21. decembra 2011

Zima

Je skoré ráno. Zasneženou diaľnicou sa ženiem do mesta, vítajú ma biele chodníky. Za pár hodín povezú Vaška na lafete posledný raz na Hrad. Mrazivé, ostré kryštáliky pichajú do tváre, prebehnem pár krokov, som doma.

Pred ôsmimi hodinami, to ešte bola jeseň, dlhá a veľmi nezvyčajne nežná jeseň. Vodil som si ju záhradami, venčili sme spolu psisko, strhával som z nej pri najmenšej príležitosti šatstvo, smiali sme sa. Nevedel som sa nabažiť toho ambivaletného nevzťahu, toho neúplného spriaznenia dvoch duší, aké som nikdy nezažil. Hladil som ju vo vlasoch zakaždým, keď zaspala uprostred romantického dojáku — prešvihnúc tak môj dobre utajovaný patogénny sklon revať pri hollywoodskych sračkách. Už ma neuvidí.

Letmý bozk, zmizol som vo dverách a šlus. Začala sa zima.