Krabice

V utorok sme mali podnikový večierok. Generál na pobavenie zohnal akúsi škaredú feministickú piču, aby všetkým vysvetlila, ako sa správať k ženám. Chodí po všetkých firmách s tou istou prednáškou a pár slajdami v notebooku a má z toho fasácku živnosť. Celé jej učenie by sa dalo zhrnúť Georgeovými slovami: "Keď príde snobská kunda, predaj jej ružové VAIO."

V polovici prednášky som bezostyšne zaspal. Zobudil ma generál, aby mi pogratuloval, že môj obchod vyzerá najlepšie z celej firmy, že si tá piča všetky prešla a u mňa to vyzerá tip-top, zamestnanci sa k nej chovali milo a nikto ju neodjebal. Pecka, len zabudol spomenúť, že mi pridá.

Koncom týždňa sa u nás potom zastavil. Obzeral sa, pohmkával, a potom si ma zavolal, aby mi oznámil, že obchod vyzerá až príliš čisto a dobre. A či by sa s tým nedalo niečo robiť.

— Vyzerá to tu ako v parížskom butiku, mladý muž, — hovorí mi ten chuj, ktorému stále trčí slama z topánok a oblieka sa ako dedinský pasák.

— Možno by to chcelo vytiahnuť zo skladu nejaké krabice.
— Krabice?, — v momente som sčervenal ako po siedmej slivovici.
— No, krabice, aby bolo vidieť, že máme dosť tovaru!

Kokot. Úplný kokot. V štvrti s najvyššou penetráciou čiernych Amexov na hlavu na južnej pologuli bude ťahať do krámu krabice. Jebol som za sebou dverami a cez interkom som deckám dal vedieť, čo majú robiť.

Naťahať do krámu krabice, prirodzene.