Civím do prázdna a chce sa mi revať. A potom si dám výjazd nočnou krajinou a trocha sa mi uľaví. Zaspávam takmer okamžite. Ráno som v práci nezvyčajne krotký, žiadne ostré slová, žiadny sarkazmus.
Dvetisíc kilometrov a je mi zase o čosi lepšie. "Vezmete nás do Bratislavy?," pýta sa párik na výpadovke. Prikývnem, vezmem, vlastne skoro musím, splácam karmický dlh.
Opäť noc kdesi na diaľnici. Začína mi padať hlava. Neplánujem sa rozsekať. Volám kamarátke, či by ma nepritúlila. Pritúlila. Doslova. Domov sa vraciam bez výčitiek svedomia. Toto je ten zvláštny smútok víťazov?
"Si mi sympatický," dozvedám sa o niekoľko dní neskôr, krátko po milovaní. "Ale ja nie som dievča pre teba, nebol by si so mnou šťastný." Čaká, napäto čaká, že niečo poviem. Mlčím. Niekedy je najlepšie mlčať: druhá strana si to vyloží presne ako potrebuje.
Inej kamarátke pomáham so sťahovaním. Taktne odmietam s tým spojené pozvanie na večeru. "Teba tá dobrá karma raz zabije," smeje sa. Púšťa mi Californication, spomíname na Cayucos a na chvíľu zaváham. Nie, radšej nie.
"Prídem v piatok," pípla smska od ďalšej. Možno by som mal mať blízko ku šťastiu, uvažujem, no stále sa cítim akoby som srdce dobrovoľne odovzdal v kafilérii.
Spím dobre. A sám.
Prihlásiť na odber:
Zverejniť komentáre (Atom)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára