Grandhotel

Na rozsekanom ciferníku čierne okuliare, civím do priestoru, vezú ma domov. Je skoro poludnie, som v rozklade. Chvíľami zvažujem, či udržím fazónu alebo požiadam mladého, nech mi zastaví. Slabšia viróza, povedali by na Hrade. Zatvárajú sa mi viečka. Potrebujem spať. A ešte ticho, teplo, tekutiny.

Včera v noci. Držím ju za riť, padáme z baru. V lobby ide do kolien, ťahá mi ho z nohavíc. Opretý o biliárdový stôl, periférne skúšam zistiť, či sa na nás dívajú priemyselné kamery. Profesionálna deformácia, zaujímajú ma technológie.

Robí to fakt dobre, zhodnotím si interne, keď sa myšlienkami vrátim do reality. Prekvapuje ma, že mi ho vôbec dokázala postaviť. Vystriekam jej hrdlo a idem si dať dve hodiny kómy. O reciprocitu údajne nestojí, pozbiera si lodičky a odkráča.

Livrejovaní panáci na recepcii sa na mňa usmievajú. Kamery fungujú.