Reštaurácia pod košatými stromami uprostred sídliska. Spoločný obed, možno po mesiaci. Nevídam ju, tak ju dnes zaujato pozorujem, chcem si ju pamätať, jej pohyby, gestá, pohľady. Nedívaj sa na mňa tak chlípne, rozkáže si a rozosmeje ma. Chlípne?! Som nevinný!
Len opatrne sa jeden druhému otvárame, vážime slová. Je to stále ona? Som to stále ja?
Mám priateľku, poviem — a je to možno po prvý raz, čo to takto prirodzene komusi priznávam. Priznávam: jej i sebe; uvedomiac si, že váhanie i medzistavy mám za sebou.
Mám ťa rada, vypadne z nej pri odchode, aby mi do minúty oznámila, že ma rada nemá. Stačilo pripomenúť jeden nepublikovateľný okamih... Ach, nič to! Smejeme sa. Ešte je to ona, ešte som to ja. Odprevádzam ju a miznem predstierať pracovnú činnosť a riadiace schopnosti.
Mám chvíľu čas, píše mi sotva za pár hodín. Trvá to, ale pochopím. Volám jej a rýchlo sa strácam v garáži. O dvadsať minút, už na opačnej strane mesta, sedíme v kaviarni.
Teraz je presne taká, ako vtedy. Nebyť okolností, spravil by som všetko pre to, aby bola mojou. Takto? Budem sa na ňu dívať, budem ju pozorovať a budeme sa spolu smiať. Len nechcieť chcieť.
Načo ohýbať realitu? Stačí si ju vychutnávať.
28. júna 2012
27. mája 2012
Novinky
Čo máš nové?, pýta sa ma. Čo mám nové?, odpovedám otázkou a na moment zaváham. Viem, kam mieri. Dívam sa na ňu a možno by som ju najradšej prehryzol na dvoje. Zakaždým sa opýta, čo mám nové a ja jej zakaždým bez okolkov priznám novinky i zmeny, kým ona na rovnakú otázku odpovedá vyhýbavo, alebo ju bezstarostne prepočuje. Ktovie, možno i preto ma privádza do šialenstva. Úsporne mi dávkuje informácie, pozornosť i svoju prítomnosť. Asi to tak má byť. Čo mám nové?
Prestal som sa stretávať s bývalou, odpovedám. Dotklo sa ma, že spáva s inými, podotknem.
Čože?! Dotklo?? Teba sa dotklo, že spáva s inými?? Čo robíš ty? Ty smieš a ona nie? V čom je, prosím ťa, rozdiel?
Litánie som očakával. Usmejem sa, no vlastne mi do smiechu nie je. Rozdiel je v tom, že mi to tajila. Že mi klamala. Že jej už nedokážem dôverovať. Že už sa jej netúžim zveriť. Že už nemám chuť vdychovať vôňu jej vlasov. Že si neviem predstaviť, ako v noci hľadám jej dlaň alebo ju beriem pod krídlo. Že to všetko prenechávam iným, ak budú mať záujem o čosi viac ako všedné fyzično.
Dotklo sa ma, že spáva s inými.
Znie to hlúpo, samostredne. Nech. Roky bezbrehej lásky rozpitvávať nebudem.
Prestal som sa stretávať s bývalou, odpovedám. Dotklo sa ma, že spáva s inými, podotknem.
Čože?! Dotklo?? Teba sa dotklo, že spáva s inými?? Čo robíš ty? Ty smieš a ona nie? V čom je, prosím ťa, rozdiel?
Litánie som očakával. Usmejem sa, no vlastne mi do smiechu nie je. Rozdiel je v tom, že mi to tajila. Že mi klamala. Že jej už nedokážem dôverovať. Že už sa jej netúžim zveriť. Že už nemám chuť vdychovať vôňu jej vlasov. Že si neviem predstaviť, ako v noci hľadám jej dlaň alebo ju beriem pod krídlo. Že to všetko prenechávam iným, ak budú mať záujem o čosi viac ako všedné fyzično.
Dotklo sa ma, že spáva s inými.
Znie to hlúpo, samostredne. Nech. Roky bezbrehej lásky rozpitvávať nebudem.
4. mája 2012
Droga
Porada. Nekonečné rozprávanie o tom, čo všetko sa stalo a má stať. Dáta, tabuľky, výsledky, plány. Partneri, dodávatelia, zamestnanci. Sekundy sa vlečú, zažívam diletáciu času v priamom prenose.
Zdĺhavé podrobnosti, na nič nemožno zabudnúť. Postupne prestávam vnímať, slová sa menia na sotva počuteľný šum kdesi v pozadí. Potrebujem zmiznúť. Ideálne hneď. Nepokoj je skľučujúci. Už, už!
Pokusy o diskusiu zahrávam z posledných síl do autu; ku všetkému sa vyjadrím neskôr. Musím si to najprv prejsť, hovorím unavene. Overím to, dám vedieť. Nie je problém, pošlem to mailom, vrčím. Som ako na ihlách. Dívam sa netrpezlivo na hodinky, chrbtom mi steká pot. Už!
Koniec! V mihu zaklápam notebook, do pár sekúnd som vo výťahu. Som na ceste, neuteč mi, píšem smsku. Garáže, auto, zopár dopravných priestupkov. Parkujem.
Placho ma objíme, kým ja mám radosť ako dieťa — a ťažko ovládateľnú chuť oprieť ju o stôl a dôkladne pretiahnuť. Nemožno, viem, ale i tak sa smejem, eufória mnou preniká, svoj milovaný heroín mám späť.
Zdĺhavé podrobnosti, na nič nemožno zabudnúť. Postupne prestávam vnímať, slová sa menia na sotva počuteľný šum kdesi v pozadí. Potrebujem zmiznúť. Ideálne hneď. Nepokoj je skľučujúci. Už, už!
Pokusy o diskusiu zahrávam z posledných síl do autu; ku všetkému sa vyjadrím neskôr. Musím si to najprv prejsť, hovorím unavene. Overím to, dám vedieť. Nie je problém, pošlem to mailom, vrčím. Som ako na ihlách. Dívam sa netrpezlivo na hodinky, chrbtom mi steká pot. Už!
Koniec! V mihu zaklápam notebook, do pár sekúnd som vo výťahu. Som na ceste, neuteč mi, píšem smsku. Garáže, auto, zopár dopravných priestupkov. Parkujem.
Placho ma objíme, kým ja mám radosť ako dieťa — a ťažko ovládateľnú chuť oprieť ju o stôl a dôkladne pretiahnuť. Nemožno, viem, ale i tak sa smejem, eufória mnou preniká, svoj milovaný heroín mám späť.
30. apríla 2012
Domov
Za oknom noc, poloprázdnu kabínu spoľahlivo uspal monotónny zvuk motorov. Teším sa domov ako malý chlapec a zároveň mnou preniká úzkosť — niet sa na čo tešiť. Splnené ľahkovážne túžby prinášajú vždy viac komplikácií ako radosti. Ešteže neklamem: ale ktovie? Možno je úprimnosť najsilnejšou zbraňou.
— Nechcem byť ďalšou z tvojich konkubín.
— Nebudeš.
Zaspala. I ja by som mal, ale nebudem, poznám sa.
Ešte týždňový jetlag a potom to hádam začnem riešiť. Alebo aj nie.
Poznám sa.
— Nechcem byť ďalšou z tvojich konkubín.
— Nebudeš.
Zaspala. I ja by som mal, ale nebudem, poznám sa.
Ešte týždňový jetlag a potom to hádam začnem riešiť. Alebo aj nie.
Poznám sa.
17. marca 2012
Kalkul
Je ako bábika a minimálne o desať rokov mladšia. Z malého mesta, ohúrená veľkým svetom. Oproti nej chlapík s bravčovým ksichtom a chatrnou telesnou schránkou, pochybnej povesti a primerane vybagrovaný. Ja.
Dobrá reštaurácia, kvalitný alkohol. Bábika rozpráva veľa a stačí občas zahmkať alebo sa opýtať parafrázovaním jej poslednej vety. Smejem sa s ňou, nie jej. K personálu sa správam slušne, k nej pozorne. Darí sa mi nezývať.
Pri odchode ju chytím okolo pása, v taxíku sa o mňa oprie a keď vystúpime, už viem, že je rozhodnuté. Môžem čokoľvek, no dnes v noci k nej ešte nechcem, nechávam ju odísť samu. Ešte bude čas.
Ukážkový príklad, hovorím si pri odchode, bez jedinej chyby. Škoda len, že to dokážem len s tými, ktoré sú mi ľahostajné.
Dobrá reštaurácia, kvalitný alkohol. Bábika rozpráva veľa a stačí občas zahmkať alebo sa opýtať parafrázovaním jej poslednej vety. Smejem sa s ňou, nie jej. K personálu sa správam slušne, k nej pozorne. Darí sa mi nezývať.
Pri odchode ju chytím okolo pása, v taxíku sa o mňa oprie a keď vystúpime, už viem, že je rozhodnuté. Môžem čokoľvek, no dnes v noci k nej ešte nechcem, nechávam ju odísť samu. Ešte bude čas.
Ukážkový príklad, hovorím si pri odchode, bez jedinej chyby. Škoda len, že to dokážem len s tými, ktoré sú mi ľahostajné.
25. februára 2012
Projekt
Čaká ma. Podopiera jeden z letištných stĺpov, v ruke mobil, na perách zdržanlivý úsmev. Vyzerá božsky, ako obyčajne. Krehká a krásna. Sotva sa zmôžem na pozdrav a neobratný bozk.
Taxík. Únava mnou preniká, ňou práve tak. Miesto slov si vymieňame pohľady. Zastavujeme sa po pizzu, mizne v nás sotva stihneme doma otvoriť krabicu.
Oblieka si tričko, ktoré som jej priniesol, má ho miesto šatičiek. Spod tenučkej látky presvitajú vztýčené bradavky. Podlamujú sa mi kolená.
Film, chcem film, hovorí, no zakrátko si to rozmyslí. Už ležíme. Počkám, kým zaspí, hovorím si, a potom sa vrhnem na prácu, čo-ako unavený.
Zostaň so mnou, nalieha. Pohladím ju po chrbte, pod tričkom a náhle sa zmietame ovládaní pudmi; dravo a nespútane. Zaspáva až hlboko v noci. Pracujem potom do rána, len občas neodolám a odbehnem sa pozrieť na to úžasné stvorenie, ktoré si ma celkom podmanilo.
Nežne ju budím, veziem ju k nej, vo firme odovzdávam projekt a stačí, stačí — viac už nezvládam, v kancelárii nezostávam, v núdzovom režime miznem dohnať spánkový deficit.
Nie, nie, ešte nie. Ešte spoločný obed.
Na perách opäť zdržanlivý úsmev, je tajomná a nenápadná, hádam len červené oči naznačujú, že za závojom útlej postavičky sa temer nerozpoznateľne skrýva divoká šelma. Včerajšia noc i ráno sa mi odvíjajú pred očami ako slizký pornografický biják, a viem, že jej tiež.
Šelma, napadá mi, keď sa už prepadám do tmy. Tie sa ovládnuť nedajú.
Taxík. Únava mnou preniká, ňou práve tak. Miesto slov si vymieňame pohľady. Zastavujeme sa po pizzu, mizne v nás sotva stihneme doma otvoriť krabicu.
Oblieka si tričko, ktoré som jej priniesol, má ho miesto šatičiek. Spod tenučkej látky presvitajú vztýčené bradavky. Podlamujú sa mi kolená.
Film, chcem film, hovorí, no zakrátko si to rozmyslí. Už ležíme. Počkám, kým zaspí, hovorím si, a potom sa vrhnem na prácu, čo-ako unavený.
Zostaň so mnou, nalieha. Pohladím ju po chrbte, pod tričkom a náhle sa zmietame ovládaní pudmi; dravo a nespútane. Zaspáva až hlboko v noci. Pracujem potom do rána, len občas neodolám a odbehnem sa pozrieť na to úžasné stvorenie, ktoré si ma celkom podmanilo.
Nežne ju budím, veziem ju k nej, vo firme odovzdávam projekt a stačí, stačí — viac už nezvládam, v kancelárii nezostávam, v núdzovom režime miznem dohnať spánkový deficit.
Nie, nie, ešte nie. Ešte spoločný obed.
Na perách opäť zdržanlivý úsmev, je tajomná a nenápadná, hádam len červené oči naznačujú, že za závojom útlej postavičky sa temer nerozpoznateľne skrýva divoká šelma. Včerajšia noc i ráno sa mi odvíjajú pred očami ako slizký pornografický biják, a viem, že jej tiež.
Šelma, napadá mi, keď sa už prepadám do tmy. Tie sa ovládnuť nedajú.
14. februára 2012
S ex
Dívame sa na seba v šere, temer ako kedysi. Natiahnutí na tej istej posteli, v rovnako dôvernom rozhovore. Podobné kulisy, podobný scenár.
— Som si skoro istá, že si s ňou niečo mal. Alebo ešte máš. Cítim to.
Má pravdu. Niečo málo som s ňou mal. Nevzťah. Intenzívny, poetický; a z väčšej časti i platonický. Nevzťah. Ani naň radšej nemyslím, ešte balansujem nad priepasťou.
— Žiarliš?
— Žiarlim. Sama som tým prekvapená.
— Nemusíš.
Usmejem sa a pohladím ju.
Prejde niekoľko dní a opäť sa ku mne nominuje. A potom to zruší, náhle má program. Večer ju však vidím online.
— Kto to bol?
— Nikto, kto by bol podstatný. Ani kamarát, ani priateľ.
— Hm.
— A pre doplnenie a upresnenie: nikoho nemám. Ani vo výhľade.
Hm. Aj tak žiarlim. A sám som tým prekvapený.
— Som si skoro istá, že si s ňou niečo mal. Alebo ešte máš. Cítim to.
Má pravdu. Niečo málo som s ňou mal. Nevzťah. Intenzívny, poetický; a z väčšej časti i platonický. Nevzťah. Ani naň radšej nemyslím, ešte balansujem nad priepasťou.
— Žiarliš?
— Žiarlim. Sama som tým prekvapená.
— Nemusíš.
Usmejem sa a pohladím ju.
Prejde niekoľko dní a opäť sa ku mne nominuje. A potom to zruší, náhle má program. Večer ju však vidím online.
— Kto to bol?
— Nikto, kto by bol podstatný. Ani kamarát, ani priateľ.
— Hm.
— A pre doplnenie a upresnenie: nikoho nemám. Ani vo výhľade.
Hm. Aj tak žiarlim. A sám som tým prekvapený.
In vino veritas
Bola ovínená, skoro isto bola ovínená. Zabuchli sme za sebou dvere a po chvíli sme sa už milovali, prirodzene a vlastne úplne normálne, nebyť tých otázok, ktoré ju kvárili a ktoré jej mierna spoločenská únava umožnila ventilovať.
— Máš ma rád?
— Ako to vidíš?
— Čo bude?
Mám zatvorené oči, len sa usmievam. Nemám správne odpovede. Ktovie, či vôbec existujú. Zakrátko zaspávam a ráno si ani celkom nevybavím, či sa mi to celé iba neprisnilo.
Opäť sa milujeme, ležérne, nonšalatne, púšťa džez a kým potom trávi svoju hodinku v kúpeľni, ja si čítam. Žiadne otázky. Ideme spolu na obed a potom každý svojou cestou. Ako obyčajne.
Vo vzduchu takmer cítim jar.
— Máš ma rád?
— Ako to vidíš?
— Čo bude?
Mám zatvorené oči, len sa usmievam. Nemám správne odpovede. Ktovie, či vôbec existujú. Zakrátko zaspávam a ráno si ani celkom nevybavím, či sa mi to celé iba neprisnilo.
Opäť sa milujeme, ležérne, nonšalatne, púšťa džez a kým potom trávi svoju hodinku v kúpeľni, ja si čítam. Žiadne otázky. Ideme spolu na obed a potom každý svojou cestou. Ako obyčajne.
Vo vzduchu takmer cítim jar.
29. januára 2012
42
Je pol druhej v noci zo stredy na štvrtok, šiesta noc zo siedmich posledných, čo trávim vonku. Posúvam si džojnta s partičkou pred klubom a netrápi ma, že od ôsmej budem vyzivovať na mítingu. Som zvyknutý, baví ma to — a nadôvažok sa jedná o moje slobodné rozhodnutie.
Nie je potrebné klišé, že chcem ešte veľa stihnúť, že tu nie som navždy. To napokon nikto. Možno sa rozsekám na D1, možno ma čosi rozožerie zvnútra, ktovie. V tejto chvíli je to irelevantné.
Čo by si chcel dosiahnuť?, občas sa ma niekto zvykol opýtať; odpovedal som zakaždým rovnako: aspoň trojciferný trhový podiel. Kto sa zasmial do dvoch sekúnd, mal u mňa malé bezvýznamné plus.
Vdychujem koncentrované THC, prvotriedny import z Maroka a s ním i bezstarostnosť mojich spoločníkov.
Vzťahy, o tých to predovšetkým je. O rozhovoroch dlho do noci, alebo tých tichých, na ktoré stačia pohľady. O dôvere, o porozumení. O snahe čosi z toho najkrajšieho vzťahu vybudovať, možno vypiplať deti; hádam v mierne márnivej túžbe, aby niesli ďalej nielen gény svojich rodičov, ale i čosi z ich hodnôt, charakteru.
Pôžitkársky vyfúknem dym a precitnem — nechal som sa uniesť, už zo mňa hovorí hašiš.
Trojciferný trhový podiel, uškrniem sa. Ale až ráno.
Nie je potrebné klišé, že chcem ešte veľa stihnúť, že tu nie som navždy. To napokon nikto. Možno sa rozsekám na D1, možno ma čosi rozožerie zvnútra, ktovie. V tejto chvíli je to irelevantné.
Čo by si chcel dosiahnuť?, občas sa ma niekto zvykol opýtať; odpovedal som zakaždým rovnako: aspoň trojciferný trhový podiel. Kto sa zasmial do dvoch sekúnd, mal u mňa malé bezvýznamné plus.
Vdychujem koncentrované THC, prvotriedny import z Maroka a s ním i bezstarostnosť mojich spoločníkov.
Vzťahy, o tých to predovšetkým je. O rozhovoroch dlho do noci, alebo tých tichých, na ktoré stačia pohľady. O dôvere, o porozumení. O snahe čosi z toho najkrajšieho vzťahu vybudovať, možno vypiplať deti; hádam v mierne márnivej túžbe, aby niesli ďalej nielen gény svojich rodičov, ale i čosi z ich hodnôt, charakteru.
Pôžitkársky vyfúknem dym a precitnem — nechal som sa uniesť, už zo mňa hovorí hašiš.
Trojciferný trhový podiel, uškrniem sa. Ale až ráno.
14. januára 2012
Momentka
Sedím s nimi v najlepšej kaviarni v meste a užívam si kratučký moment pohody, vytesniac všetko, čo ma trápi, všetky malicherné problémy z práce, rovnako ako nenaplnené túžby a sny, ktoré mi neprestajne motajú hlavu. Vonku slabo prší, je po zotmení. Usmievam sa na ne obe, raz na jednu, raz na druhú, nechcem, aby sa cítili zanedbávané. Toto bude parádny víkend, viem isto.
Želám si, aby bola jar. K zime si zakaždým zložito hľadám pozitívny vzťah — často neúspešne.
Túžim. A túžim sedieť pod palmou v Riu.
Želám si, aby bola jar. K zime si zakaždým zložito hľadám pozitívny vzťah — často neúspešne.
Túžim. A túžim sedieť pod palmou v Riu.
4. januára 2012
Geometria
Silvester. Žúrka vo vilovej štvrti, pribúda promile i hlasného smiechu. Len jeden z nás sa separuje — doviedol si kolegyňu a teraz sú zatvorení v kuchyni a čosi riešia. Čosi — viac neviem, a ani ostatní. Ešte pred polnocou si kolegyňa volá taxík a stráca sa v tme.
— Tak ako, ako? — pýta sa partička unisono — Bude niečo?
Neforemná grimasa mu skriví tvár.
— Má priateľa — vypadne z neho.
Zacítim niekoľko uprených pohľadov a je mi jasné prečo.
— Smrť trojuholníkom! — zarevem — Nech žijú úsečky!
— Tak ako, ako? — pýta sa partička unisono — Bude niečo?
Neforemná grimasa mu skriví tvár.
— Má priateľa — vypadne z neho.
Zacítim niekoľko uprených pohľadov a je mi jasné prečo.
— Smrť trojuholníkom! — zarevem — Nech žijú úsečky!
3. januára 2012
Karma, kilometre a kamarátky
Civím do prázdna a chce sa mi revať. A potom si dám výjazd nočnou krajinou a trocha sa mi uľaví. Zaspávam takmer okamžite. Ráno som v práci nezvyčajne krotký, žiadne ostré slová, žiadny sarkazmus.
Dvetisíc kilometrov a je mi zase o čosi lepšie. "Vezmete nás do Bratislavy?," pýta sa párik na výpadovke. Prikývnem, vezmem, vlastne skoro musím, splácam karmický dlh.
Opäť noc kdesi na diaľnici. Začína mi padať hlava. Neplánujem sa rozsekať. Volám kamarátke, či by ma nepritúlila. Pritúlila. Doslova. Domov sa vraciam bez výčitiek svedomia. Toto je ten zvláštny smútok víťazov?
"Si mi sympatický," dozvedám sa o niekoľko dní neskôr, krátko po milovaní. "Ale ja nie som dievča pre teba, nebol by si so mnou šťastný." Čaká, napäto čaká, že niečo poviem. Mlčím. Niekedy je najlepšie mlčať: druhá strana si to vyloží presne ako potrebuje.
Inej kamarátke pomáham so sťahovaním. Taktne odmietam s tým spojené pozvanie na večeru. "Teba tá dobrá karma raz zabije," smeje sa. Púšťa mi Californication, spomíname na Cayucos a na chvíľu zaváham. Nie, radšej nie.
"Prídem v piatok," pípla smska od ďalšej. Možno by som mal mať blízko ku šťastiu, uvažujem, no stále sa cítim akoby som srdce dobrovoľne odovzdal v kafilérii.
Spím dobre. A sám.
Dvetisíc kilometrov a je mi zase o čosi lepšie. "Vezmete nás do Bratislavy?," pýta sa párik na výpadovke. Prikývnem, vezmem, vlastne skoro musím, splácam karmický dlh.
Opäť noc kdesi na diaľnici. Začína mi padať hlava. Neplánujem sa rozsekať. Volám kamarátke, či by ma nepritúlila. Pritúlila. Doslova. Domov sa vraciam bez výčitiek svedomia. Toto je ten zvláštny smútok víťazov?
"Si mi sympatický," dozvedám sa o niekoľko dní neskôr, krátko po milovaní. "Ale ja nie som dievča pre teba, nebol by si so mnou šťastný." Čaká, napäto čaká, že niečo poviem. Mlčím. Niekedy je najlepšie mlčať: druhá strana si to vyloží presne ako potrebuje.
Inej kamarátke pomáham so sťahovaním. Taktne odmietam s tým spojené pozvanie na večeru. "Teba tá dobrá karma raz zabije," smeje sa. Púšťa mi Californication, spomíname na Cayucos a na chvíľu zaváham. Nie, radšej nie.
"Prídem v piatok," pípla smska od ďalšej. Možno by som mal mať blízko ku šťastiu, uvažujem, no stále sa cítim akoby som srdce dobrovoľne odovzdal v kafilérii.
Spím dobre. A sám.
21. decembra 2011
Zima
Je skoré ráno. Zasneženou diaľnicou sa ženiem do mesta, vítajú ma biele chodníky. Za pár hodín povezú Vaška na lafete posledný raz na Hrad. Mrazivé, ostré kryštáliky pichajú do tváre, prebehnem pár krokov, som doma.
Pred ôsmimi hodinami, to ešte bola jeseň, dlhá a veľmi nezvyčajne nežná jeseň. Vodil som si ju záhradami, venčili sme spolu psisko, strhával som z nej pri najmenšej príležitosti šatstvo, smiali sme sa. Nevedel som sa nabažiť toho ambivaletného nevzťahu, toho neúplného spriaznenia dvoch duší, aké som nikdy nezažil. Hladil som ju vo vlasoch zakaždým, keď zaspala uprostred romantického dojáku — prešvihnúc tak môj dobre utajovaný patogénny sklon revať pri hollywoodskych sračkách. Už ma neuvidí.
Letmý bozk, zmizol som vo dverách a šlus. Začala sa zima.
Pred ôsmimi hodinami, to ešte bola jeseň, dlhá a veľmi nezvyčajne nežná jeseň. Vodil som si ju záhradami, venčili sme spolu psisko, strhával som z nej pri najmenšej príležitosti šatstvo, smiali sme sa. Nevedel som sa nabažiť toho ambivaletného nevzťahu, toho neúplného spriaznenia dvoch duší, aké som nikdy nezažil. Hladil som ju vo vlasoch zakaždým, keď zaspala uprostred romantického dojáku — prešvihnúc tak môj dobre utajovaný patogénny sklon revať pri hollywoodskych sračkách. Už ma neuvidí.
Letmý bozk, zmizol som vo dverách a šlus. Začala sa zima.
4. decembra 2011
Adagietto
Ležím na posteli so zatvorenými očami a počúvam Mahlera. Ešte doznieva noc, divoká ako pred rokmi; cítim, ako sa vo mne všetko chveje — no veľmi príjemným spôsobom. Toto som chcel, presne toto som potreboval, preležať deň bez pohybu, bez slova, bez kontaktu so svetom. Dnes na seba nemusím byť prísny. Je mi dobre.
Pomaly, pomaličky.
Pomaly, pomaličky.
1. novembra 2011
Zmätok
Víkend: kúpené lístky na Lennyho koncert, prečítaná Isaacsonova kniha o Jobsovi. Prechádzky. Takmer žiadne rozhovory. Pokoj. Vnútorná čistota. Naivita? Čo som si myslel? Bolo to len ticho pred búrkou.
Pondelok: priskoro ráno v práci, dvanásť hodín bez výdychu. Brešem. Sto odoslaných mailov, niektoré pekne drsné. Intenzívny, nervózny deň. Pár rýchlych schôdzok. Prečo ľudia obkecávajú jednoduché myšlienky?
Moja tresknutá, rozorvaná myseľ nedokáže prestať myslieť na zajtrajšok. Sotvakedy sa cítim takýto zraniteľný, nahý. Ona hádam ešte o čosi viac; som to ja, kto to celé posral. Už len tým nápadom.
Roztrhnem ťa — vraví, no cítiť nehu.
Tak uvidíme.
Pondelok: priskoro ráno v práci, dvanásť hodín bez výdychu. Brešem. Sto odoslaných mailov, niektoré pekne drsné. Intenzívny, nervózny deň. Pár rýchlych schôdzok. Prečo ľudia obkecávajú jednoduché myšlienky?
Moja tresknutá, rozorvaná myseľ nedokáže prestať myslieť na zajtrajšok. Sotvakedy sa cítim takýto zraniteľný, nahý. Ona hádam ešte o čosi viac; som to ja, kto to celé posral. Už len tým nápadom.
Roztrhnem ťa — vraví, no cítiť nehu.
Tak uvidíme.
15. októbra 2011
Dotyky
Studené a vlhké ráno babieho leta. Pred domom ho púšťam, nech sa vybehá. Vo vrecku mi zabzučí smska. Steve zomrel, stojí v nej. Zachvejem sa, možno zimou. Aj tomu frajerovi, čo sa mi motá pod nohami asi nie je najteplejšie: skučí a chcel by sa vrátiť.
Panička má fajn náladu. Premáva sa bytom v nohavičkách, žehlí, usmieva sa mojim smerom. Je božská. Bozkám ju na šiju a radšej ju nechávam, inak hrozí, že sa neudržím. Čítam správy, potom sa ešte zvalím. Chlad mnou stále preniká.
Pritúli sa ku mne, hladím ju vo vlasoch. Najradšej by som dnes nikam nešiel a strávil celý deň milovaním.
Parkujem v podzemnej garáži. Vo výťahu zachytím v zrkadle vlastný pohľad. Chvíľu sa na seba mračím, potláčam sentiment. A je to! Otvárajú sa dvere a ďalší deň v nadnárodnej korporácii sa môže začať.
Zachvejem sa. Jej dotyky stále hrejú.
Panička má fajn náladu. Premáva sa bytom v nohavičkách, žehlí, usmieva sa mojim smerom. Je božská. Bozkám ju na šiju a radšej ju nechávam, inak hrozí, že sa neudržím. Čítam správy, potom sa ešte zvalím. Chlad mnou stále preniká.
Pritúli sa ku mne, hladím ju vo vlasoch. Najradšej by som dnes nikam nešiel a strávil celý deň milovaním.
Parkujem v podzemnej garáži. Vo výťahu zachytím v zrkadle vlastný pohľad. Chvíľu sa na seba mračím, potláčam sentiment. A je to! Otvárajú sa dvere a ďalší deň v nadnárodnej korporácii sa môže začať.
Zachvejem sa. Jej dotyky stále hrejú.
24. septembra 2011
Dobre
Hádam stačilo, aby sme sa na seba pozreli a už to bolo. Krehká, efemérna kráska, náhodne sa ocitnuvšia na našej podnikovej akcii. Zakrátko som pri nej a už len počujem, ako sa tí moji rehocú, keď ma vidia šaškovať prvú ligu. Veziem ju potom domov a ešte dlho-predlho sedíme spolu v parku nad mestom.
Týždeň nato máme za sebou prvý spoločný výlet na druhý koniec krajiny a ďalšie nočné posedenie v parku nad mestom. Už svitá, keď ju odprevádzam a cítim sa ako nedospelé ucho s prvou láskou. Nasledujúci deň dávam prednosť spoločnému obedu a popoludniu v zámockej záhrade pred prácou. Toto bežne nerobievam. Neviem sa od nej odtrhnúť, a ani nechcem.
Celé zle, zašepká ďalší večer, keď sa konečne rozlepíme.
Viem, viem, viem. Ale neriešim, vytesňujem, teším sa, z čoho sa dá. Takže vlastne celé dobre.
Týždeň nato máme za sebou prvý spoločný výlet na druhý koniec krajiny a ďalšie nočné posedenie v parku nad mestom. Už svitá, keď ju odprevádzam a cítim sa ako nedospelé ucho s prvou láskou. Nasledujúci deň dávam prednosť spoločnému obedu a popoludniu v zámockej záhrade pred prácou. Toto bežne nerobievam. Neviem sa od nej odtrhnúť, a ani nechcem.
Celé zle, zašepká ďalší večer, keď sa konečne rozlepíme.
Viem, viem, viem. Ale neriešim, vytesňujem, teším sa, z čoho sa dá. Takže vlastne celé dobre.
9. augusta 2011
Metafory
Zhasni, vypadlo zo mňa, a možno to len chcela byť metafora. Ležíme v objatí, no už sa nevidíme. Ďalšia, neobratná.
Zaspávame obnažení a presiaknutí pátosom.
Za pár hodín mizne vo dverách a s ňou i ostatné roky môjho života.
Zaspávame obnažení a presiaknutí pátosom.
Za pár hodín mizne vo dverách a s ňou i ostatné roky môjho života.
31. júla 2011
Romantika
Zo zotrvačnosti som udržiaval konverzáciu. Odmeranosťou som kryl miernu nervozitu. Všetko zbytočne.
Dostali sme sa len po kuchynskú linku.
Dostali sme sa len po kuchynskú linku.
13. júna 2011
Bliss Social Club
Fet. Fet a kurvy. A chlast. Neóny. Pasáci. Použité injekčné striekačky. Bezdomovci. Najlepšie podniky v meste. Štýlové reštaurácie. A zase kurvy. Bordely. Automaty. Fet, veľa fetu. Žobráci. A chlast, chlast, chlast, nekonečné more chlastu.
Kings Cross, najvykričanejšia štvrť Sydney, pulzujúca od zotmenia do rána, každú noc, bez výnimky. Vyzývavé svetlá vývesných tabúľ a vône lacných parfémov miesiace sa s pachom tmavých bočných uličiek.
Teritória sú rozdelené, málokedy niekto skončí s guľkou v bruchu alebo nožom v chrbte. True blue Aussies rešpektujú Libanoncov, tí zase Srbov. Červenolíci Íri nerešpektujú nikoho, ale načo. Nanajvýš občas niekomu rozsekajú ciferník.
Aborigéni nepokryto kradnú. Maori nonšalantne strážia bary. Zvratky ako integrálna súčasť chodníkov. Jediný McDonalds z ktorého vás nevyhodia, keď si zapálite.
Odbočiť z hlavnej, prejsť popri fontáne a žmurknúť smerom k policajnej stanici. Zazvoniť. Vchod sa zaplní plecnatým holohlavým Bosniakom. O čo ti ide, pýta sa grobiansky. Zdravko ma posiela, odpovedám.
Chvíľu si ma premeriava, kým sa rozhodne. Mierne ustúpi, prešmykneme sa dovnútra a rýchlo zase zamkne. Pološero, tváre s lesklými očami, sitár. Presun na poschodie, káva a malé vrecko. Účet si nepýtam. Balíme. Pomalý, hlboký nádych. Sme doma.
Kings Cross, najvykričanejšia štvrť Sydney, pulzujúca od zotmenia do rána, každú noc, bez výnimky. Vyzývavé svetlá vývesných tabúľ a vône lacných parfémov miesiace sa s pachom tmavých bočných uličiek.
Teritória sú rozdelené, málokedy niekto skončí s guľkou v bruchu alebo nožom v chrbte. True blue Aussies rešpektujú Libanoncov, tí zase Srbov. Červenolíci Íri nerešpektujú nikoho, ale načo. Nanajvýš občas niekomu rozsekajú ciferník.
Aborigéni nepokryto kradnú. Maori nonšalantne strážia bary. Zvratky ako integrálna súčasť chodníkov. Jediný McDonalds z ktorého vás nevyhodia, keď si zapálite.
Odbočiť z hlavnej, prejsť popri fontáne a žmurknúť smerom k policajnej stanici. Zazvoniť. Vchod sa zaplní plecnatým holohlavým Bosniakom. O čo ti ide, pýta sa grobiansky. Zdravko ma posiela, odpovedám.
Chvíľu si ma premeriava, kým sa rozhodne. Mierne ustúpi, prešmykneme sa dovnútra a rýchlo zase zamkne. Pološero, tváre s lesklými očami, sitár. Presun na poschodie, káva a malé vrecko. Účet si nepýtam. Balíme. Pomalý, hlboký nádych. Sme doma.
26. mája 2011
Retro II
Košice, necelých 2000. Timko ešte nosil vlasy. Čekovský jazdil v ošúpanom Twingu, bratm. Agda Bavi Pain mal za sebou Liter Geňa a pred sebou literárnu kariéru. Knechtová zaujala v Jánošíku desiatich divákov a od radosti sa zrušila priamo na pódiu. Na Peťa Nagya prišlo do Barce osem skalných.
Sedávala mi na kolenách na lavičke v parku, ruku som mával ležérne odloženú v jej lone, až jej tiekol po stehnách pot. Odprevádzal som ju po zotmení, na rozlúčku som ju zvyčajne oprel v bráne.
Rýchly presun: Highroad alebo Vyagra, podľa toho, na aké neresti boli chuť a šrubky. Nad ránom domov, alebo k niekomu, kto niečim podobným disponoval. S privretými viečkami som zvykol meditovať do neskorého popoludnia, potom smer park.
Prebral som sa do šera. Triezvenie malo bolieť; prvý joint na druhej strane planéty dával len pomaly zabudnúť na jesenné litánie a rôsol tých dní. Dajte mi pätnásť rokov a možno dospejem. Alebo aj nie.
Som späť: nechávam sa prestupovať spomienkami, všetko je preč, no necítim trpkosť, ani mámivé pocity prchavého šťastia, len slabučké záchvevy jemnej nostalgie. Nestretám nikoho, kto by si mohol spomenúť so mnou, ako to vtedy vlastne bolo. Latté v jednej z preživších kaviarní a zase miznem v možno omnoho dokonalejšej, ale o to prázdnejšej civilizácii.
Sedávala mi na kolenách na lavičke v parku, ruku som mával ležérne odloženú v jej lone, až jej tiekol po stehnách pot. Odprevádzal som ju po zotmení, na rozlúčku som ju zvyčajne oprel v bráne.
Rýchly presun: Highroad alebo Vyagra, podľa toho, na aké neresti boli chuť a šrubky. Nad ránom domov, alebo k niekomu, kto niečim podobným disponoval. S privretými viečkami som zvykol meditovať do neskorého popoludnia, potom smer park.
Prebral som sa do šera. Triezvenie malo bolieť; prvý joint na druhej strane planéty dával len pomaly zabudnúť na jesenné litánie a rôsol tých dní. Dajte mi pätnásť rokov a možno dospejem. Alebo aj nie.
Som späť: nechávam sa prestupovať spomienkami, všetko je preč, no necítim trpkosť, ani mámivé pocity prchavého šťastia, len slabučké záchvevy jemnej nostalgie. Nestretám nikoho, kto by si mohol spomenúť so mnou, ako to vtedy vlastne bolo. Latté v jednej z preživších kaviarní a zase miznem v možno omnoho dokonalejšej, ale o to prázdnejšej civilizácii.
25. apríla 2011
Retro
Poď, povedal som a bez námietok mi začala rozopínať nohavice.
Sedel som na tej istej posteli, spomínam si celkom presne, len neskôr sa táto miestnosť zmenila na sklad. Preberám magnetofónové pásky, diskety a ďalšie artefakty z polovice deväťdesiatych rokov. Spočiatku sa nimi prehrabávam, potom stratím trpezlivosť a letí všetko.
Tuším nebola vyholená. Fakt retro.
Sedel som na tej istej posteli, spomínam si celkom presne, len neskôr sa táto miestnosť zmenila na sklad. Preberám magnetofónové pásky, diskety a ďalšie artefakty z polovice deväťdesiatych rokov. Spočiatku sa nimi prehrabávam, potom stratím trpezlivosť a letí všetko.
Tuším nebola vyholená. Fakt retro.
28. marca 2011
Clubbing
Najlepšia diskotéka v dedine — a tiež jediná. Za barom mierne nesvoj Kurt Cobain; sekunduje mu podráždený Sean Penn, pobehuje po klube a zbiera prázdne poháre. Vysmiata Cameron Diaz obsluhuje dva jablčné notebooky; Smack my bitch up získava odrazu po rokoch silný náboj.
Lepkavá podlaha, lepkavé pohyby, lepkavé telá. Dal by som si niečo: zostávam ale verný Red Bullu. Odkedy mi felčiar z polikliniky potvrdil, že sa rozpadám, vysadil som všetky obľúbené nápoje. Pregĺgam gumenné medvedíky a musím sa premáhať, aby som sa bavil.
Nedospelé uchá si na hajzli balia jointa, vyzerá to úžasne konšpiračne — pardon — smiešne. Uškrniem sa, odpovedajú plachými pohľadmi.
50-ročný obchodný partner tancuje pri tyči — tušil som, že v ňom niečo drieme, ale aj tak pozitívne prekvapil. Hádže do seba jäggre prekladané jamesonmi a pre mňa je hviezdou večera. Aj kvôli lyžiarskej kombinéze — do klubu dorazil priamo z baru na svahu, lyže má opreté pri vchode.
Je ráno. Späť v hoteli, neprirodzene triezvy. Zaspávam rýchlo. K obedu ma hádžu na letisko, večer som doma. A vlastne ani neviem, či sa mi to iba neprisnilo.
Lepkavá podlaha, lepkavé pohyby, lepkavé telá. Dal by som si niečo: zostávam ale verný Red Bullu. Odkedy mi felčiar z polikliniky potvrdil, že sa rozpadám, vysadil som všetky obľúbené nápoje. Pregĺgam gumenné medvedíky a musím sa premáhať, aby som sa bavil.
Nedospelé uchá si na hajzli balia jointa, vyzerá to úžasne konšpiračne — pardon — smiešne. Uškrniem sa, odpovedajú plachými pohľadmi.
50-ročný obchodný partner tancuje pri tyči — tušil som, že v ňom niečo drieme, ale aj tak pozitívne prekvapil. Hádže do seba jäggre prekladané jamesonmi a pre mňa je hviezdou večera. Aj kvôli lyžiarskej kombinéze — do klubu dorazil priamo z baru na svahu, lyže má opreté pri vchode.
Je ráno. Späť v hoteli, neprirodzene triezvy. Zaspávam rýchlo. K obedu ma hádžu na letisko, večer som doma. A vlastne ani neviem, či sa mi to iba neprisnilo.
22. marca 2011
Satori
Ráno po prebdenej noci. Chcelo to hotel, uvažujem a už som na ceste. Prvé maily, schôdzky, telefonáty. Obed, zase presun. O čom sa bavíme? — bez zábran sa pýtam uprostred jedného z nekonečných stretnutí. Smejú sa.
Zastavujem na červenú. Slnko zapadá, díva sa mi do očí a v tej chvíli mám jasno. Taký intenzívny a čistý moment. Idem správnou cestou. Všetko do seba zapadá. Všetko je stále presne tak, ako má byť.
Zastavujem na červenú. Slnko zapadá, díva sa mi do očí a v tej chvíli mám jasno. Taký intenzívny a čistý moment. Idem správnou cestou. Všetko do seba zapadá. Všetko je stále presne tak, ako má byť.
16. marca 2011
Cannes
Stredozemské podnebie, hrejivá jar. Mierne pofukuje, palmy blazeovane kývajú na pozdrav. Päťhviezdičkový hotel na promenáde. Diamonds are forever ako hudba vo výťahu. Devätnásť francúzskych a sedem ruských kanálov. A Fashion TV, samozrejme.
Slečny na bulvári vyzerajú luxusne. Presne tak, ako sa slečny, ktoré stretávam celý život zúfalo snažia vyzerať. Konečne mám pocit, že hrubé magazíny pohodené po kaviarňach verne odrážajú skutočnosť. Ľahký obed v cene výrazne prevyšujúcej životné minimum. Záplava butikov svetových značiek. V tomto meste je jednoduché vyzerať dobre.
Rovnako ako je jednoduché zamilovať sa doň. Stačí len dobré konto. Alebo dobrý sponzor.
Slečny na bulvári vyzerajú luxusne. Presne tak, ako sa slečny, ktoré stretávam celý život zúfalo snažia vyzerať. Konečne mám pocit, že hrubé magazíny pohodené po kaviarňach verne odrážajú skutočnosť. Ľahký obed v cene výrazne prevyšujúcej životné minimum. Záplava butikov svetových značiek. V tomto meste je jednoduché vyzerať dobre.
Rovnako ako je jednoduché zamilovať sa doň. Stačí len dobré konto. Alebo dobrý sponzor.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)