Povzdych

Nočný let. Pristávam rozsekaný, no o to šťastnejší. Vyzeráš strašne, zhodnotí ma kolegyňa, s ktorou sa náhodne stretnem na letisku. Prísne si ma premieriava. Nemal by si chlastať, dodá. Vyčítavo sa na ňu zadívam. Rád by som jej jednu zavesil. Nezavesím. Nepatrí sa to. A najmä má pravdu. Prejdem to mlčaním.

Prší. Vychádzam z garáže do lejaku, dážď bičuje predné sklo. Hudbu, potrebujem hudbu. Chvíľu listujem v zozname, potom nachádzam. Suzanne Vega. Tom's Diner.

Mám chuť to otočiť a dať si víkend na Manhattane. Miesto toho budem robiť komparz na svadbe na konci sveta, kde sa zaiste miestni zlejú a ja im nebudem vládať sekundovať. Neviem presne, či by ma to malo trápiť — zamyslím sa.

To vydržím.

Ešte pár dní, dvetisíc kilometrov — a zase odletím do tepla.

To vydržím.