14. februára 2012

In vino veritas

Bola ovínená, skoro isto bola ovínená. Zabuchli sme za sebou dvere a po chvíli sme sa už milovali, prirodzene a vlastne úplne normálne, nebyť tých otázok, ktoré ju kvárili a ktoré jej mierna spoločenská únava umožnila ventilovať.

— Máš ma rád?
— Ako to vidíš?
— Čo bude?

Mám zatvorené oči, len sa usmievam. Nemám správne odpovede. Ktovie, či vôbec existujú. Zakrátko zaspávam a ráno si ani celkom nevybavím, či sa mi to celé iba neprisnilo.

Opäť sa milujeme, ležérne, nonšalatne, púšťa džez a kým potom trávi svoju hodinku v kúpeľni, ja si čítam. Žiadne otázky. Ideme spolu na obed a potom každý svojou cestou. Ako obyčajne.

Vo vzduchu takmer cítim jar.