nezabuchli dvere, vybavujeme sa na dlážke. Spíme, objednávame pizzu, večerný džojnt na balkóne.

Strašne sa mi nechce chodiť do roboty.

Linn

Posledná noc bola únavná. Spal som pokrčený na gauči a ak by som vládal, možno by som si to vyčítal. Môj bežný problém; keď som v stave, dám sa nahovoriť na kolotoče. Následne spím pokrčený na gauči. To v tom lepšom prípade. Ak sa polčas rozpadu dostaví skôr, hodinárčim v pajzli, cyklím sa v taxíku, alebo sa rekreujem rozjebitý v tmavej ulici.

Pomaly som sa posadil. Pozriem na hodinky, 9:12. Do piče, lietadlo. Chcel som rezko vyskočiť, ale túžby sa mi v takom stave už dávno neplnia. Horko-ťažko som sa pozviechal a odpľantal do kúpeľne. Trocha sa na seba podobám. Žiadne monokle. Holenie vynechávam. Chrstol som na seba trocha vody a už ma brali na éroport.

V letištnom autobuse som visel na tyči ako obesený a dospával. Už tam niekde som ju periférne zahliadol.

Schwechat som si uctil prvou šabľou roka, skutočne grandióznou. Týmto pozdravujem pakistanského manažéra s červeným vedierkom, ktorý si môj podarúnok rakúskemu ľudu vzal po mojom odchode pod patronát.

Sedela vedľa mňa, civela z okienka a na druhú stranu letela po prvý raz. Cítila potrebu s niekym konverzovať. Otravovala, ale nad Melakou mi klesla hladina krvi v alkohole pod kritickú hodnotu.

Podľa pasu 22, kozy vizuálne dvojky, na omak na prasknutie. Originál blond. Gandžu hulila s rovnakým zápalom ako môjho.

Strašne sa mi nechce chodiť do roboty.

Detox

Sedem dní, sedem akcií. Z poslednej si pamätám pravidelný prísun fliaš vína v reštaurácii, džojnty na pláži a zlikvidované zásoby fernetu u mňa doma. Plus nadránom blikajúce a pípajúce kontrolky ako z katastrofického filmu. Nasledoval prestrih.

Ráno tvrdý reset.

Večer som šiel pozrieť záchranárku. Pôvodne to mala byť masáž, ale keď videla, aký som rozjebaložený, oznámila mi, že to by ma zabilo a nech prídem na budúci týždeň. Naordinovala mi vitamíny, homeopatiká a detox. Žiadny chlast, žiadne drogy. Ani fastfood. Ani mäso. Žiadne biele pečivo, žiadne cestoviny. Žiadne sladkosti, prirodzene. Vlastne, žiadny cukor. Žiadne konzervované potraviny, ani ovocie.

V podstate môžem cucať vodu s citrónom a príležitostne si môžem ísť chytiť biodynamickú organickú celozrnú rybu, ale len takú, čo nebola umelo vykrmovaná.

Vo všetkých troch hyperbrutalanalfekalsupermarketoch v okruhu 300 m od môjho bydliska nemajú nič skutočne zdravé. Premýšľam, či sa oplatí stopnúť chlast a drogy len tak samostatne, keď nemôžem z objektívnych dôvodov detoxikačný program spustiť plnohodnotne.

Mimochodom, ak už nenapíšem, tak som sa do toho dal — a zomrel som od hladu.

Rozhodol som sa

Cez obed som sa vytratil domov. Len si tak posedieť. Odkedy som si rozosral biorytmus a myšlienky návštevou Európy, nič sa mi nechce. Vlastne, i predtým sa mi často nič nechcelo, no nechcelo sa mi tak akosi intenzívne, kým teraz je to také letargické.

Rozhodol som sa, že sa nechám vyraziť z roboty. Je uprostred sezóny, každý lieta ako namydlený blesk, len ja pripomínam papierové vrecko vo vetre ako z Americkej krásy.

Kúpil som si letenku do Prahy. Stála skoro ako nedávno spomínané firemné fábie. Uvidím syna, ex-ženu, sneh a kamošovu svadbu. Plus normálne Vianoce a normálny Silvester ako bonus. Deviaty a desiaty týždeň voľna v priebehu jedného roka však neuhrám na dovolenku. Možno by sa to ešte dalo zvaliť na nejakú chorobu (kurva, Doktor, raď!), ale príliš to neriešim.

Život je vraj otázka priorít. Tak uvidíme, ako hovorieva Stevie Wonder.

Ráno

Priletel som v noci. Rýchla sprcha, následne párty. Jedna ponuka na sex. Ošahal som si ponúknutý tovar a nechal som to na inokedy. Asi na nikdy. Iba jeden Jim Beam a tri pivá. Pochmúrna nálada.

Vstal som o šiestej, skoro som nespal. Čítal som noviny, bol som sa prejsť, počúval som ELO. Zase tá nálada.

Mám rozosratý biorytmus. A asi mi prijebáva. Viac ako inokedy.

Cesty

Keď prídem na Slovensko, nič nekritizujem, pretože inak sa nájde nejaké geňo, čo ma označí za zakomplexovaného, zhýčkaného emigranta. Iba sa teším z tých jemných rozdielov medzi mojim rodiskom a adoptívnym domovom.

Tak len pár dopravných postrehov z niekoľkých sychravých jesenných dní na česko-slovenských cestách:

1. Vodiči majú v piči prechody pre chodcov. Špeciálne profesionáli na nákladiakoch a autobusoch. Niežeby som to nevedel, ale vždy zabudnem, tak ma to potom nanovo poteší. Vychutnával som si to v Nitre. Kým ja som zastavoval pred každým prechodom, kde sa zgrupovali pešiaci, ostatnú premávku to nijako neovplyvnilo. Chodci boli zmätení, zjavne sú zvyknutí prebehovať a naraz nevedeli koľko bije. Kým opäť nezabudnem, budem poučený. Chodcov nestresovať, nezastavovať, nespomaľovať, prípadne zapnúť stierače.
   
   
2. Platil som v Seredi na benzínke kreditkou, týpek ju prehnal terminálom, rovno mi ju vrátil a ďalej ma neriešil. "Nechcete to podpísať?", navrhol som. "Šak bola s pinom, néé?", odpovedá týpek. "Nebola", hovorím. "Ále čo, netreba, vy vyzeráte tak duvóveryhodne!", oznámil mi. Popiči front! Keď sa mi deň neskôr stalo to isté v severných Čechách, už mi to prišlo normálne.
   
   
3. Česi už zabudli, že majú bodový systém. V lete mali plné gate, teraz už frajerujú ako predtým. Štandardný chujko na firemnej fábii combi tlačí pedál na podlahu a žmýka z nej 170. Keď vidí fízlov, v panike brzdí, potom plače a/alebo pičuje.
   

Pohoda, až na počasie. Dúfal som, že sa budem kochať okolím ako doktor vo Vesničke, ale nič nebolo vidieť. Tak hádam na jar. Možno. Uvidíme. Alebo aj nie.

U2 v Sydney

Mal som chvíľami pocit, že sú uťahaní. Každopádne, bolo to po piči.

The Edge a Adam Clayton

Mimochodom, Adam je jediný z U2, ktorému sa raz nepodarilo doraziť na koncert. Bolo to v novembri 1993, zhodou okolností tiež v Sydney. Tak sa rozjebal, že nebol schopný postaviť sa na pódium.

Bono, spasiteľ

Milenka

Prišla jedno slnečné ráno. Oskar sa ešte zubil, keď som prekvapene otváral dvere bytu. Vhupli sme rovno do postele, rýchlo, bez slov, no mierne ustráchane, akoby to bolo po prvý raz. Trvalo to len ten jeden večer.

Neodišla. Stretával som ju v kuchyni. Vylihovala na mojom gauči. Zavadzala mi v posteli. Nevšímal som si ju. Ani som o ňu nezavadil pohľadom. Vyhýbal som sa jej. Tuším som ju začal nenávidieť.

Bola tu asi dva týždne. Dnes šla do piče. Ešte predtým som však na nej nechal svoj autogram.

Skurvená hypotekárna zmluva.

Merry-go-round

Mám takú neresť, že keď sa mi blíži dovolenka, prestávam robiť a už sa iba zašívam. Tentokrát sa to začalo už asi tri týždne pred plánovanou desaťdňovou návštevou Európy.

Začína sa to zlepšovákom na ojekabátenie firemného systému logovania sa v práci: jednoducho zavolám do roboty a George ma naloguje. Keď sa konečne zjavím, tak si akurát vybavím súkromné telefonáty, prečítam noviny a aspoň trikrát denne sa zase nenápadne vyparím. Niekedy sa vrátim domov, inokedy si kupujem košele alebo cédečká, no väčšinou sedím v kaviarni na pešej zóne. Následkom kávy potom večer nemôžem spať, takže potrebujem huliť, alebo ísť na nejakú akciu, aby som sa odrovnal.

A ráno som dobitý a nechce sa mi do roboty, tak zavolám Georgeovi, aby ma nalogoval...

Krabice

V utorok sme mali podnikový večierok. Generál na pobavenie zohnal akúsi škaredú feministickú piču, aby všetkým vysvetlila, ako sa správať k ženám. Chodí po všetkých firmách s tou istou prednáškou a pár slajdami v notebooku a má z toho fasácku živnosť. Celé jej učenie by sa dalo zhrnúť Georgeovými slovami: "Keď príde snobská kunda, predaj jej ružové VAIO."

V polovici prednášky som bezostyšne zaspal. Zobudil ma generál, aby mi pogratuloval, že môj obchod vyzerá najlepšie z celej firmy, že si tá piča všetky prešla a u mňa to vyzerá tip-top, zamestnanci sa k nej chovali milo a nikto ju neodjebal. Pecka, len zabudol spomenúť, že mi pridá.

Koncom týždňa sa u nás potom zastavil. Obzeral sa, pohmkával, a potom si ma zavolal, aby mi oznámil, že obchod vyzerá až príliš čisto a dobre. A či by sa s tým nedalo niečo robiť.

"Vyzerá to tu ako v parížskom butiku, mladý muž," hovorí mi ten chuj, ktorému stále trčí slama z topánok a oblieka sa ako dedinský pasák. "Možno by to chcelo vytiahnuť zo skladu nejaké krabice."

"Krabice?," v momente som sčervenal ako po siedmej slivovici.

"No, krabice, aby bolo vidieť, že máme dosť tovaru!"

Kokot. Úplný kokot. V štvrti s najvyššou penetráciou čiernych Amexov na hlavu na južnej pologuli bude ťahať do krámu krabice. Jebol som za sebou dverami a cez interkom som deckám dal vedieť, čo majú robiť.

Naťahať do krámu krabice, prirodzene.