25. februára 2012

Projekt

Čaká ma. Podopiera jeden z letištných stĺpov, v ruke mobil, na perách zdržanlivý úsmev. Vyzerá božsky, ako obyčajne. Krehká a krásna. Sotva sa zmôžem na pozdrav a neobratný bozk.

Taxík. Únava mnou preniká, ňou práve tak. Miesto slov si vymieňame pohľady. Zastavujeme sa po pizzu, mizne v nás sotva stihneme doma otvoriť krabicu.

Oblieka si tričko, ktoré som jej priniesol, má ho miesto šatičiek. Spod tenučkej látky presvitajú vztýčené bradavky. Podlamujú sa mi kolená.

Film, chcem film, hovorí, no zakrátko si to rozmyslí. Už ležíme. Počkám, kým zaspí, hovorím si, a potom sa vrhnem na prácu, čo-ako unavený.

Zostaň so mnou, nalieha. Pohladím ju po chrbte, pod tričkom a náhle sa zmietame ovládaní pudmi; dravo a nespútane. Zaspáva až hlboko v noci. Pracujem potom do rána, len občas neodolám a odbehnem sa pozrieť na to úžasné stvorenie, ktoré si ma celkom podmanilo.

Nežne ju budím, veziem ju k nej, vo firme odovzdávam projekt a stačí, stačí — viac už nezvládam, v kancelárii nezostávam, v núdzovom režime miznem dohnať spánkový deficit.

Nie, nie, ešte nie. Ešte spoločný obed.

Na perách opäť zdržanlivý úsmev, je tajomná a nenápadná, hádam len červené oči naznačujú, že za závojom útlej postavičky sa temer nerozpoznateľne skrýva divoká šelma. Včerajšia noc i ráno sa mi odvíjajú pred očami ako slizký pornografický biják, a viem, že jej tiež.

Šelma, napadá mi, keď sa už prepadám do tmy. Tie sa ovládnuť nedajú.

1 Comments:

Anonymous Anonymný said...

speechless

26/2/12 01:34  

Zverejnenie komentára

<< Home