28. júna 2012

Vzplanutie

Reštaurácia pod košatými stromami uprostred sídliska. Spoločný obed, možno po mesiaci. Nevídam ju, tak ju dnes zaujato pozorujem, chcem si ju pamätať, jej pohyby, gestá, pohľady. Nedívaj sa na mňa tak chlípne, rozkáže si a rozosmeje ma. Chlípne?! Som nevinný!

Len opatrne sa jeden druhému otvárame, vážime slová. Je to stále ona? Som to stále ja?

Mám priateľku, poviem — a je to možno po prvý raz, čo to takto prirodzene komusi priznávam. Priznávam: jej i sebe; uvedomiac si, že váhanie i medzistavy mám za sebou.

Mám ťa rada, vypadne z nej pri odchode, aby mi do minúty oznámila, že ma rada nemá. Stačilo pripomenúť jeden nepublikovateľný okamih... Ach, nič to! Smejeme sa. Ešte je to ona, ešte som to ja. Odprevádzam ju a miznem predstierať pracovnú činnosť a riadiace schopnosti.

Mám chvíľu čas, píše mi sotva za pár hodín. Trvá to, ale pochopím. Volám jej a rýchlo sa strácam v garáži. O dvadsať minút, už na opačnej strane mesta, sedíme v kaviarni.

Teraz je presne taká, ako vtedy. Nebyť okolností, spravil by som všetko pre to, aby bola mojou. Takto? Budem sa na ňu dívať, budem ju pozorovať a budeme sa spolu smiať. Len nechcieť chcieť.

Načo ohýbať realitu? Stačí si ju vychutnávať.

2 Comments:

Blogger Lexa said...

"len nechciet chciet"... mas na to nejaky navod ako sa to robi? (hodil by sa mi momentalne :D)

30/6/12 09:05  
Anonymous Anonymný said...

nepublikovatelny, no nezabudnutelny :) krasne si ma teraz rozosmial

2/8/12 02:13  

Zverejnenie komentára

<< Home