Koniec milénia. Nechávam sa bezostyšne vydržiavať dvoma zamestnávateľmi, ktorých nie celkom strategicky delí približne 400 kilometrov. Ešte netuším, že zo mňa bude jedného dňa workoholik, hoci neustále presuny z miesta na miesto ma bavia takmer rovnako ako celovíkendové záťahy ranokapitalistickou Bratislavou a sedliackymi malomestami v okolí. Ale skutočne pracovať? Nepredstaviteľné. Potrebujem chlast, fet a sex. Rock'n'roll netreba, práve sa nenosí, v móde je techno. Nuž?
Dnes. Je sedem večer a posledný pracovný telefonát dňa beriem o čosi odľahčenejšie ako by som si prial. Prezentácie znesú skoro všetko. Choď už domov, hovorím kolegovi, keď končíme. Už by som chcel, povzdychne si.
Sedem večer. Sedím na lavičke v parku, jemne popŕcha, je príjemne, cítiť tú ťažko definovateľnú, ale ľahko rozpoznateľnú vôňu vlhkého vzduchu miesiaceho sa s prachom, trávou a ozónom, ingredienciami lenivého leta bulvárov veľkomiest.
Vlastne, napadá mi, možno by som takýto workoholizmus bral i vtedy.
Natiahnem sa na lavičke, nad hlavou gaštany, v ušiach Johnny Cash. Usmievam sa. Je mi dobre. Už zase, či skôr ešte stále.
A mimochodom: rock'n'roll je späť.
Prihlásiť na odber:
Zverejniť komentáre (Atom)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára