Na ceste

Viem, kde ich nájsť. Viem, kde postávajú, čakajúc na niekoho, kto ich posunie ďalej, tým ich smerom. Slečny, ktoré sa rozhodli to po prvý raz risknúť, skôr kvôli príchuti dobrodružstva, ako kvôli čomukoľvek inému, či študenti, pre ktorých je to jediná možnosť ako sa dostať domov po tom, čo predchádzajúcu noc rozsekali vreckové na dva týždne dopredu.

A dharmoví tuláci, tá miznúca sorta stopárskych aristokratov, dnes už takmer nejestvujúca.

Už som na diaľnici, no odbočím, presvedčiť sa, či niekto pri výpadovke nepostáva. Postáva. Veľký, bradatý chlap, hádam má bližšie k päťdesiatke ako k tridsiatke, trocha bezdomovec, trocha Dude Lebowski. V dlhom čiernom kabáte s rozmerným batohom pri nohách. Je hnusne. Mierne pod nulou, cestu pokrýva brečkoidná hmota, nad ňou sa vznáša šedá hmla. Do toho leje. Zdá sa, že Dude to nesie stoicky. Zastavujem.

— English? — opýta sa, keď sa po chvíli usadí.
— Sure, mate!

Dude sa volá Bob. Čakal iba hodinu. Originál z Pensylvánie, presídlený v Arizone. Maká v národnom parku. Horal, pútnik. Po prvý raz vo východnej Európe. Smer Istanbul, má mesiac čas. Pink Floyd je fajn. Obamu nevolí. Vôbec nevolí. Jeden dedo bol Poliak, druhý Ír. Dobrovoľne sa chce zastaviť v Bratislave. Po chvíli zaspáva.

Stišujem hudbu. Dharmoví tuláci. Ešte existujú.