Presne podľa plánu, na víkend som zmizol. Pristál som v provinčnom meste, kde si ešte vedia vychutnávať život aký je. Dostatočne ďaleko od každodenného stresu, ktorý ma minulý týždeň s prehľadom zotrel. Piatok večer v džezovom klube, zopár na náladu. Mladí muzikanti, mali gule, nechcelo sa im končiť, džemovali do záverečnej. Slušné publikum, noc mala grády.
Sobota v antikvariáte, nutnosť vždy, keď sa zjavím.
Nedeľný veget. Veget. Sedel som s ňou v pizzérke, sŕkal pivo, potom sme to strihli zákuskami a lavičkou pri fontáne. Svietilo slnko, bolo mi príjemne.
— Máš už program? — spýtala sa.
— Večer letím.
— Škoda.
— Viem.
Nejak už len bude. Bude dobre.
16. apríla 2008
6. apríla 2008
V banke
Chvíľami uvažujem, čo sa dá vyčítať z môjho bravčového ksichtu. Možno primitivizmus, možno sedliakizmus, no to iste nie je všetko.
Tento týždeň v banke. Vbehol som tam pred záverečnou, všetko dopredu dohodnuté, pár podpisov a môžem zase letieť. Lenže — to by mi nesmel z druhej strany zakývať pán z investičného, s ktorým som prehodil pár slov na Silvestra.
— Nedáte si so mnou Ballantínku?
Skoro mi vypadli oči. Som tu správne? Nuž ale, keď sa pýta? Dali sme si rovno dve veľké a potykali sme si.
— Zahulíme?
Sedím na investičnom, maskujem sa košieľkou a sakom, na nohách nové lakovky, výnimočne oholený a decentne navoňaný — a on napriek tomu všetko vidí. Celonočné žúry, akcie, z ktorých si nikto nič nepamätá, alebo pamätať nechce, hektolitre prefiltrované telom v zafajčených baroch, bongá a fajočky pekne do kruhu, šialenstvo postpubertálnych výčinov a ťažké rána pred monitorom v kancli.
Práve som si fukol v priebehu piatich minút pár odrastených. Je možné, aby mal fondy aj na toto?
Ubalil. Stojíme pred pobočkou, jarné slniečko sa na nás škerí, posúvame si džojnta a konečne začínam rozumieť tým marketingovým kecom o individuálnom prístupe k zákazníkovi. Dúfam, že s čímsi podobným čoskoro vyrukujú aj na daňovom.
Tento týždeň v banke. Vbehol som tam pred záverečnou, všetko dopredu dohodnuté, pár podpisov a môžem zase letieť. Lenže — to by mi nesmel z druhej strany zakývať pán z investičného, s ktorým som prehodil pár slov na Silvestra.
— Nedáte si so mnou Ballantínku?
Skoro mi vypadli oči. Som tu správne? Nuž ale, keď sa pýta? Dali sme si rovno dve veľké a potykali sme si.
— Zahulíme?
Sedím na investičnom, maskujem sa košieľkou a sakom, na nohách nové lakovky, výnimočne oholený a decentne navoňaný — a on napriek tomu všetko vidí. Celonočné žúry, akcie, z ktorých si nikto nič nepamätá, alebo pamätať nechce, hektolitre prefiltrované telom v zafajčených baroch, bongá a fajočky pekne do kruhu, šialenstvo postpubertálnych výčinov a ťažké rána pred monitorom v kancli.
Práve som si fukol v priebehu piatich minút pár odrastených. Je možné, aby mal fondy aj na toto?
Ubalil. Stojíme pred pobočkou, jarné slniečko sa na nás škerí, posúvame si džojnta a konečne začínam rozumieť tým marketingovým kecom o individuálnom prístupe k zákazníkovi. Dúfam, že s čímsi podobným čoskoro vyrukujú aj na daňovom.
1. apríla 2008
Sedliakizmus
Mám robotnícko-roľnícky pôvod, pričom silne prevažuje ten roľnícky. Inými slovami, po fotrovi som sedliak ako remeň. Súc odchovaný macošským veľkomestským prostredím, moje prirodzené sedliactvo býva občas ukryté pod nánosom uhladeného konformizmu, no v pravej chvíli sa dokáže predrať na povrch.
Navoňavkovaný panáčik, ktorý sa skvele hodí do urbanistického celku, sa v momente zmení na páchnuceho čaptoša z gruntu, komplet s podliatym pohľadom a klaunovsky červeným nosom.
Minule sa podobná metamorfóza odohrala v realitke:
— Chcete sa dať poistiť, ak by vám nájomníci prestali platiť?
— Koľko.
— 5%.
— 5%? — mrzký pohľad — Ta čo, kradnem? Ukrajinci sú lacnejší a efektívnejší. Povedzte nájomníkom.
Potom som sa zľahka usmial a nenásilne premenil späť na mestského pandrláka, so záľubami ako squash, bourbon a literárne matiné.
Aké príjemné, keď si výchova a gény vedia rozdeliť úlohy.
Navoňavkovaný panáčik, ktorý sa skvele hodí do urbanistického celku, sa v momente zmení na páchnuceho čaptoša z gruntu, komplet s podliatym pohľadom a klaunovsky červeným nosom.
Minule sa podobná metamorfóza odohrala v realitke:
— Chcete sa dať poistiť, ak by vám nájomníci prestali platiť?
— Koľko.
— 5%.
— 5%? — mrzký pohľad — Ta čo, kradnem? Ukrajinci sú lacnejší a efektívnejší. Povedzte nájomníkom.
Potom som sa zľahka usmial a nenásilne premenil späť na mestského pandrláka, so záľubami ako squash, bourbon a literárne matiné.
Aké príjemné, keď si výchova a gény vedia rozdeliť úlohy.
21. marca 2008
Koncert
Zazvonil telefón, starý parťák, či dáme koncert. Futurum, Atari Terror. Dáme.
Kamoš vyzeral rovnako ako pred pätnástimi rokmi, len si zabudol vziať vlasy. Ktovie, či sa tu dá najesť, hovorím. Alebo niekam skočíme, kým zalezieme do metalovej diery. Nevie, ale iniciatívne sa pýta chlapíka s kapucňou za pokladňou:
— Dá sa tu najesť, prosím vás?
— Koncert.
Pozreli sme sa na seba mierne prekvapene. Veď vieme, že koncert. Kamoš celkom slušne artikuloval, chyba musela byť na druhej strane. Možno si kapucniak dal o trocha viac ako obyčajne. Skúsme ešte raz; ešte raz, zreteľnejšie a pomalšie:
— Najesť, najesť sa tu dá?
— Koncert.
Hmm. Takže koncert. To sme tu správne. Aj ja už začínam mať koncert v bruchu. Možno nerozumie, lebo je cudzinec, sú ich tu mraky, vysvetľuje vypĺznutý kamarát. Skúsime zahraničným dialektom?
— Is there a chance to get something to eat here?
— Concert. Concert today.
Hneď je jasné, že sa o cudzinca nejedná. Miestny. Moja lámaná rómčina si tu neporadí. Kamarát sa zhlboka nadýchol a naposledy skúsil:
— Máte tady něco k jídlu, prosím vás?
— Ne. Dnes je tady koncert.
Na zlomok sekundy mi hlavou preblesklo ako preskakujem pult, efektným kung-fu kopom mu odstreľujem hlavu smerom k blikajúcej neónke, dorážam ho nožíkom-rybkou a s víťazoslávnym rykom sa odchádzam najesť do krčmy na druhej strane ulice. Ach, cigánska duša moja.
Láska k blížnemu zvíťazila. Dal som si pár pív a zabudol som, že som hladný.
Kamoš vyzeral rovnako ako pred pätnástimi rokmi, len si zabudol vziať vlasy. Ktovie, či sa tu dá najesť, hovorím. Alebo niekam skočíme, kým zalezieme do metalovej diery. Nevie, ale iniciatívne sa pýta chlapíka s kapucňou za pokladňou:
— Dá sa tu najesť, prosím vás?
— Koncert.
Pozreli sme sa na seba mierne prekvapene. Veď vieme, že koncert. Kamoš celkom slušne artikuloval, chyba musela byť na druhej strane. Možno si kapucniak dal o trocha viac ako obyčajne. Skúsme ešte raz; ešte raz, zreteľnejšie a pomalšie:
— Najesť, najesť sa tu dá?
— Koncert.
Hmm. Takže koncert. To sme tu správne. Aj ja už začínam mať koncert v bruchu. Možno nerozumie, lebo je cudzinec, sú ich tu mraky, vysvetľuje vypĺznutý kamarát. Skúsime zahraničným dialektom?
— Is there a chance to get something to eat here?
— Concert. Concert today.
Hneď je jasné, že sa o cudzinca nejedná. Miestny. Moja lámaná rómčina si tu neporadí. Kamarát sa zhlboka nadýchol a naposledy skúsil:
— Máte tady něco k jídlu, prosím vás?
— Ne. Dnes je tady koncert.
Na zlomok sekundy mi hlavou preblesklo ako preskakujem pult, efektným kung-fu kopom mu odstreľujem hlavu smerom k blikajúcej neónke, dorážam ho nožíkom-rybkou a s víťazoslávnym rykom sa odchádzam najesť do krčmy na druhej strane ulice. Ach, cigánska duša moja.
Láska k blížnemu zvíťazila. Dal som si pár pív a zabudol som, že som hladný.
16. februára 2008
Zvieracia farma
Zdochol pes. Vlastne mačka. Videl som ju dnes predpoludním opaľovať sa na zamrznutej tráve pri chodníku, keď som sa šiel najesť. Vyrušila ma z čítania KČ/TGM, no nemám jej to za zlé. Určite nechcela. Ležala tam taká akási vystretá, vyrovnaná. Možno chytá bronz, pomyslel som si, ale to muselo byť ešte v lete, teraz už bola celá skorodovaná.
Bol som sa najesť v čínskom pajzli. Mal som trocha pokazenú náladu, hádam kvôli tej frajerke relaxujúcej v mestskej zeleni, povedal som si však, že sa tým nenechám znechutiť. Doslova. Kým som si prečítal jedálny lístok, zo zadu na seba brechaním upozornilo hovädzie a pradením kuracina. Vzdychol som si. Prišla slečna.
Opýtal som sa, či majú koňak. Z koňa nič nemáme, povedala.
Nevadí, zasyčal som ultrazvukom. Aj tak som práve dostal chuť na mačku.
Objednal som si mačacie kung-pao, bolo na stole hneď, ani nestihlo mňauknúť. Vydezinfikoval som sa pred, počas i po zriedenou jemnou, dobre som sa najedol a spokojne som sa odknísal. Pri odchode som sa obzrel po tej ryšani v tráve.
Zazdalo sa mi, že na mňa žmurkla. Krava.
Bol som sa najesť v čínskom pajzli. Mal som trocha pokazenú náladu, hádam kvôli tej frajerke relaxujúcej v mestskej zeleni, povedal som si však, že sa tým nenechám znechutiť. Doslova. Kým som si prečítal jedálny lístok, zo zadu na seba brechaním upozornilo hovädzie a pradením kuracina. Vzdychol som si. Prišla slečna.
Opýtal som sa, či majú koňak. Z koňa nič nemáme, povedala.
Nevadí, zasyčal som ultrazvukom. Aj tak som práve dostal chuť na mačku.
Objednal som si mačacie kung-pao, bolo na stole hneď, ani nestihlo mňauknúť. Vydezinfikoval som sa pred, počas i po zriedenou jemnou, dobre som sa najedol a spokojne som sa odknísal. Pri odchode som sa obzrel po tej ryšani v tráve.
Zazdalo sa mi, že na mňa žmurkla. Krava.
4. februára 2008
Po
Mám rád nedele. Špeciálne po ťažkých víkendoch, keď vstávam takmer na poludnie, ešte mierne roztrasený, neoholený, špinavý, spotený a páchnuci o čosi viac ako obyčajne. Natiahnem rifle (ak som sa v nich neprebudil, samozrejme), zoznámim sa s tou troskou v zrkadle a pol hodiny pobehujem po byte prežúvajúc zubnú kefku. Dívam sa na ulicu, na postavičky tam dole, na všetok ten svet okolo; a mám príjemnný pocit, možno súvisiaci s tým, že som víkend prežil.
Zisťujem, s kým každým som telefonoval medzi treťou a piatou ráno. Popíjam filtrovanú vodu. Posedávam, vylihujem. Pozorujem plafón. Vegetujem. Chcelo by to pláž, ale akosi... Inokedy.
Neskorý obed, steak, príliš mi nejde. Pivo s vyplašeným úsmevom odmietam. Za dvadsať minút už opäť natiahnutý. Užívam si ticho. Premýšľam, rovnako ako to robieva desaťročia môj foter.
K večeru ožívam. Počúvam Made II Mate a konečne mi chutí jesť. Je mi dobre. Cítiť tú karmu?
Zisťujem, s kým každým som telefonoval medzi treťou a piatou ráno. Popíjam filtrovanú vodu. Posedávam, vylihujem. Pozorujem plafón. Vegetujem. Chcelo by to pláž, ale akosi... Inokedy.
Neskorý obed, steak, príliš mi nejde. Pivo s vyplašeným úsmevom odmietam. Za dvadsať minút už opäť natiahnutý. Užívam si ticho. Premýšľam, rovnako ako to robieva desaťročia môj foter.
K večeru ožívam. Počúvam Made II Mate a konečne mi chutí jesť. Je mi dobre. Cítiť tú karmu?
21. januára 2008
Letom svetom
Som nezamestnaný bozdomovec, utrúsim, keď sa pýtajú, odkiaľ som a čo robím. Smejú sa. Nech! Štuplím si uši Beethovenom a odvraciam sa.
Presúšam sa z miesta na miesto, vandrák v roztrhaných rifliach a rozdratej bunde. Žeriem fastfood z plastového taniera, do plastového pohára mi nalievajú instatný čaj. Platím plastovou kartou, ďakujem očami. Pozorujem profesionálnych somrákov, učím sa za pochodu. Som primerane patetický, no netrápi ma to. Zívam, nespím.
Visím na tyči v autobuse. Zase niekde. Už mi je celkom jedno kde. Iné mesto. Iné námestie. Rovnaké obchody. Rovnaké davy. Podobné metro. Známy známeho ma vozí zimnou krajinou. Čosi vysvetľuje. Zastavme, som hladný. Zase fastfood, zase čaj.
Sedím v saune v udržiavanom horskom stredisku. V japonskej reštaurácii v Soho. V prvotriednom slovenskom pajzli. Všade a nikde. Teda, skôr nikde.
Dívam sa do noci z preskleného výkladu ôsmeho letiska v priebehu mesiaca a uvažujem, čo by som chcel. Keby.
Vlastnú posteľ. Čo najskôr. Presne viem akú. Rovnakú, ako som mal v poslednom byte. Možno sa chcem stať obeťou zahniezďovacieho inštinktu IKEA.
A ešte by som uvítal, keby vyšlo slnko. Lebo to som za posledný mesiac zahliadol iba dvakrát. A v žiadnom katalógu som ho zatiaľ nevidel.
Presúšam sa z miesta na miesto, vandrák v roztrhaných rifliach a rozdratej bunde. Žeriem fastfood z plastového taniera, do plastového pohára mi nalievajú instatný čaj. Platím plastovou kartou, ďakujem očami. Pozorujem profesionálnych somrákov, učím sa za pochodu. Som primerane patetický, no netrápi ma to. Zívam, nespím.
Visím na tyči v autobuse. Zase niekde. Už mi je celkom jedno kde. Iné mesto. Iné námestie. Rovnaké obchody. Rovnaké davy. Podobné metro. Známy známeho ma vozí zimnou krajinou. Čosi vysvetľuje. Zastavme, som hladný. Zase fastfood, zase čaj.
Sedím v saune v udržiavanom horskom stredisku. V japonskej reštaurácii v Soho. V prvotriednom slovenskom pajzli. Všade a nikde. Teda, skôr nikde.
Dívam sa do noci z preskleného výkladu ôsmeho letiska v priebehu mesiaca a uvažujem, čo by som chcel. Keby.
Vlastnú posteľ. Čo najskôr. Presne viem akú. Rovnakú, ako som mal v poslednom byte. Možno sa chcem stať obeťou zahniezďovacieho inštinktu IKEA.
A ešte by som uvítal, keby vyšlo slnko. Lebo to som za posledný mesiac zahliadol iba dvakrát. A v žiadnom katalógu som ho zatiaľ nevidel.
17. januára 2008
Z filmu
Stretli sme sa v trojke, bolo to primerane bizarné a mierne znepokojujúce. Vzal som ich do buzerantského klubu na techno. Potom sme šli k tej druhej. Honosné sídlo v centre mesta. Posedeli sme a ja som bol ešte nespoločenskejší ako obyčajne. Cítil som sa ako Woody Allen, tak som sa zdvihol.
— Odprevadím ťa — povedala a pohľadom usadila kamošku späť do gauča.
Mlčky sme prešli celým domom, otvorili sa dvere a obaja sme zatiahli slabé čau. Zapozeral som sa na ňu.
— Čo je? — usmievala sa.
— Mám strašnú chuť ťa pobozkať.
— Tak prečo to neurobíš?
— Odprevadím ťa — povedala a pohľadom usadila kamošku späť do gauča.
Mlčky sme prešli celým domom, otvorili sa dvere a obaja sme zatiahli slabé čau. Zapozeral som sa na ňu.
— Čo je? — usmievala sa.
— Mám strašnú chuť ťa pobozkať.
— Tak prečo to neurobíš?
19. decembra 2007
Nepokoj
Chcelo by to marsku, hovorím si v duchu. Postávam na balkóne, nepatrne okopávam zábradlie, počúvam dookola Revolution a cítim sa ako macho. Mierne. To postupne prejde, samozrejme. Trénujem harkanie na cieľ, základnú disciplínu sídliskovej paraolympiády. Je mi fasa. Aj by som si vypil, ale ešte nepijem. Vlastne, ani nefajčím. Všetko je to iba ako keby.
Práve som neodišiel na branné cvičenie. Mám trinásť rokov, som po prvý raz zľahka zamilovaný a mám pocit, že sympatie by mohli byť vzájomné. Teda — mám pocit. Šteklí to v bruchu a zazdalo sa mi, že keď som ju lámal, tak váhala, či sa z branného neuliať spolu so mnou. Neuliala sa, bola mäkká.
Tak tu teraz podopieram a okopávam zábradlie. A teším sa na večer. Určite za ňou musím zabehnúť. A musím sa jej spýtať, či si nikto nevšimol, že som zdrhol. A musím zistiť, či ma chce, aby som sa zbytočne nestrápňoval.
Chcelo by to marsku. Veď hovorím.
Práve som neodišiel na branné cvičenie. Mám trinásť rokov, som po prvý raz zľahka zamilovaný a mám pocit, že sympatie by mohli byť vzájomné. Teda — mám pocit. Šteklí to v bruchu a zazdalo sa mi, že keď som ju lámal, tak váhala, či sa z branného neuliať spolu so mnou. Neuliala sa, bola mäkká.
Tak tu teraz podopieram a okopávam zábradlie. A teším sa na večer. Určite za ňou musím zabehnúť. A musím sa jej spýtať, či si nikto nevšimol, že som zdrhol. A musím zistiť, či ma chce, aby som sa zbytočne nestrápňoval.
Chcelo by to marsku. Veď hovorím.
7. decembra 2007
Reflexia
Pol jedenástej predpoludním. Postávam pred firmou, sŕkam gumidžús, príšerne sa potím a možno by som si aj chcel zapáliť, ale nezapálim si. Len takú imaginárnu. Neznášam hnoj v ústach. Plus, som silne ovplyvnený protifajčiarskymi reklamami. Škoda, že aj na fľaše nelepia hororové výjavy následkov dlhodobého užívania. Mali by. Ako k tomu príde bežný spotrebiteľ ako ja? Kúpi si fľašu-dve týždenne, do toho pár nepredvídateľných víkendových roztopašností a z ničoho nič cirhóza.
Zazubím sa smerom k ohrievaču na oblohe, asi to chcelo byť vyzývavé, ale asi to nebolo. Cítim ako sa vo mne chvejú atómy, trasú sa, rozhegané molekuly kričia o pomoc. A navonok to vyzerá stále zachovalo. Ešte zahrám divadlo, nepálim mosty, nezberám sa na posledný výlet do Vegas. Ešte to nebolí a ešte to nevidno. Ešte sa tým môžem v záchvate kokotizmu chvastať. Ešte si môžem hladiť ego a správať sa ako hyperkokot, ktorý to má s prehľadom pod kontrolou.
Dosŕkam gumidžús, dám si ešte minútku na čerstvom smogu, odfrknem imaginárny vajgel smerom k tomu nebeskému radiátoru, otočím sa na opätku a zaradím sa späť do firemného davu.
Ešte to nebolí. Ešte si môžem hladiť ego a správať sa ako hyperkokot, ktorý to má s prehľadom pod kontrolou.
Zazubím sa smerom k ohrievaču na oblohe, asi to chcelo byť vyzývavé, ale asi to nebolo. Cítim ako sa vo mne chvejú atómy, trasú sa, rozhegané molekuly kričia o pomoc. A navonok to vyzerá stále zachovalo. Ešte zahrám divadlo, nepálim mosty, nezberám sa na posledný výlet do Vegas. Ešte to nebolí a ešte to nevidno. Ešte sa tým môžem v záchvate kokotizmu chvastať. Ešte si môžem hladiť ego a správať sa ako hyperkokot, ktorý to má s prehľadom pod kontrolou.
Dosŕkam gumidžús, dám si ešte minútku na čerstvom smogu, odfrknem imaginárny vajgel smerom k tomu nebeskému radiátoru, otočím sa na opätku a zaradím sa späť do firemného davu.
Ešte to nebolí. Ešte si môžem hladiť ego a správať sa ako hyperkokot, ktorý to má s prehľadom pod kontrolou.
27. novembra 2007
Vojna a mier
— Aký bol víkend? — pýta sa.
— Nič zaujímavé... — prehodím.
— Pravdu by si mohol.
Pozriem na ňu, prižmúrim oči a zamyslím sa.
No? Ako? Ako? — nalieha.
V piatok loďka, malá loďka, v ktorej nie je rybárske náčinie a veslá, iba 50 indivíduí, viac či menej túžiacich rozsekať sa. Viackombinácia pivo, víno, vodka, whisky, absinth, tráva, MDMA. Päť hodín na lodi, dve v bare, dve na techne, dve v klube. Jeden vyhadzov, tri záverečné. Jedna príjemná holka. Doma ráno. Dve hodiny spánku, potom voliť. Zelených, sú takí normálni.
V sobotu loďka. Malá loďka, v ktorej nie je rybárske náčinie a veslá, iba 20 indivíduí túžiacich rozsekať sa. Bez výnimiek. Ležím na palube, sŕkam pivo, slnko praží, indivíduá skáču z loďky do mora, slečny vyzerajú ako z katalógov, alfa chlapci vystavujú na obdiv svoje svaly a reči. Dve hodiny kóma, večer akcia. Po trinástom bourbone nepočítam. Cigara mi visí z huby ako Che Guevarovi, no bez revolučných ideí. Nad ránom vládzu len esá prešpikované drogami. Ja a ešte dvaja. Detaily mi povie výpis výberov z bankomatu.
V nedeľu predpoludním sa plazím do postele po prvý infarkt.
Viem, čo poviem.
— Nič nebolo. Sedel som doma a pozeral som z balkóna. Čítal som Tolstého.
— A? — zatiahne trocha sklamane.
— PPF predsa!
— Nič zaujímavé... — prehodím.
— Pravdu by si mohol.
Pozriem na ňu, prižmúrim oči a zamyslím sa.
No? Ako? Ako? — nalieha.
V piatok loďka, malá loďka, v ktorej nie je rybárske náčinie a veslá, iba 50 indivíduí, viac či menej túžiacich rozsekať sa. Viackombinácia pivo, víno, vodka, whisky, absinth, tráva, MDMA. Päť hodín na lodi, dve v bare, dve na techne, dve v klube. Jeden vyhadzov, tri záverečné. Jedna príjemná holka. Doma ráno. Dve hodiny spánku, potom voliť. Zelených, sú takí normálni.
V sobotu loďka. Malá loďka, v ktorej nie je rybárske náčinie a veslá, iba 20 indivíduí túžiacich rozsekať sa. Bez výnimiek. Ležím na palube, sŕkam pivo, slnko praží, indivíduá skáču z loďky do mora, slečny vyzerajú ako z katalógov, alfa chlapci vystavujú na obdiv svoje svaly a reči. Dve hodiny kóma, večer akcia. Po trinástom bourbone nepočítam. Cigara mi visí z huby ako Che Guevarovi, no bez revolučných ideí. Nad ránom vládzu len esá prešpikované drogami. Ja a ešte dvaja. Detaily mi povie výpis výberov z bankomatu.
V nedeľu predpoludním sa plazím do postele po prvý infarkt.
Viem, čo poviem.
— Nič nebolo. Sedel som doma a pozeral som z balkóna. Čítal som Tolstého.
— A? — zatiahne trocha sklamane.
— PPF predsa!
12. novembra 2007
The Killers
Práve som sa vrátil z The Killers. Príjemne prekvapený. Prvý raz som o nich počul na premiére Corbijnovho bijáku pred mesiacom; nahrali Shadowplay od Joy Division pre film a soundtrack, a spravili to celkom podarene.
Atmosféra jedna z lepších, čo som za tie roky v Sydney zažil. Priznajme si — kým nehrajú U2 alebo Red Hot, obecenstvo v Sydney je nahovno. Ľudia nespievajú, horko-ťažko zatlieskajú, obyčajne len čumia, počúvajú a popíjajú pivo. To v tom lepšom prípade, v tom horšom sa rozprávajú, jebú s mobilmi a koncert, za ktorý vyhodili cez sto chechtákov majú na háku.
Tento bol iný. Ľudia počúvali, tlieskali, vrieskali a spievali s kapelou. Možno to súviselo s prevládajúcou vekovou skupinou a pohlavím publika. Mladé kočky, ako inak.
Na záver zahrali klasiku Helter Skelter, pesničku, ktorú Charles Manson čórol The Beatles a U2 čórli späť (ako spomínal Bono). Trocha som zagooglil a vyšlo mi, že ju The Killers ešte nehrali. Fasácky prídavok.
Dobrá správa na koniec: Rock and Roll ešte žije a darí sa mu dobre. Fasa, šraci.
17. októbra 2007
Z druhej strany
Dáme civilný? Dáme.
Niektoré dni sa vydaria. Až natoľko, že zabúdam pičovať ako chorá vrana. Dnešok bol z tých lepších. Leto uprostred veľkomesta. Voľný deň na výstave fotografií Helmuta Newtona.
Vstávam pred šiestou, čo je samo o sebe šialené, no uvážiac, že za oknom už oskar drzo seká lúčmi hlava-nehlava, najvyšší čas. Rýchly presun do parku, jedno jediné kolo, keďže spoločnosť dvoch slečien odmieta pridať ďalšie a miesto toho si dáva rozťahovací strečing. Slnko praží, prizerám sa.
Káva na rohu, kelímok do ruky. Za desať minút u mňa, už len vo dvojici. Raňajky, potom bazén, voda akurát, nad hlavou absolútne modré nebo. Ešte nie je ani deväť, ale už je výrazne príjemnejšie v tieni. Veget pri bazéne.
Jedenásť. Slečna sa zberá, prichádza kamoš, tréner. Vysvetľuje slečne ako zhodiť a mne ako pribrať. Za posledný rok som prišiel o 15 kíl, začínam byť priesvitný. To mám z toho života, aký vediem. A z tých ľudí, s ktorými sa stýkam. Trikrát týždenne sex, žiadne ulievanie, radí slečne na schudnutie. Počul si?, vyčíta mi slečna. Počul, počul. Ja to nepotrebujem, tak LHK stačí, nie?
Ešte niekoľko viet a na sobotnú noc mám program. Miznú. Púšťam si Pink Floyd, riešim dane.
Spím.
Obedujem v meste.
Päť popoludní. Prišla slečna. Iná. Taká, čo ma nechce. Platonická. Chodievam s ňou do kina a na akcie, z ktorých chcem odísť pri zmysloch. Prirodzená, neimidžová, civilná. Blízka a vzdialená.
Premiéra Corbijnovho filmu Control. Frajer sa dostavuje osobne. Vraj šesť stupňov odlúčenia! Tento chlap má v telefónnom zozname celý šoubiznis. Akí boli tí, ktorých už zmazal? Ian Curtis? Cobain? Miles?
Nočný Darlinghurst. Možno by sa patrilo konverzovať, ale nežiada sa mi. Je mi dobre, slečna to pochopí, pozná ma. Toto je ľahké ticho. Jeden pohľad a všetko je jasné. Nemusím nosiť na ciferníku rožok. Večeriame, je to takmer intímne. Odprevádzam ju, fasujem jednu malú pusu a môžem ísť.
Polnoc. Dáme ešte nejakú dumu? Dumu do civilného? Len takú malú dumku:
Svet je úžasné miesto kam sa narodiť.
Príď, funebráčik, príď, dáme spolu jedno dobre vychladené kukuričné poldeci.
Niektoré dni sa vydaria. Až natoľko, že zabúdam pičovať ako chorá vrana. Dnešok bol z tých lepších. Leto uprostred veľkomesta. Voľný deň na výstave fotografií Helmuta Newtona.
Vstávam pred šiestou, čo je samo o sebe šialené, no uvážiac, že za oknom už oskar drzo seká lúčmi hlava-nehlava, najvyšší čas. Rýchly presun do parku, jedno jediné kolo, keďže spoločnosť dvoch slečien odmieta pridať ďalšie a miesto toho si dáva rozťahovací strečing. Slnko praží, prizerám sa.
Káva na rohu, kelímok do ruky. Za desať minút u mňa, už len vo dvojici. Raňajky, potom bazén, voda akurát, nad hlavou absolútne modré nebo. Ešte nie je ani deväť, ale už je výrazne príjemnejšie v tieni. Veget pri bazéne.
Jedenásť. Slečna sa zberá, prichádza kamoš, tréner. Vysvetľuje slečne ako zhodiť a mne ako pribrať. Za posledný rok som prišiel o 15 kíl, začínam byť priesvitný. To mám z toho života, aký vediem. A z tých ľudí, s ktorými sa stýkam. Trikrát týždenne sex, žiadne ulievanie, radí slečne na schudnutie. Počul si?, vyčíta mi slečna. Počul, počul. Ja to nepotrebujem, tak LHK stačí, nie?
Ešte niekoľko viet a na sobotnú noc mám program. Miznú. Púšťam si Pink Floyd, riešim dane.
Spím.
Obedujem v meste.
Päť popoludní. Prišla slečna. Iná. Taká, čo ma nechce. Platonická. Chodievam s ňou do kina a na akcie, z ktorých chcem odísť pri zmysloch. Prirodzená, neimidžová, civilná. Blízka a vzdialená.
Premiéra Corbijnovho filmu Control. Frajer sa dostavuje osobne. Vraj šesť stupňov odlúčenia! Tento chlap má v telefónnom zozname celý šoubiznis. Akí boli tí, ktorých už zmazal? Ian Curtis? Cobain? Miles?
Nočný Darlinghurst. Možno by sa patrilo konverzovať, ale nežiada sa mi. Je mi dobre, slečna to pochopí, pozná ma. Toto je ľahké ticho. Jeden pohľad a všetko je jasné. Nemusím nosiť na ciferníku rožok. Večeriame, je to takmer intímne. Odprevádzam ju, fasujem jednu malú pusu a môžem ísť.
Polnoc. Dáme ešte nejakú dumu? Dumu do civilného? Len takú malú dumku:
Svet je úžasné miesto kam sa narodiť.
Príď, funebráčik, príď, dáme spolu jedno dobre vychladené kukuričné poldeci.
11. októbra 2007
Vianoce
Vo firme máme skoro samých chlapov, ženských pár. Firmu v susedstve luxusného bordelu. Občas k nám zaskočí bordelmama, božská tridsiatka s ukrajinským prízvukom. Vysmiata ako lečo, priateľská, milá, chutná. Potrebuje pomôcť s počítačom.
Skočím k nim, za tri sekundy diagnostikujem odpojenú myšku a zberám sa.
Počkaj, počkaj, hovorí bordelmama, v piatok budeme oslavovať narodeniny, robíme takú akcičku, tak keby ste chceli... Príďte, klipká očami, usmieva sa a do ruky mi vtláča pozvánky.
Keď ich za pár minút rozdávam, cítim sa ako Ježiško. Deti majú Vianoce.
Skočím k nim, za tri sekundy diagnostikujem odpojenú myšku a zberám sa.
Počkaj, počkaj, hovorí bordelmama, v piatok budeme oslavovať narodeniny, robíme takú akcičku, tak keby ste chceli... Príďte, klipká očami, usmieva sa a do ruky mi vtláča pozvánky.
Keď ich za pár minút rozdávam, cítim sa ako Ježiško. Deti majú Vianoce.
7. októbra 2007
Leto
Teploty cez tridsať, triko prilepené na telo o čosi viac ako by sa žiadalo. Pár temp v bazéne, potom štartovacie poldeci pri otvorenom balkóne. Stmieva sa. Jazz, telefonát do Londýna. Kamoš; nesie pizzu, pýta si bourbon a koláčik. Presun, klub. Partia už veselo nasáva. Rugby s Anglickom, naši dostávajú na frak. Plné poháre prichádzajú, prázdne poháre odchádzajú. Plné poháre prichádzajú, prázdne poháre odchádzajú. Strašná hudba, výšky režú uši. Asi sa nás chcú zbaviť. Preč!
Hej, Armand! Náhodičky nočných ulíc, prestávka pri Ministry of Sound, viac alkoholu, viac radostí. Decibely pre spiacich susedov. Posledný hlt, znova ulica.
Presun, takčoako Floyd. Už je zatvorené chlapi, kurva, sú tri ráno, chcem ísť spať. Floyd, jedno kolo. Kurva, chlapi, ale rýchlo. Miestni metalisti hrajú na vzdušné ģitary lepšie ako Slash, Hammett a Frusciante dohromady na tie obyčajné. Tri kolá, kým Floyd zruší deťom prázdniny.
Potenia. Ďalšie a ďalšie poháre, parket preplnený šialencami. Toto sa nikdy neskončí.
Záverečný bourbon dávno po svitaní. Mesto sa prebúdza. Slnečné okuliare, smer posteľ. Spať. Spať.
Hej, Armand! Náhodičky nočných ulíc, prestávka pri Ministry of Sound, viac alkoholu, viac radostí. Decibely pre spiacich susedov. Posledný hlt, znova ulica.
Presun, takčoako Floyd. Už je zatvorené chlapi, kurva, sú tri ráno, chcem ísť spať. Floyd, jedno kolo. Kurva, chlapi, ale rýchlo. Miestni metalisti hrajú na vzdušné ģitary lepšie ako Slash, Hammett a Frusciante dohromady na tie obyčajné. Tri kolá, kým Floyd zruší deťom prázdniny.
Potenia. Ďalšie a ďalšie poháre, parket preplnený šialencami. Toto sa nikdy neskončí.
Záverečný bourbon dávno po svitaní. Mesto sa prebúdza. Slnečné okuliare, smer posteľ. Spať. Spať.
20. septembra 2007
Pohoda jazz
Prišla na mňa jarná únava. Nechce sa mi nasávať. Nezáujem. Žiadne víkendové čiaročky, žiadne kolieska. Nechce sa mi ponocovať. Upadám. Keď ma niekto volá von a je to ďalej ako cez ulicu, otáľam. Nechce sa mi, vysvetľujem, čo budem zatĺkať. Je mi dobre doma. Zídeme sa u mňa, keď chcete. Alebo ani radšej nechoďte, hodím nejaký film do DVD, ulejem si jedného Jima a pomaly ho budem chlípať, osamote, spokojne, vyrovnane.
Nezaberá ani ale budú tam buchty. Asi je to vážne. Kým sa nejaká nedostaví a iniciatívne mi nezačne sťahovať rifle, nebudem to riešiť.
Stačí mi jazz. Musím nabrať sily na leto. A to je za dverami.
Nezaberá ani ale budú tam buchty. Asi je to vážne. Kým sa nejaká nedostaví a iniciatívne mi nezačne sťahovať rifle, nebudem to riešiť.
Stačí mi jazz. Musím nabrať sily na leto. A to je za dverami.
8. septembra 2007
Prekvapenie non-stop
Triko, rifle, cez ulicu priamo do klubu Kvé. Dc-dc-dc, retro bíty, Londýn deväťdesiatych, dc-dc-dc, klasická šťava. Naštartovaný vďaka domácej kuchyni, pridávam palivo, opúšťam prvou kozmickou planétu. Biliárd, vyľudnené mesto, kvalitný materiál, dídžej Daz. Malý boh. Prestrih.
Príjemne rozliaty sledujem čo a ako. Vnímam. Radosť. Dnes v noci sú všetci na rovnakej hladine. Nezvyčajný fenomén. Nie som rozbitejší ako iní, iní nie sú rozbitejší ako ja. Všetci pekne rozsekaní na atómy. Spravodlivosť? Sloboda, rovnosť, bratstvo? Nik nedrží rytmus. Nikto sa o nikoho nestará. Kadekto fajčí, napriek vážnym zákazom. Niektorí ležia popri stenách. Ktosi tancuje kankán. Ázijka sa predvádza pri tyči. Vydarená akcička. Daz, malý boh. Prestrih.
Zahryznem do citróna. Žiadny ten odrezok, čo dostáva stádo s tequilou. Citrón. Ideálny na núdzové pristátie. Funguje dokonale. Kde sme to?
Skoro ráno. Prebehnem ulicou, doma. Pod bránou pajzlík. Míňam ho neustále, no nikdy tam nejem. Pajzel, predsa. Príšerne hladný. Príšerne. K výťahu nedobehnem, je priďaleko. Musím jesť. Musím. Okamžite. Objednávam náhodne vybraný odpad a milo sa pýtam uniformovaného týpka: počuj, kedy vlastne zatvárate?
Fičíme 24/7, odvetí hrdo.
E?! Ako? Prečo?
Trhajte ma, deti.
Príjemne rozliaty sledujem čo a ako. Vnímam. Radosť. Dnes v noci sú všetci na rovnakej hladine. Nezvyčajný fenomén. Nie som rozbitejší ako iní, iní nie sú rozbitejší ako ja. Všetci pekne rozsekaní na atómy. Spravodlivosť? Sloboda, rovnosť, bratstvo? Nik nedrží rytmus. Nikto sa o nikoho nestará. Kadekto fajčí, napriek vážnym zákazom. Niektorí ležia popri stenách. Ktosi tancuje kankán. Ázijka sa predvádza pri tyči. Vydarená akcička. Daz, malý boh. Prestrih.
Zahryznem do citróna. Žiadny ten odrezok, čo dostáva stádo s tequilou. Citrón. Ideálny na núdzové pristátie. Funguje dokonale. Kde sme to?
Skoro ráno. Prebehnem ulicou, doma. Pod bránou pajzlík. Míňam ho neustále, no nikdy tam nejem. Pajzel, predsa. Príšerne hladný. Príšerne. K výťahu nedobehnem, je priďaleko. Musím jesť. Musím. Okamžite. Objednávam náhodne vybraný odpad a milo sa pýtam uniformovaného týpka: počuj, kedy vlastne zatvárate?
Fičíme 24/7, odvetí hrdo.
E?! Ako? Prečo?
Trhajte ma, deti.
3. septembra 2007
26. augusta 2007
Nervozita
Nad mrakodrapmi zavýjajú vrtuľníky, zásahové jednotky nacvičujú bleskové presuny z miesta na miesto preplnenými ulicami, chlpatých vídať o čosi viac ako obyčajne a človek aby sa zamyslel, či vyložiť svoje obľúbené hračky z vrecák pred útokom na miestne bary.
Väznice preventívne udeľujú víkenďákom voľno. Uniformovanci fasujú nové vodné delá. Psy už týždeň nedostávajú žrať. Premiér odkazuje študentom, aby držali hubu a krok a nestrápňovali sa demonštráciami, keď nechcú prísť k úrazu. Centrum oboženie sydneyjský múr. Google potratilo podrobné satelitné mapy mesta. Osemročné decká speváckeho zboru prešli bezpečnostnými previerkami. Štátni zamestnanci i antiglobalizačné skupiny kolektívne stresujú. Plebs dostal do daru deň voľna.
Ešte týždeň a čuramedáni sa začnú zbiehať. Vitajte a zaraďte sa.
Väznice preventívne udeľujú víkenďákom voľno. Uniformovanci fasujú nové vodné delá. Psy už týždeň nedostávajú žrať. Premiér odkazuje študentom, aby držali hubu a krok a nestrápňovali sa demonštráciami, keď nechcú prísť k úrazu. Centrum oboženie sydneyjský múr. Google potratilo podrobné satelitné mapy mesta. Osemročné decká speváckeho zboru prešli bezpečnostnými previerkami. Štátni zamestnanci i antiglobalizačné skupiny kolektívne stresujú. Plebs dostal do daru deň voľna.
Ešte týždeň a čuramedáni sa začnú zbiehať. Vitajte a zaraďte sa.
23. augusta 2007
Anplakt
Obed na Crosse, fľaša vína. Potom doma. Sám. Odpojený od civilizácie a jej príjemných zákerností. Večer dva filmy, strihanie videa, ktoré malo byť hotové ešte v apríli. Kola bez Jima, meditácia vo vani.
Šľachtenie ega zaberá. Rána víťazov odrazu vyzerajú úplne inak.
Šľachtenie ega zaberá. Rána víťazov odrazu vyzerajú úplne inak.
21. augusta 2007
Inokedy
Ráno. Opäť. Po príšernom týždni. Opäť. Väčšinu si nepamätám a čo si pamätám, by som si radšej nepamätal. Zresetovaný trikrát, z toho dvakrát so štartom do núdzového režimu. Cez víkend lialo. Nevytiahol som päty z hotela. Bez pláže, bez žien, bez hudby. Všetky krásy sveta sa vojdú na stolík.
Chlad. Chlad, zima. Paralýza. Prázdno. Dobre vychladený rôsol. Ja. Možno by som chcel byť z posledných síl aspoň trocha sentimentálny, no dochádza šťava. Inokedy.
Et moi j'ai pris
Ma tête dans ma main
Et j'ai pleuré.
Chlad. Chlad, zima. Paralýza. Prázdno. Dobre vychladený rôsol. Ja. Možno by som chcel byť z posledných síl aspoň trocha sentimentálny, no dochádza šťava. Inokedy.
Et moi j'ai pris
Ma tête dans ma main
Et j'ai pleuré.
14. augusta 2007
Kult lietania
Štvrtok je nový piatok, hlásia palcové titulky v rešpektovaných plátkoch. Už je to oficiálne. Kde sú tie časy keď sa pondelok začínal v sobotu.
Unavený ako z Handlovej, porozsýpaný po ulici ako novembrový sneh, nabitý, vysmiaty a primerane vláčny, som sa teleportoval domov. V zlomku sekundy som späť, späť v mojom pajzli, u prenášača, na akcičke, niekde, kde to má grády ako Matrix v porovnaní so Záhradou.
Zívol som si. Otváram oči, pomaly, pomaličky, aby som si neublížil. Streda. Ešte tridsať sekúnd halucinácií a je opäť víkend. Osemdesiat zo sto na náladometri, energia dopĺňaná kalorickými nápojmi a prostriedkami proti chronickej únave. Pajzel, prenášač, akcička, grády, Matrix, tma.
Utorok. Ďalší svetlý moment, vznášam sa v stratosfére, ale aspoň dovidím na zem. Vybavím všetky neodkladne neodkladné telefonáty. Vyrážam do ulíc. Dnes mám rande so svojim mestom, vtiera sa Ďurinda z iPodu. Postretám pár typov. Kupujem noviny, obedujem, čítam. Mierne levitujem, skôr zo zvyku ako z presvedčenia.
Vrážam do chlapíka. Ty? Dlžíš mi fľašu Jima Beama, Brian. Kupuje mi dve, meníme si vizitky. Kým sa zotmie, motory sú nahriate. Štart.
Je to fajn? Je to fajn. Je to fajn.
Unavený ako z Handlovej, porozsýpaný po ulici ako novembrový sneh, nabitý, vysmiaty a primerane vláčny, som sa teleportoval domov. V zlomku sekundy som späť, späť v mojom pajzli, u prenášača, na akcičke, niekde, kde to má grády ako Matrix v porovnaní so Záhradou.
Zívol som si. Otváram oči, pomaly, pomaličky, aby som si neublížil. Streda. Ešte tridsať sekúnd halucinácií a je opäť víkend. Osemdesiat zo sto na náladometri, energia dopĺňaná kalorickými nápojmi a prostriedkami proti chronickej únave. Pajzel, prenášač, akcička, grády, Matrix, tma.
Utorok. Ďalší svetlý moment, vznášam sa v stratosfére, ale aspoň dovidím na zem. Vybavím všetky neodkladne neodkladné telefonáty. Vyrážam do ulíc. Dnes mám rande so svojim mestom, vtiera sa Ďurinda z iPodu. Postretám pár typov. Kupujem noviny, obedujem, čítam. Mierne levitujem, skôr zo zvyku ako z presvedčenia.
Vrážam do chlapíka. Ty? Dlžíš mi fľašu Jima Beama, Brian. Kupuje mi dve, meníme si vizitky. Kým sa zotmie, motory sú nahriate. Štart.
Je to fajn? Je to fajn. Je to fajn.
6. augusta 2007
Novinky z internetu
Chutná. Pohodová. Príjemná. Rozpráva k veci. Inteligentná. Grafička. V ideálnom veku, ani prezretá, ani naivná. Celkom ju môžem. Zaujímavá.
Doma pozriem web — ups, je to lesba.
Tak nič.
Doma pozriem web — ups, je to lesba.
Tak nič.
1. augusta 2007
In cauda venenum
Akcička. Z iného sveta. Žiadna obyčajná piatková pitka. S kamošmi, kamošmi kamošov a kamošmi kamošov kamošov. Najmä tými. Ako sa to pseudoodborne? Šesť stupňov odlúčenia? Človek si výjde na jedno a už ho vezú do ulízaného pajzlu stráženého gangom nonšalantných Maurov. Nech sa volá Potenia, aspoň budeme vedieť čo a ako.
Vchádzam s chlapíkom; nejaký Vittorio. Kápo a kamoš ktoréhosi kamoša. Toto je Vittoriova noc, všetky noci v Potenii sú Vittoriove. Navštevníci ho zdravia, potrebujú si zatriasť jeho pravicou, majú mu čo povedať, potrebujú sa ho dotknúť. Miestny pápež. Zoznamuje ma s celým barom, hej, toto je starý kámo z branže, mládež. Kým prehodí premietač kotúč, už som doma.
Jedno, jedno, jedno a tancujte do odpadnutia. A aby ste neodpadli, ešte jedno, zapité kolieskom. Kolieskami. Čiaročkou. Čiaročkami. Rýchlou cigaretkou. Hocičím a všetkým, najlepšie opäť a opäť. Rýchle bíty, čierna dredatá madona dáva davu zabrať. Horúco.
Vittorio v objatí s náhodnými tvormi; zdraví všetkých pekne po mene. Ešte existujú obchodníci, ktorí si vážia klientov a dokážu si zapamätať 300 VIP zákazníkov. Šarm sa mu nedá uprieť. Slovíčko týpkovi po boku. V ponuke je všetko, spokojnosť zaručená. Papieriky menia majiteľov. Toľko pracieho prášku.
Ruky nad hlavou. Kráľovná púšte, rozpustená a celkom odviazaná sa ponúka zbytku karavány. Nikto si neodhryzne?
Nevlastný bratranec Lanca Armstronga sa pri bare skláňa k dvojníkovi Elijaha Wooda, oblizujú sa, miestny Lagerfeld ich nenápadne pozoruje, ruka skrytá hlboko vo vrecku, blažený úškrn. Buscemi s podliatymi očami si vedie žiariacu Lucy Liu dozadu, vysvetľujú si detaily zmyslu života, vesmíru a vôbec. Maličkosti.
Tupé údery elektronických bubnov dvíhajú tep. Postavičky sa rozdvojujú, roztrojujú, plávajú priestorom, preplietajú sa jedna druhou, vpíjajú sa do seba, premieňajú sa v obludné monštrá a sexi princezničky, rýchlo a zase pomaly, podľa chute, rozmaru a podľa bítu, ktorým ich zásobuje nevyčerpateľná nebeská deva s dredmi, stále pri vedomí, možno posledná.
Vypli prúd. Posledné echo a tma.
Vchádzam s chlapíkom; nejaký Vittorio. Kápo a kamoš ktoréhosi kamoša. Toto je Vittoriova noc, všetky noci v Potenii sú Vittoriove. Navštevníci ho zdravia, potrebujú si zatriasť jeho pravicou, majú mu čo povedať, potrebujú sa ho dotknúť. Miestny pápež. Zoznamuje ma s celým barom, hej, toto je starý kámo z branže, mládež. Kým prehodí premietač kotúč, už som doma.
Jedno, jedno, jedno a tancujte do odpadnutia. A aby ste neodpadli, ešte jedno, zapité kolieskom. Kolieskami. Čiaročkou. Čiaročkami. Rýchlou cigaretkou. Hocičím a všetkým, najlepšie opäť a opäť. Rýchle bíty, čierna dredatá madona dáva davu zabrať. Horúco.
Vittorio v objatí s náhodnými tvormi; zdraví všetkých pekne po mene. Ešte existujú obchodníci, ktorí si vážia klientov a dokážu si zapamätať 300 VIP zákazníkov. Šarm sa mu nedá uprieť. Slovíčko týpkovi po boku. V ponuke je všetko, spokojnosť zaručená. Papieriky menia majiteľov. Toľko pracieho prášku.
Ruky nad hlavou. Kráľovná púšte, rozpustená a celkom odviazaná sa ponúka zbytku karavány. Nikto si neodhryzne?
Nevlastný bratranec Lanca Armstronga sa pri bare skláňa k dvojníkovi Elijaha Wooda, oblizujú sa, miestny Lagerfeld ich nenápadne pozoruje, ruka skrytá hlboko vo vrecku, blažený úškrn. Buscemi s podliatymi očami si vedie žiariacu Lucy Liu dozadu, vysvetľujú si detaily zmyslu života, vesmíru a vôbec. Maličkosti.
Tupé údery elektronických bubnov dvíhajú tep. Postavičky sa rozdvojujú, roztrojujú, plávajú priestorom, preplietajú sa jedna druhou, vpíjajú sa do seba, premieňajú sa v obludné monštrá a sexi princezničky, rýchlo a zase pomaly, podľa chute, rozmaru a podľa bítu, ktorým ich zásobuje nevyčerpateľná nebeská deva s dredmi, stále pri vedomí, možno posledná.
Vypli prúd. Posledné echo a tma.
26. júla 2007
Chlad
Štúrak. Chodba. Deväťdesiate, takmer leto, niekedy k tretej ráno. Hŕstka uťahaných, ochmelených, no stále nezlomených naťahuje punkovú záhradnú slávnosť. Džojnt si nájde každého, skoro ako dnes dane.
Odpálení rýchlosťou svetla niekam nad nočnú Bratislavu strácajú schopnosť komunikovať, vlečú za sebou spleť myšlienok a túžob, a potom už celkom mlčky, potichučky padajú vyčerpaní na dlažbu. Chladí, pochopiteľne.
Ježišov bratranec, dlhovlasý, bosý, vysmiaty a pritom celkom vážny, milujúci a ešte milovaný, ťahá dlhou chodbou gitaru. Ladí. Hrá. Mladičká básnířka.
Dlažba chladí. Pochopiteľne.
Kde sú všetci?
Odpálení rýchlosťou svetla niekam nad nočnú Bratislavu strácajú schopnosť komunikovať, vlečú za sebou spleť myšlienok a túžob, a potom už celkom mlčky, potichučky padajú vyčerpaní na dlažbu. Chladí, pochopiteľne.
Ježišov bratranec, dlhovlasý, bosý, vysmiaty a pritom celkom vážny, milujúci a ešte milovaný, ťahá dlhou chodbou gitaru. Ladí. Hrá. Mladičká básnířka.
Dlažba chladí. Pochopiteľne.
Kde sú všetci?
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)