Za oknom noc, poloprázdnu kabínu spoľahlivo uspal monotónny zvuk motorov. Teším sa domov ako malý chlapec a zároveň mnou preniká úzkosť — niet sa na čo tešiť. Splnené ľahkovážne túžby prinášajú vždy viac komplikácií ako radosti. Ešteže neklamem: ale ktovie? Možno je úprimnosť najsilnejšou zbraňou.
— Nechcem byť ďalšou z tvojich konkubín.
— Nebudeš.
Zaspala. I ja by som mal, ale nebudem, poznám sa.
Ešte týždňový jetlag a potom to hádam začnem riešiť. Alebo aj nie.
Poznám sa.
Prihlásiť na odber:
Zverejniť komentáre (Atom)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára