Sedíme na lavičke v parku ako dvaja pubertiaci. Akoby som mal sotva pätnásť — a ona hádam trinásť. Strach? Zdržanlivosť? Hlavne sa na ňu nedívať, lebo sa neudržím. Sledujem stavenisko za stromami, developerská mašinéria už zaiste inzeruje luxusné bývanie v tesnej blízkosti pazbytku prírody uprostred veľkomesta. Vysmiate rodinky z katalógov sa nevedia dočkať.
Chcel by som ju pobozkať, chcel, ale už sme si to vysvetlili. Dávno vysvetlili. Niekedy to šlo. Teraz už nie. Hoci je tak blízko.
Letmo sa jej dotknem, pohladím ju — a zdá sa mi to, alebo je skutočne o čosi bližšie? Ostýchavo si vymeníme úsmevy — deje sa vôbec niečo? Už nemôžem. Viem, čo som sľuboval, viem, čo som si predsavzal. Moje pery sa približujú k jej. Niečo sa musí stať.
Strih.
Je noc. Sme spotení, mokrí, odpadávame vyčerpaním. Vzduch sa nehýbe, otvorené okná nepomáhajú. Výlučky žliaz rozotreté po telách ako opaľovací krém. Hej, viem, čo som si sľuboval. Ale i postpubertálne výčiny majú niečo do seba. A niečo do nej.
Prihlásiť na odber:
Zverejniť komentáre (Atom)
1 komentár:
Dva mesiace sa snažím nájsť blog, ktorý ma bude baviť čítať. Mission accomplished.
Len ja technicky zdatný debil neviem ako tvoje príspevky sledovať - nemáš tu kolónku na pripojenie lokality. Máš nejaký iný návod okrem občasného checknutia stránky?
Ďakujem.
Zverejnenie komentára