21. marca 2013

Radosti

Zajtra mierim na pracovný výlet, hovorím rozpustilo slečne, s ktorou obedujem v súlade s najlepšou networkingovou zásadou: Never Eat Alone. Obed fajn, ale práve som si z výletu spravil vojnu ako remeň. O radostiach možno rozprávať až ex post, to už by som mohol vedieť.

Vstávam o štvrtej, aby som stihol lietadlo. Auto štartujem s miernymi výčitkami svedomia: Nevravel som si včera, že nebudem piť? Vravel. A? Akoby sa víno nerátalo.

V salóniku mi už padá hlava. V Paríži mám na prestup 15 minút, čo je natoľko málo, že miesto stresu upadám priamo do letargie. Našťastie, Francúzi to majú šikovne zrátané. Ak mešká jeden let, minimálne rovnako dlho bude meškať i nadväzujúci. Úplne ideálne so solídnou rezervou. Premyslené. Len kým ma dopravia do cieľovej stanice, budem polomŕtvy.

Čaká ma blazeovaný chlapík s tabuľkou s logom firmy a S-Klasse. Hádže ma do hotela a počas jazdy nepovie ani slovo. Som mu vďačný.

Koniec výpočtu radostí.

Obed nestíham, s kufríkom sa skladám priamo v zasadačke. Jednanie trvá do ôsmej večer. Od ôsmej do desiatej večera, nasleduje socializácia v bare. Čosi mi vraví, že tento míting organizuje Nemka. Najzásadnejší rozhovor dňa stíham za päť minút, zvyšok je len zúfalý dojazd. Mám pocit, že nikto nemá gule priznať sa, že zomiera a že preferuje zomrieť v posteli. Stoicky trpím, mám to v náplni práce.

Je po polnoci. Mesto vidím z okna. Za rohom je La Rambla, no nemám síl.

Usínam okamžite. Tak aspoň nad insomniou som dnes vyhral.