Puberta

Sedíme na lavičke v parku ako dvaja pubertiaci. Akoby som mal sotva pätnásť — a ona hádam trinásť. Strach? Zdržanlivosť? Hlavne sa na ňu nedívať, lebo sa neudržím. Sledujem stavenisko za stromami, developerská mašinéria už zaiste inzeruje luxusné bývanie v tesnej blízkosti pazbytku prírody uprostred veľkomesta. Vysmiate rodinky z katalógov sa nevedia dočkať.

Chcel by som ju pobozkať, chcel, ale už sme si to vysvetlili. Dávno vysvetlili. Niekedy to šlo. Teraz už nie. Hoci je tak blízko.

Letmo sa jej dotknem, pohladím ju — a zdá sa mi to, alebo je skutočne o čosi bližšie? Ostýchavo si vymeníme úsmevy — deje sa vôbec niečo? Už nemôžem. Viem, čo som sľuboval, viem, čo som si predsavzal. Moje pery sa približujú k jej. Niečo sa musí stať.

Strih.

Je noc. Sme spotení, mokrí, odpadávame vyčerpaním. Vzduch sa nehýbe, otvorené okná nepomáhajú. Výlučky žliaz rozotreté po telách ako opaľovací krém. Hej, viem, čo som si sľuboval. Ale i postpubertálne výčiny majú niečo do seba. A niečo do nej.

Grandhotel

Na rozsekanom ciferníku čierne okuliare, civím do priestoru, vezú ma domov. Je skoro poludnie, som v rozklade. Chvíľami zvažujem, či udržím fazónu alebo požiadam mladého, nech mi zastaví. Slabšia viróza, povedali by na Hrade. Zatvárajú sa mi viečka. Potrebujem spať. A ešte ticho, teplo, tekutiny.

Včera v noci. Držím ju za riť, padáme z baru. V lobby ide do kolien, ťahá mi ho z nohavíc. Opretý o biliárdový stôl, periférne skúšam zistiť, či sa na nás díva CCTV. Profesionálna deformácia, zaujímajú ma technológie.

Robí to fakt dobre, zhodnotím si interne, keď sa myšlienkami vrátim do reality. Prekvapuje ma, že mi ho vôbec dokázala postaviť. Vystriekam jej hrdlo, pozbiera si lodičky a idem si dať dve hodiny kómy. O reciprocitu údajne nestojí.

Livrejovaní panáci na recepcii sa na mňa usmievajú. CCTV funguje.

Tox

Trištvrte na sedem večer. Zalomím v aute cez ulicu od džezového klubu. Dvakrát ma prebudí telefón, len aby som v momente opäť odpadol.

Tridsať minút neskôr. Rozchodil som krízu, sedím v bare pri vode. Zelený čaj, poprosím. Posledný pracovný hovor: Predám ti hocičo, ale určujem podmienky a cenu. Môže byť? Civím na výletné loďky, pomaly sa rozoberám. Začala hrať kapela, na môj štýl zbytočne alternatívne. Topím sa v dumách.

Zakrátko príde cica. Vodka Red Bull? Hocikedy, bejby. Ďakujem, drahý Absolut, že máš toľko príchutí.

Preberáme Pittsburgh a New York, pánov, slečny a život vo všeobecnosti. Je mi fajn, zisťujem. Cígo na terase. Slnko sa skrylo za obzor. Spustila ďalšia kapela.

Po polnoci balíme, zvažujeme, čo ďalej. Taxík a ku mne, pizzu objednávam ešte cestou. Vodka s džúsom a jeden z nasladlých filmov o meste, ktoré nikdy nespí. Po prvý raz u mňa zostala cez noc, napadá mi tesne predtým, ako vyhasnem.

Ráno v ťažkej pohode. Prechádzka ulicami, robím jej sprievodcu mojou štvrťou. Anglické raňajky v najlepšej kaviarni v okolí. Máme čas, túlame sa centrom a vraciame sa po auto. Hádžem ju domov, v rádiu hrá Hendrix.

When I'm sad, she comes to me
With a thousand smiles, she gives to me free
It's alright she says it's alright
Take anything you want from me,
Anything.

Aby mohol začať detox, potrebujem najprv tox. A vychutnávam si ho!

Vidiecka romanca

Raz už som ju videl. Sedela vedľa mňa na kamarátovej svadbe. Potreboval som vtedy zmiznúť, stíhal som si s novomanželmi sotva pripiť a už som bol preč. Niečo som si ale zapamätal: jej výstrih.

Po dvoch týždňoch ju opäť stretávam. Vidiecka diskotéka, kde sa zastavujem z číreho rozmaru. Pár známych, jeden povedomý výstrih.

Zľahka s ňou konverzujem, chlast jej kupovať nemusím. Hlboko v noci sa ochotne nechá odviezť ku mne. Pustím film a nalejem víno, no zbytočne. Netreba. Necháva sa preťahovať na všetky spôsoby aj bez rekvizít.

Ráno ju hádžem domov a akurát som nasraný, že to bolo totálne bez námahy. Vlastne neviem, či sa nemám cítiť zneužitý.

Fondy

Dva dni som sa nedostal z hotela. Dva dni, dva dvanásťhodinové mítingy. Moja krehká psychika dostáva seriózne zabrať. Po treťom dni je konečne padla: som rozsekaný, halucinujem, možno by som ani nepotreboval chlastať. Ale načo riskovať? Padá to do mňa ako do studne.

Strih. Pár hodín neskôr, opúsťame jeden podnik a je čas nájsť si niečo iné.

Jebáááť, ideme jebáááť!, reve na mňa mierne naliaty obchodný partner a nadšene ma bije po pleci. Čo-ako prvotne nezdieľam jeho nadšenie, nechávam sa zlomiť. Jebať! Poďme!

Zastavujeme taxi na bulvári a využitím moderných technológií vysvetľujeme taxikárovi o čo nám ide. Google Translator, patrí ti vďaka za spoluprácu pri hľadaní najdrahšieho bordelu v meste.

40 eur vstup, 800 za fľašu. Viem, Moët, ale i tak. Nefunguje mi karta, hodí na mňa psí pohľad chlapík — tak platím. Jebať! V boxe máme sedem kundičiek, cítia lóve, milujú nás. Najkrajšie profesionálky, aké som kedy mal k dispozícii. Keď sa vymaním z tej spleti božských kôz a vagín, jednu z nich si beriem na izbu.

Najradšej by som okamžite zalomil, ale už to dohrám. Máš u mňa kilo navyše, keď sa ti podarí ma urobiť, dávam jej silnejšiu incentívu pracovať.

Podarilo. V taxíku potom zaspávam, preberie ma esemeska: Pošli číslo účtu, je to na firmu.

Vedel som, že nadnárodné korporácie majú niečo do seba: fondy.

Radosti

Zajtra mierim na pracovný výlet, hovorím rozpustilo slečne, s ktorou obedujem v súlade s najlepšou networkingovou zásadou: Never Eat Alone. Obed fajn, ale práve som si z výletu spravil vojnu ako remeň. O radostiach možno rozprávať až ex post, to už by som mohol vedieť.

Vstávam o štvrtej, aby som stihol lietadlo. Auto štartujem s miernymi výčitkami svedomia: Nevravel som si včera, že nebudem piť? Vravel. A? Akoby sa víno nerátalo.

V salóniku mi už padá hlava. V Paríži mám na prestup 15 minút, čo je natoľko málo, že miesto stresu upadám priamo do letargie. Našťastie, Francúzi to majú šikovne zrátané. Ak mešká jeden let, minimálne rovnako dlho bude meškať i nadväzujúci. Úplne ideálne so solídnou rezervou. Premyslené. Len kým ma dopravia do cieľovej stanice, budem polomŕtvy.

Čaká ma blazeovaný chlapík s tabuľkou s logom firmy a S-Klasse. Hádže ma do hotela a počas jazdy nepovie ani slovo. Som mu vďačný.

Koniec výpočtu radostí.

Obed nestíham, s kufríkom sa skladám priamo v zasadačke. Jednanie trvá do ôsmej večer. Od ôsmej do desiatej večera, nasleduje socializácia v bare. Čosi mi vraví, že tento míting organizuje Nemka. Najzásadnejší rozhovor dňa stíham za päť minút, zvyšok je len zúfalý dojazd. Mám pocit, že nikto nemá gule priznať sa, že zomiera a že preferuje zomrieť v posteli. Stoicky trpím, mám to v náplni práce.

Je po polnoci. Mesto vidím z okna. Za rohom je La Rambla, no nemám síl.

Usínam okamžite. Tak aspoň nad insomniou som dnes vyhral.

Wellness

Mám plné zuby zimy. Málokedy lyžujem, keď už, je to skôr z povinnosti ako z plezíru, silvestrovský týždeň na horách mi stačí na celý rok. A stále nie je koniec.

Opäť sa niekam presúšam, opäť pracovne. Zimné stredisko skryté pred návalmi turistov, hotel pod zjazdovkou, wellness. Dva polopracovné rozhovory, potom bar. Wellness ako eufemizmus. A ako bonus plavovlasá cica. Je nová, vidím ju po prvý raz.

Tridsaťpäť, pridlho vydatá, bez detí. Jedna z tých, ktorým treba pomôcť, aby si uvedomili, ako veľmi milujú svojho manžela, dozvedám sa od cynického kolegu. Win-win, uškrnie sa a zoznamuje nás. Zbytočne, tuším, že z oboch strán.

Koňak začína tiecť potokom, je čas zmiznúť. Zajtra ma čaká navlas rovnaká akcia.

Ďalšie hodiny zasneženou krajinou. Hotel, golfové ihrisko, wellness. Na recepcii sa takmer zrazím s plavovlasou cicou zo včera. Ty?! Asi sa budeme vídať častejšie.

Míting, masáž, bazén, bar. Cica je spovedaná testosterónmi asi po dvadsiatykrát počas dvoch večerov. Zakazdým rovnaké otázky. Pozrie sa na mňa a viem, že vie, že viem. Usmejem sa, kývnem plecom. Nič s tým nenarobí, darmo sa sťažovala už včera.

Obracanie pohárikov naberá na intenzite, tak znova miznem. Nechcem ráno nafúkať.

Čaká ma ďalší wellness... Malá Thajka po mne nemilosrdne šliape, trocha ma desí, že za to ľudia platia. Štyridsať eur a bez fajky?, komentuje to kamoš večer pri víne; nie je to škoda?

Cica poslala email, sama od seba a plný smajlíkov.

Tak ktovie, možno je skutočne pridlho vydatá. Jedna z tých, ktorým treba pomôcť, aby si uvedomili, ako milujú svojho manžela.

Monako

Spal som dobre, ale krátko. Ešte zo mňa cítiť chlast. Rozvidnieva sa. Z okna vidieť priamo na more, čo je príjemné zistenie, ale keď zašmátram vedľa seba, siaham do prázdna. Viem si predstaviť i príjemnejšie rána.

Ešte by som zalomil, chýba mi pár hodín, aby som nebol mentálne pokrčený, zhúžvaný, aby som fungoval. Mám smolu, teraz na to nie je čas. Odchádzam sa opäť socializovať. Som tu služobne.

Post scriptum

Nechal som sa zlomiť na obed. Stretávame sa a ešte telefonujem, letmo ju pobozkám na líce, kým ukončím hovor.

Zadívam sa na ňu, škerím sa: Viem, bezpečne viem, že sa zase opýta, nevinne, dostatočne všeobecne, so skutočným, či predstieraným nezáujmom, ako sa mám. Luxusne, odpoviem, ako takmer zakaždým. Uchechtnem sa.

Asi som sa mohol mať inak, lepšie či horšie, keby pred rokom nešpekulovala a rozhodla sa byť so mnou. Nerozhodla. Medzičasom sa mnohé zmenilo — a rozhodovanie už nie je na programe dňa. Maximálne, čo budeme jesť.

Aj tak si však nedokážem pomôcť. Díva sa do jedálneho lístka a ja ju skenujem pohľadom, bez zábran, uvoľnene, s úsmevom. Nemusí sa ma pýtať, na čo myslím, vie. Na sex, ako inak.

Je nespokojná. Večne nespokojná. Práca, frajer, čokoľvek. Krčím plecami. Tisíckrát som jej vravel, čo si o tom myslím, beztak si nikdy nedala poradiť. Nepotrebuje to. Načo? Sama vie najlepšie, čo by jej pomohlo. Len sa tým neriadi. Ááách, ženy!

Bez rozpakov si k nej privoniam, keď sa lúčime. Je to stále ona, vonia mi, vzrušuje ma, láka. Len som už asi o galaxiu napred.

Na ceste

Viem, kde ich nájsť. Viem, kde postávajú, čakajúc na niekoho, kto ich posunie ďalej, tým ich smerom. Slečny, ktoré sa rozhodli to po prvý raz risknúť, skôr kvôli príchuti dobrodružstva, ako kvôli čomukoľvek inému, či študenti, pre ktorých je to jediná možnosť ako sa dostať domov po tom, čo predchádzajúcu noc rozsekali vreckové na dva týždne dopredu.

A dharmoví tuláci, tá miznúca sorta stopárskych aristokratov, dnes už takmer nejestvujúca.

Už som na diaľnici, no odbočím, presvedčiť sa, či niekto pri výpadovke nepostáva. Postáva. Veľký, bradatý chlap, hádam má bližšie k päťdesiatke ako k tridsiatke, trocha bezdomovec, trocha Dude Lebowski. V dlhom čiernom kabáte s rozmerným batohom pri nohách. Je hnusne. Mierne pod nulou, cestu pokrýva brečkoidná hmota, nad ňou sa vznáša šedá hmla. Do toho leje. Zdá sa, že Dude to nesie stoicky. Zastavujem.

— English? — opýta sa, keď sa po chvíli usadí.
— Sure, mate!

Dude sa volá Bob. Čakal iba hodinu. Originál z Pensylvánie, presídlený v Arizone. Maká v národnom parku. Horal, pútnik. Po prvý raz vo východnej Európe. Smer Istanbul, má mesiac čas. Pink Floyd je fajn. Obamu nevolí. Vôbec nevolí. Jeden dedo bol Poliak, druhý Ír. Dobrovoľne sa chce zastaviť v Bratislave. Po chvíli zaspáva.

Stišujem hudbu. Dharmoví tuláci. Ešte existujú.

Kontrola

Počúvam jej monológ ako pred rokmi. Konštrukcie, dohady, pseudoanalýzy. Občas stačí prehodiť hmm, alebo pokývať hlavou. Možno úplne zbytočne. Je nezastaviteľná.

Dívam sa na ňu a premýšľam, či ma ešte stále priťahuje — z čisto fyzického hľadiska. Má 35 rokov, žije v strese a hekticky; popritom ale športuje a postavičku má ešte vždy ako lusk. A má ju krásnu, vybavujem si — takže áno, priťahuje ma. Z čisto fyzického hľadiska.

Ďalšie hmm, rovnako nepotrebné ako to predtým.

Pred polnocou platím a veziem nás k nej. Periféria periférie, mĺkvy labyrint bielych chodieb, kumbál s matracom na zemi.

Bozkávam ju, dotýkam sa jej, vnikám do nej. Má ju stále rovnako krásnu.

Inak

Trocha Holly Golightly, trocha Mia Wallace. Elegantná, netuctovo krásna. Možno to boli obtiahnuté šatičky, možno havranie vlasy, možno pohár vína, alebo cigareta, ktorá jej — ako máloktorej — pristala.

Krásna, inteligentná, zodpovedná a cieľavedomá.

Zodpovedná! Jediná, ktorá sa so mnou kedy bola schopná dohodnúť, že naše nočné experimenty zostanú len experimentami. Bozkal som jej vlahé pery, dotýkal som sa jej a nepotrebovali sme si vymeniť ani slovo. Neviem, či sme sa niekedy vôbec držali za ruky. Jediná, ktorej som napísal stovky smsiek týždenne. Jediná, s ktorou som odpočiatku vedel, že ani jeden z nás nemá záujem meniť status quo.

Fascinujúca. Stretnúť ju pred rokmi, možno by som sa i zamiloval. Takto ostalo pri inom.

Povzdych

Nočný let. Pristávam rozsekaný, no o to šťastnejší. Vyzeráš strašne, zhodnotí ma kolegyňa, s ktorou sa náhodne stretnem na letisku. Prísne si ma premieriava. Nemal by si chlastať, dodá. Vyčítavo sa na ňu zadívam. Rád by som jej jednu zavesil. Nezavesím. Nepatrí sa to. A najmä má pravdu. Prejdem to mlčaním.

Prší. Vychádzam z garáže do lejaku, dážď bičuje predné sklo. Hudbu, potrebujem hudbu. Chvíľu listujem v zozname, potom nachádzam. Suzanne Vega. Tom's Diner.

Mám chuť to otočiť a dať si víkend na Manhattane. Miesto toho budem robiť komparz na svadbe na konci sveta, kde sa zaiste miestni zlejú a ja im nebudem vládať sekundovať. Neviem presne, či by ma to malo trápiť — zamyslím sa.

To vydržím.

Ešte pár dní, dvetisíc kilometrov — a zase odletím do tepla.

To vydržím.

Swing

Stošesťdesiat talianskou diaľnicou, v kolóne rovnako opatrných nemeckých vodičov. Nedbalo jej hladím pokožku nekrytú ľahučkými letnými šatičkami.

Chvíľami možno náhodne zavadím o vnútornú stranu stehien. Má zaklonenú hlavu, ktovie, hádam podriemkáva, za veľkými slnečnými okuliarmi nie je nič poznať.

Sporadické dotyky postupne naberajú na intenzite. Smerujem nahor, a tuším, že už to spozorovala. Z pier sa jej derie vzdych. Mierne roztiahne kolená.

Natočí sa ku mne a prehrabne mi vlasy — ako tiché schválenie nasledujúcich minút. A opäť sa necháva unášať.

Hladiť ju cez látku nestačí. Ani neviem, či viac mne alebo jej. Vyzleč si nohavičky, poviem medzi dvoma trackmi od Bennyho Goodmana. Letia k podlahe. Pootvorené pery sa jej chvejú.

Predbiehame kolónu nákladiakov, výhľad k nám majú ako bonus k alpským scenériám.

Explodovala pred hranicami, trhane, ticho. Zovrela mi ruku medzi stehnami, aspoň takto sa deliac o svoju rozkoš so mnou.

V Rakúsku sme spomalili pod stoštyridsať.

Workoholik

Koniec milénia. Nechávam sa bezostyšne vydržiavať dvoma zamestnávateľmi, ktorých nie celkom strategicky delí približne 400 kilometrov. Ešte netuším, že zo mňa bude jedného dňa workoholik, hoci neustále presuny z miesta na miesto ma bavia takmer rovnako ako celovíkendové záťahy ranokapitalistickou Bratislavou a sedliackymi malomestami v okolí. Ale skutočne pracovať? Nepredstaviteľné. Potrebujem chlast, fet a sex. Rock'n'roll netreba, práve sa nenosí, v móde je techno. Nuž?

Dnes. Je sedem večer a posledný pracovný telefonát dňa beriem o čosi odľahčenejšie ako by som si prial. Prezentácie znesú skoro všetko. Choď už domov, hovorím kolegovi, keď končíme. Už by som chcel, povzdychne si.

Sedem večer. Sedím na lavičke v parku, jemne popŕcha, je príjemne, cítiť tú ťažko definovateľnú, ale ľahko rozpoznateľnú vôňu vlhkého vzduchu miesiaceho sa s prachom, trávou a ozónom, ingredienciami lenivého leta bulvárov veľkomiest.

Vlastne, napadá mi, možno by som takýto workoholizmus bral i vtedy.

Natiahnem sa na lavičke, nad hlavou gaštany, v ušiach Johnny Cash. Usmievam sa. Je mi dobre. Už zase, či skôr ešte stále.

A mimochodom: rock'n'roll je späť.

Retro leto

Mašírujeme ruka v ruke ako pubertiaci, prvýkrát bez dozoru vypustení do mesta po zotmení. Čo na tom, že šediviem a ona už nepôsobí ako luxusná sedemnástka. Občas ju preventívne plesknem po zadku, ona mi na oplátku vtlačí bozk niekde, kde tuší môj krk.

Žúrku končím okolo druhej, s vysvetlením, že sa mi chce spať. Ani ma neprehovára, chápe, že sa mi kolená nepodlamujú z nej, ale od únavy. Zaspávam rýchlo, ona práve tak. Ráno sa milujeme, dávame si na čas, dívame sa jeden druhému do očí, usmievame sa. Kratochvíľa nedospelých úch v retro štýle.

Dvojhodinový obed na nábreží, prechádzka, káva, potom siesta. Trojhodinová večera a opäť žúrka. Tentokrát ma z parketu ťahá ona, je pol štvrtej ráno. Ani ju neprehováram, chápem, že sa jej kolená nepodlamujú zo mňa, ale od únavy.

Taxík, výťah, posteľ. Privinie sa ku mne, hladím ju, bozkávam. Vlastne sa toľko nezmenilo, napadá mi: pijeme lepší alkohol, spíme v lepších hoteloch a môžeme si dopriať viac.

Napokon je to ale aj tak o tom, či je s kým. So všetkým, čo s tým súvisí.

Des

Všetko je tak, ako má byť. Veci fungujú. Nemám čo riešiť. Práca, rodina, vzťahy, zdravie, peniaze. Zážitky. Všetko je neuveriteľne normálne. V tom najpozitívnejšom zmysle slova.

A to ma desí.

Dokonca som po troch rokoch skóroval. Na chlapca, o ktorom si často na športoviskách ostatní myslia, že je po obrne, to nie je zlé. Vlastne: je to veľmi dobré.

A možno bude ešte lepšie.

A to ma desí.

Krok za krokom

Najprv som ho do nej zasunul — a až potom, v priebehu, som ju po prvý raz pobozkal. Neskôr, asi do mesiaca, som rozpustil svoj medzinárodný hárem. A začal som s ňou, hoci zatiaľ len veľmi neoficiálne, randiť.

Tak neviem, idem na to správne?

Na konci sveta

Skorý večer, v polospánku ukrajujem z monotónnej diaľnice. Práve som zmizol z firemnej offsite akcie, kde som sa mohol — či skôr mal — s ostatnými ožrať a družiť. Nepotrebujem. Nechcem.

Je to náhly popud: to číslo mám uložené viac ako desaťročie, no volal som jej možno raz. Raz som ju i videl: pred ôsmimi rokmi, v zadymenej vinárni na konci sveta. Bol som opitý a iba zdanlivo vyrovnaný so životom, delilo nás desaťtisíc míľ a tiene spoločnej minulosti.

Naladení na rozdielne frekvencie, konverzácia viazla, rozpačitá atmosféra dávala tušiť, že sa vidíme zo slušnosti. Intimita nášho vzťahu bola chimérou, ona sa plánovala vydávať, ja som mal budúcnosť nalinkovanú s inou.

Dnes už je všetko inak. Na oboch stranách.

Viem, že nebude vedieť, kto volá a viem, že to i tak určite zdvihne. Predstavujem sa celým menom, je prekvapená, no za pár minút som ponorený do najzábavnejšieho a najdôvernejšieho rozhovoru mesiaca. Nechávam jej priestor — a ona ho rada využije. Hovorí o záležitostiach, o ktorých nik z jej okolia netuší, je úprimná, otvorená a príjemne naladená. Dnes by som ju vzal do zadymenej vinárne na konci sveta. Škoda, že sa tam zjavujem len výnimočne: možno raz!

Mala šestnásť, keď som ju spoznal, mladučkú a neskúsenú. Zatiahol som ju na druhom či treťom rande do tmavého klubu, kde sa sedávalo v diskrétnych boxoch. O druhej popoludní, priamo zo školy, nikde ani nohy, unudená čašníčka len výnimočne opúšťala barovú stoličku. Rozopol som jej vtedy znedazdajky blúzku a hladil som dva rašiace pahorky, ktoré pod ňou skrývala. Rozšírené zreničky ma pohlcovali, srdce jej prudko bilo. Pila vodku s džúsom a keď sa potom mu mne prisala, tušil som, že to so mnou chvíľu vydrží.

Vydržala štyri roky.

Zastavujem na pumpe, neprestávam telefonovať. Plnú, prosím. Čože?, spozornie. Vôbec nič, počúvam ťa. Opäť sa rozhovorí a ja som tam vlastne s ňou, túlame sa starým mestom ako vtedy dávno. Nemusím sa nič pýtať, rozpráva bez zábran o všetkom, akoby podvedome vedela, čo ma zaujíma.

Keď potom zaspávam, nerobím z toho žiadne závery; len mi prebleskne hlavou, že mám radosť: i na konci sveta mám ešte kohosi blízkeho. Nič viac, to stačí.

Vzplanutie

Reštaurácia pod košatými stromami uprostred sídliska. Spoločný obed, možno po mesiaci. Nevídam ju, tak ju dnes zaujato pozorujem, chcem si ju pamätať, jej pohyby, gestá, pohľady. Nedívaj sa na mňa tak chlípne, rozkáže si a rozosmeje ma. Chlípne?! Som nevinný!

Len opatrne sa jeden druhému otvárame, vážime slová. Je to stále ona? Som to stále ja?

Mám priateľku, poviem — a je to možno po prvý raz, čo to takto prirodzene komusi priznávam. Priznávam: jej i sebe; uvedomiac si, že váhanie i medzistavy mám za sebou.

Mám ťa rada, vypadne z nej pri odchode, aby mi do minúty oznámila, že ma rada nemá. Stačilo pripomenúť jeden nepublikovateľný okamih... Ach, nič to! Smejeme sa. Ešte je to ona, ešte som to ja. Odprevádzam ju a miznem predstierať pracovnú činnosť a riadiace schopnosti.

Mám chvíľu čas, píše mi sotva za pár hodín. Trvá to, ale pochopím. Volám jej a rýchlo sa strácam v garáži. O dvadsať minút, už na opačnej strane mesta, sedíme v kaviarni.

Teraz je presne taká, ako vtedy. Nebyť okolností, spravil by som všetko pre to, aby bola mojou. Takto? Budem sa na ňu dívať, budem ju pozorovať a budeme sa spolu smiať. Len nechcieť chcieť.

Načo ohýbať realitu? Stačí si ju vychutnávať.

Novinky

Čo máš nové?, pýta sa ma. Čo mám nové?, odpovedám otázkou a na moment zaváham. Viem, kam mieri. Dívam sa na ňu a možno by som ju najradšej prehryzol na dvoje. Zakaždým sa opýta, čo mám nové a ja jej zakaždým bez okolkov priznám novinky i zmeny, kým ona na rovnakú otázku odpovedá vyhýbavo, alebo ju bezstarostne prepočuje. Ktovie, možno i preto ma privádza do šialenstva. Úsporne mi dávkuje informácie, pozornosť i svoju prítomnosť. Asi to tak má byť. Čo mám nové?

Prestal som sa stretávať s bývalou, odpovedám. Dotklo sa ma, že spáva s inými, podotknem.

Čože?! Dotklo?? Teba sa dotklo, že spáva s inými?? Čo robíš ty? Ty smieš a ona nie? V čom je, prosím ťa, rozdiel?

Litánie som očakával. Usmejem sa, no vlastne mi do smiechu nie je. Rozdiel je v tom, že mi to tajila. Že mi klamala. Že jej už nedokážem dôverovať. Že už sa jej netúžim zveriť. Že už nemám chuť vdychovať vôňu jej vlasov. Že si neviem predstaviť, ako v noci hľadám jej dlaň alebo ju beriem pod krídlo. Že to všetko prenechávam iným, ak budú mať záujem o čosi viac ako všedné fyzično.

Dotklo sa ma, že spáva s inými.

Znie to hlúpo, samostredne. Nech. Roky bezbrehej lásky rozpitvávať nebudem.

Droga

Porada. Nekonečné rozprávanie o tom, čo všetko sa stalo a má stať. Dáta, tabuľky, výsledky, plány. Partneri, dodávatelia, zamestnanci. Sekundy sa vlečú, zažívam diletáciu času v priamom prenose.

Zdĺhavé podrobnosti, na nič nemožno zabudnúť. Postupne prestávam vnímať, slová sa menia na sotva počuteľný šum kdesi v pozadí. Potrebujem zmiznúť. Ideálne hneď. Nepokoj je skľučujúci. Už, už!

Pokusy o diskusiu zahrávam z posledných síl do autu; ku všetkému sa vyjadrím neskôr. Musím si to najprv prejsť, hovorím unavene. Overím to, dám vedieť. Nie je problém, pošlem to mailom, vrčím. Som ako na ihlách. Dívam sa netrpezlivo na hodinky, chrbtom mi steká pot. Už!

Koniec! V mihu zaklápam notebook, do pár sekúnd som vo výťahu. Som na ceste, neuteč mi, píšem smsku. Garáže, auto, zopár dopravných priestupkov. Parkujem.

Placho ma objíme, kým ja mám radosť ako dieťa — a ťažko ovládateľnú chuť oprieť ju o stôl a dôkladne pretiahnuť. Nemožno, viem, ale i tak sa smejem, eufória mnou preniká, svoj milovaný heroín mám späť.

Domov

Za oknom noc, poloprázdnu kabínu spoľahlivo uspal monotónny zvuk motorov. Teším sa domov ako malý chlapec a zároveň mnou preniká úzkosť — niet sa na čo tešiť. Splnené ľahkovážne túžby prinášajú vždy viac komplikácií ako radosti. Ešteže neklamem: ale ktovie? Možno je úprimnosť najsilnejšou zbraňou.

— Nechcem byť ďalšou z tvojich konkubín.
— Nebudeš.

Zaspala. I ja by som mal, ale nebudem, poznám sa.

Ešte týždňový jetlag a potom to hádam začnem riešiť. Alebo aj nie.

Poznám sa.

Kalkul

Je ako bábika a minimálne o desať rokov mladšia. Z malého mesta, ohúrená veľkým svetom. Oproti nej chlapík s bravčovým ksichtom a chatrnou telesnou schránkou, pochybnej povesti a primerane vybagrovaný. Ja.

Dobrá reštaurácia, kvalitný alkohol. Bábika rozpráva veľa a stačí občas zahmkať alebo sa opýtať parafrázovaním jej poslednej vety. Smejem sa s ňou, nie jej. K personálu sa správam slušne, k nej pozorne. Darí sa mi nezývať.

Pri odchode ju chytím okolo pása, v taxíku sa o mňa oprie a keď vystúpime, už viem, že je rozhodnuté. Môžem čokoľvek, no dnes v noci k nej ešte nechcem, nechávam ju odísť samu. Ešte bude čas.

Ukážkový príklad, hovorím si pri odchode, bez jedinej chyby. Škoda len, že to dokážem len s tými, ktoré sú mi ľahostajné.

Projekt

Čaká ma. Podopiera jeden z letištných stĺpov, v ruke mobil, na perách zdržanlivý úsmev. Vyzerá božsky, ako obyčajne. Krehká a krásna. Sotva sa zmôžem na pozdrav a neobratný bozk.

Taxík. Únava mnou preniká, ňou práve tak. Miesto slov si vymieňame pohľady. Zastavujeme sa po pizzu, mizne v nás sotva stihneme doma otvoriť krabicu.

Oblieka si tričko, ktoré som jej priniesol, má ho miesto šatičiek. Spod tenučkej látky presvitajú vztýčené bradavky. Podlamujú sa mi kolená.

Film, chcem film, hovorí, no zakrátko si to rozmyslí. Už ležíme. Počkám, kým zaspí, hovorím si, a potom sa vrhnem na prácu, čo-ako unavený.

Zostaň so mnou, nalieha. Pohladím ju po chrbte, pod tričkom a náhle sa zmietame ovládaní pudmi; dravo a nespútane. Zaspáva až hlboko v noci. Pracujem potom do rána, len občas neodolám a odbehnem sa pozrieť na to úžasné stvorenie, ktoré si ma celkom podmanilo.

Nežne ju budím, veziem ju k nej, vo firme odovzdávam projekt a stačí, stačí — viac už nezvládam, v kancelárii nezostávam, v núdzovom režime miznem dohnať spánkový deficit.

Nie, nie, ešte nie. Ešte spoločný obed.

Na perách opäť zdržanlivý úsmev, je tajomná a nenápadná, hádam len červené oči naznačujú, že za závojom útlej postavičky sa temer nerozpoznateľne skrýva divoká šelma. Včerajšia noc i ráno sa mi odvíjajú pred očami ako slizký pornografický biják, a viem, že jej tiež.

Šelma, napadá mi, keď sa už prepadám do tmy. Tie sa ovládnuť nedajú.