42

Je pol druhej v noci zo stredy na štvrtok, šiesta noc zo siedmich posledných, čo trávim vonku. Posúvam si džojnta s partičkou pred klubom a netrápi ma, že od ôsmej budem vyzivovať na mítingu. Som zvyknutý, baví ma to — a nadôvažok sa jedná o moje slobodné rozhodnutie.

Nie je potrebné klišé, že chcem ešte veľa stihnúť, že tu nie som navždy. To napokon nikto. Možno sa rozsekám na D1, možno ma čosi rozožerie zvnútra, ktovie. V tejto chvíli je to irelevantné.

Čo by si chcel dosiahnuť?, občas sa ma niekto zvykol opýtať; odpovedal som zakaždým rovnako: aspoň trojciferný trhový podiel. Kto sa zasmial do dvoch sekúnd, mal u mňa malé bezvýznamné plus.

Vdychujem koncentrované THC, prvotriedny import z Maroka a s ním i bezstarostnosť mojich spoločníkov.

Vzťahy, o tých to predovšetkým je. O rozhovoroch dlho do noci, alebo tých tichých, na ktoré stačia pohľady. O dôvere, o porozumení. O snahe čosi z toho najkrajšieho vzťahu vybudovať, možno vypiplať deti; hádam v mierne márnivej túžbe, aby niesli ďalej nielen gény svojich rodičov, ale i čosi z ich hodnôt, charakteru.

Pôžitkársky vyfúknem dym a precitnem — nechal som sa uniesť, už zo mňa hovorí hašiš.

Trojciferný trhový podiel, uškrniem sa. Ale až ráno.