Dojazd. Tak sa zvykli nazývať tie vlečúce sa hodiny ráno po akcii. Alebo deň po akcii. Keď sa slnko ukrutne lenivo presúša z jednej strany oblohy na druhú a keď sa vlastne neoplatí vstať, pretože sa všetky bunky v tele ešte chvejú. Vyčerpaním, i množstvom prefiltrovaných jedov. Dojazd. Tie momenty, keď človek vie, že už nie, ale za pár dní, keď to odoznie, sa všetko opäť dostáva do zabehnutých koľají.
Noha z plynu, mal by som sa kochať, užívať si, kým tomu tu dám definitívne zbohom — presviedčam sa aspoň naoko. Ale funguje to sotva chvíľu a znova do toho padám. Fungujem takmer mechanicky — a takmer nonstop. Maily s generálom si vymieňam do desiatej večer; od polnoci mi už píše ďalší závislák. Strašný návyk, ktorému podliehajú mnohí úplne rovnako ako ja. Korporátni feťáci, bratia v triku.
14. januára 2014
16. decembra 2013
Predpovede
Je noc, za veľkými oknami bez záclon či závesov sa miesi hmla so svetlom pouličných lámp, váhavo sliepňajúcimi na mokré chodníky. Popadané lístie nalepené na asfalte, farebná koláž konca jesene. Kde-tu auto, vlečie sa domov posledný zablúdilec. Už dávno malo byť bielo, ozdobený strom na námestí bliká o pomoc, no márne. Predpovede nedávajú tomuto mestu do konca roka šancu.
Nespím. Už znova. Viem, mal by som, ešte ma čaká hektický týždeň, kým budem môcť na chvíľu vypnúť, i tak to však neurobím, pridobre sa poznám.
Je neskoro: nehodí sa nikomu volať uprostred noci; síce by som sa mohol ozvať na druhý koniec planéty, ale... Vlastne nechcem.
Už len týždeň. Týždeň urputných zápasov o čísla, prekladaných predvianočnými stretnutiami s výmenou vín, šuniek a syrov; potriasania pravicami, pár nudných večerí, pár divokých pitiek. Potom sa rozpŕchneme a budeme si len rekreačne dopisovať, aby sme nevypadli z formy, keď sa to o dva týždne začne opäť naplno odznova.
Nechcem už; nadychujem sa k tomu, aby som skončil, no zároveň je to ako droga, závislosť na napätí, na strese, na kratučkej eufórii, ktorá nasleduje, keď sa niečo vydarí, závislosť na kolotoči, ktorý chvíľami spomalí, ale nikdy nezastavuje, prosím, nech sa páči, môžete naskočiť alebo vyskočiť, počítajte však s možnosťou, že skončíte s rozsekaným ciferníkom. Alebo s rozsekanými ilúziami. Alebo i nádejami.
Neviem. Možno je to len zimou a na jar to prejde. Neznášam zimu: i tá kalendárna, neautentická, ma irituje. Možno sa potrebujem zvaliť v parku na lavičke ako moji počernejší a bezstarostnejší bratia, potrebujem, aby sa do mňa oprel oskar a dolial mi síl.
A keď nie, tak sa o to musím postarať sám. Ako obyčajne! A ideálne ešte do jari.
Nespím. Už znova. Viem, mal by som, ešte ma čaká hektický týždeň, kým budem môcť na chvíľu vypnúť, i tak to však neurobím, pridobre sa poznám.
Je neskoro: nehodí sa nikomu volať uprostred noci; síce by som sa mohol ozvať na druhý koniec planéty, ale... Vlastne nechcem.
Už len týždeň. Týždeň urputných zápasov o čísla, prekladaných predvianočnými stretnutiami s výmenou vín, šuniek a syrov; potriasania pravicami, pár nudných večerí, pár divokých pitiek. Potom sa rozpŕchneme a budeme si len rekreačne dopisovať, aby sme nevypadli z formy, keď sa to o dva týždne začne opäť naplno odznova.
Nechcem už; nadychujem sa k tomu, aby som skončil, no zároveň je to ako droga, závislosť na napätí, na strese, na kratučkej eufórii, ktorá nasleduje, keď sa niečo vydarí, závislosť na kolotoči, ktorý chvíľami spomalí, ale nikdy nezastavuje, prosím, nech sa páči, môžete naskočiť alebo vyskočiť, počítajte však s možnosťou, že skončíte s rozsekaným ciferníkom. Alebo s rozsekanými ilúziami. Alebo i nádejami.
Neviem. Možno je to len zimou a na jar to prejde. Neznášam zimu: i tá kalendárna, neautentická, ma irituje. Možno sa potrebujem zvaliť v parku na lavičke ako moji počernejší a bezstarostnejší bratia, potrebujem, aby sa do mňa oprel oskar a dolial mi síl.
A keď nie, tak sa o to musím postarať sám. Ako obyčajne! A ideálne ešte do jari.
2. novembra 2013
Ligot
Pristála včas. Nasadne do auta a temer sa na seba nepozrieme. Žiadne bozky, žiadne objatia a takmer žiadne pohľady. Len nočný žurnál v rádiu a prázdne mesto.
Vynesiem jej kufor hore, do ešte stále spoločného bytu. Dáš si čaj?, opýtam sa nesmelo; dá si. Mlčky vedľa seba prechádzame, dve odmerané tváre, pohľady, ktoré sa nedokážu nájsť.
Vzdychnem, možno, aby si ma všimla, možno, aby nebolo ticho. Čo ti je?, opýta sa. Znie láskavo, starostlivo. Omnoho menej ako tebe, odpoviem.
Objímem ju a pevne ju držím, dlho, dlho. Nechávam spočinúť jej hlávku na svojom pleci, je to také, také podobné, ale predsa úplne iné.
Napokon sa rozdelíme a úchytkom si všimnem ligot v jej očiach. Berie si čaj a mieri spať do vedľajšej izby.
Zostalo ticho.
Vynesiem jej kufor hore, do ešte stále spoločného bytu. Dáš si čaj?, opýtam sa nesmelo; dá si. Mlčky vedľa seba prechádzame, dve odmerané tváre, pohľady, ktoré sa nedokážu nájsť.
Vzdychnem, možno, aby si ma všimla, možno, aby nebolo ticho. Čo ti je?, opýta sa. Znie láskavo, starostlivo. Omnoho menej ako tebe, odpoviem.
Objímem ju a pevne ju držím, dlho, dlho. Nechávam spočinúť jej hlávku na svojom pleci, je to také, také podobné, ale predsa úplne iné.
Napokon sa rozdelíme a úchytkom si všimnem ligot v jej očiach. Berie si čaj a mieri spať do vedľajšej izby.
Zostalo ticho.
31. októbra 2013
Puto
Diaľnica zvádza k zamysleniu, myšlienky zvádzajú k telefonátom. Tentokrát ale nejde o náhly popud, na chvíľu, keď vyrazím a zavolám jej, čakám týždne. Babie leto za oknom ma povzbudzuje, deň je krásny.
Nedvíha, nechávam to zvoniť desaťkrát, potom to — aspoň načas — vzdávam. V rádiu hrajú hity deväťdesiatych, skoro každá z tých piesní má u mňa svoj príbeh.
Za hodinu volá sama. Dohodneme sa na večer, stíham sa osprchovať, oholiť, najesť a dokonca i umyť auto. Prvý dojem je len jeden, a na tomto mi dvojnásobne záleží. Prvý dojem — po koľkých? — po desiatich rokoch? Skutočne chcem ísť len na kávu?
Vychádza z domu a je krásna, hádam ešte krajšia ako vtedy dávno. Zastal v tomto meste čas? Takmer sa mi podlamujú kolená.
Desať rokov, čo som ju naposledy videl a pätnásť, čo som ju naposledy pobozkal. Jedna z mála mojich skutočných lások a tá, popri ktorej sa zo mňa sformovalo moje ja. To ja, ktorým som do dnešných dní.
Neprejde hádam ani štvrťhodina a viem, že noc bude dlhá, na zlomok sekundy som zachytil to efemérne priblíženie, to takmer nepostrehnuteľné niečo, čo hlási, že sme si vyrazili ako pár, nie ako dve samostatné jednotky. Viem, možno je to len ego alebo sebaklam, pretože to hádam ešte nevie ani sama.
Prechádzame ulicou a odrazu sa držíme za ruky. Už sa nepustíme. A potom povie čosi milé a reagujem inštinktívne: pobozkám ju do vlasov.
Sadáme si do poloprázdneho baru, popíjam miestny pokus o caipirinhu, ona akýsi farebný nápoj a slová z nás plynú tak otvorene a prirodzene, až sa chvíľami bojím, či sa mi to nesníva. Môžeme si dnes v noci povedať všetko, viem to, a ktovie, možno bude táto noc trvať do konca našich dní.
Je takmer ráno, keď sa dvíhame. Od telefonátu prešlo dvanásť hodín, no už som to iný ja, úplne vymenený, autentickejší. Doteraz som hľadal, teraz som našiel. Niekedy musí človek obísť celý svet, aby našiel šťastie presne tam, kde ho zanechal.
Idem spať k nej, veď vlastne kam inam, a nie, ešte sa nemilujeme, netreba, len spíme v objatí, nocí bude hádam ešte požehnane.
A viem, viem, že niekoho strašne zraním, že budem musieť čosi vysvetľovať: a nedobre bude keď poviem veľa, i keď zmienim málo. Bolesť si bude pýtať výpalné ešte dlho.
Zahodím všetko, aby som bol s ňou. Vzťahy, kariéru, majetky. Patetické, iracionálne, nepragmatické. Najhorší gýč z červenej knižnice. Inak ale nemôžem a inak ani nechcem. Už je rozhodnuté.
Nedvíha, nechávam to zvoniť desaťkrát, potom to — aspoň načas — vzdávam. V rádiu hrajú hity deväťdesiatych, skoro každá z tých piesní má u mňa svoj príbeh.
Za hodinu volá sama. Dohodneme sa na večer, stíham sa osprchovať, oholiť, najesť a dokonca i umyť auto. Prvý dojem je len jeden, a na tomto mi dvojnásobne záleží. Prvý dojem — po koľkých? — po desiatich rokoch? Skutočne chcem ísť len na kávu?
Vychádza z domu a je krásna, hádam ešte krajšia ako vtedy dávno. Zastal v tomto meste čas? Takmer sa mi podlamujú kolená.
Desať rokov, čo som ju naposledy videl a pätnásť, čo som ju naposledy pobozkal. Jedna z mála mojich skutočných lások a tá, popri ktorej sa zo mňa sformovalo moje ja. To ja, ktorým som do dnešných dní.
Neprejde hádam ani štvrťhodina a viem, že noc bude dlhá, na zlomok sekundy som zachytil to efemérne priblíženie, to takmer nepostrehnuteľné niečo, čo hlási, že sme si vyrazili ako pár, nie ako dve samostatné jednotky. Viem, možno je to len ego alebo sebaklam, pretože to hádam ešte nevie ani sama.
Prechádzame ulicou a odrazu sa držíme za ruky. Už sa nepustíme. A potom povie čosi milé a reagujem inštinktívne: pobozkám ju do vlasov.
Sadáme si do poloprázdneho baru, popíjam miestny pokus o caipirinhu, ona akýsi farebný nápoj a slová z nás plynú tak otvorene a prirodzene, až sa chvíľami bojím, či sa mi to nesníva. Môžeme si dnes v noci povedať všetko, viem to, a ktovie, možno bude táto noc trvať do konca našich dní.
Je takmer ráno, keď sa dvíhame. Od telefonátu prešlo dvanásť hodín, no už som to iný ja, úplne vymenený, autentickejší. Doteraz som hľadal, teraz som našiel. Niekedy musí človek obísť celý svet, aby našiel šťastie presne tam, kde ho zanechal.
Idem spať k nej, veď vlastne kam inam, a nie, ešte sa nemilujeme, netreba, len spíme v objatí, nocí bude hádam ešte požehnane.
A viem, viem, že niekoho strašne zraním, že budem musieť čosi vysvetľovať: a nedobre bude keď poviem veľa, i keď zmienim málo. Bolesť si bude pýtať výpalné ešte dlho.
Zahodím všetko, aby som bol s ňou. Vzťahy, kariéru, majetky. Patetické, iracionálne, nepragmatické. Najhorší gýč z červenej knižnice. Inak ale nemôžem a inak ani nechcem. Už je rozhodnuté.
30. septembra 2013
Linka
Posadím si ťa na kuchynskú linku a okamžite ho do teba narvem, oznamujem jej vopred písomne.
Zatvorí za nami dvere bytu a pýta sa, či by som si niečo nedal. Dal.
Nestihne ani skontrolovať obsah chladničky, keď sa k nej prisajem a za pár sekúnd z nej strhávam šatstvo. Za pár ďalších už skutočne sedí na kuchynskej linke, nahá, vlhká, chtivá — a možno i trocha prekvapená.
Presne toto som potreboval, pomyslím si, keď začnem prirážať.
Zatvorí za nami dvere bytu a pýta sa, či by som si niečo nedal. Dal.
Nestihne ani skontrolovať obsah chladničky, keď sa k nej prisajem a za pár sekúnd z nej strhávam šatstvo. Za pár ďalších už skutočne sedí na kuchynskej linke, nahá, vlhká, chtivá — a možno i trocha prekvapená.
Presne toto som potreboval, pomyslím si, keď začnem prirážať.
11. augusta 2013
Liga majstrov
Pristála predo mnou fľaša vodky, úplne samozrejme a najmä nevyžiadane. Psími očami sa zúfalo zahľadím na matku nevesty. Zbytočne. Na konci sveta sa matkám neodvráva, na konci sveta sa na ich pokyn pije.
Spoločenské nasávanie prevádzkujem na amatérskej úrovni, uvedomujem si neurčito po niekoľkých hodinách, keď sa stále trápim so svojou prvou butylkou, kým miestni už načínajú butylky druhé, pričom poldecáky brzdia tu pivom, tu cinzanom. Pijú ligu majstrov, zdá sa. Po chrbte mi steká pot.
Čím viac pijem, tým viac sa mi tu páči a čím viac sa mi tu páči, tým menšia je nádej uniknúť. Sú štyri hodiny popoludní, slnko praží a pomaly budem na kašu. Musím zmiznúť. Musím! Miznem.
Desať večer. Spravil som niekoľko peších okruhov mestom, prelial telom hektolitre vody, zjedol polkilový stejk a dvakrát som sa osprchoval. Artikulujem, koordinujem pohyby, nepáchne zo mňa. Interne som sa podmienečne uznal za schopného riadiť motorové vozidlo. Bude to tak na pol promile, hovorím si, a kým ma vezmú na krv, bude to pod nula tri. Dúfam. A možno tu tieto veci nikto nerieši.
Predpisovo sa presuniem do civilizácie, kde nestojí poldeci šesťdesiat centov. Vlastne som za to vďačný.
Spoločenské nasávanie prevádzkujem na amatérskej úrovni, uvedomujem si neurčito po niekoľkých hodinách, keď sa stále trápim so svojou prvou butylkou, kým miestni už načínajú butylky druhé, pričom poldecáky brzdia tu pivom, tu cinzanom. Pijú ligu majstrov, zdá sa. Po chrbte mi steká pot.
Čím viac pijem, tým viac sa mi tu páči a čím viac sa mi tu páči, tým menšia je nádej uniknúť. Sú štyri hodiny popoludní, slnko praží a pomaly budem na kašu. Musím zmiznúť. Musím! Miznem.
Desať večer. Spravil som niekoľko peších okruhov mestom, prelial telom hektolitre vody, zjedol polkilový stejk a dvakrát som sa osprchoval. Artikulujem, koordinujem pohyby, nepáchne zo mňa. Interne som sa podmienečne uznal za schopného riadiť motorové vozidlo. Bude to tak na pol promile, hovorím si, a kým ma vezmú na krv, bude to pod nula tri. Dúfam. A možno tu tieto veci nikto nerieši.
Predpisovo sa presuniem do civilizácie, kde nestojí poldeci šesťdesiat centov. Vlastne som za to vďačný.
13. júla 2013
Puberta
Sedíme na lavičke v parku ako dvaja pubertiaci. Akoby som mal sotva pätnásť — a ona hádam trinásť. Strach? Zdržanlivosť? Hlavne sa na ňu nedívať, lebo sa neudržím. Sledujem stavenisko za stromami, developerská mašinéria už zaiste inzeruje luxusné bývanie v tesnej blízkosti pazbytku prírody uprostred veľkomesta. Vysmiate rodinky z katalógov sa nevedia dočkať.
Chcel by som ju pobozkať, chcel, ale už sme si to vysvetlili. Dávno vysvetlili. Niekedy to šlo. Teraz už nie. Hoci je tak blízko.
Letmo sa jej dotknem, pohladím ju — a zdá sa mi to, alebo je skutočne o čosi bližšie? Ostýchavo si vymeníme úsmevy — deje sa vôbec niečo? Už nemôžem. Viem, čo som sľuboval, viem, čo som si predsavzal. Moje pery sa približujú k jej. Niečo sa musí stať.
Strih.
Je noc. Sme spotení, mokrí, odpadávame vyčerpaním. Vzduch sa nehýbe, otvorené okná nepomáhajú. Výlučky žliaz rozotreté po telách ako opaľovací krém. Hej, viem, čo som si sľuboval. Ale i postpubertálne výčiny majú niečo do seba. A niečo do nej.
Chcel by som ju pobozkať, chcel, ale už sme si to vysvetlili. Dávno vysvetlili. Niekedy to šlo. Teraz už nie. Hoci je tak blízko.
Letmo sa jej dotknem, pohladím ju — a zdá sa mi to, alebo je skutočne o čosi bližšie? Ostýchavo si vymeníme úsmevy — deje sa vôbec niečo? Už nemôžem. Viem, čo som sľuboval, viem, čo som si predsavzal. Moje pery sa približujú k jej. Niečo sa musí stať.
Strih.
Je noc. Sme spotení, mokrí, odpadávame vyčerpaním. Vzduch sa nehýbe, otvorené okná nepomáhajú. Výlučky žliaz rozotreté po telách ako opaľovací krém. Hej, viem, čo som si sľuboval. Ale i postpubertálne výčiny majú niečo do seba. A niečo do nej.
21. júna 2013
Grandhotel
Na rozsekanom ciferníku čierne okuliare, civím do priestoru, vezú ma domov. Je skoro poludnie, som v rozklade. Chvíľami zvažujem, či udržím fazónu alebo požiadam mladého, nech mi zastaví. Slabšia viróza, povedali by na Hrade. Zatvárajú sa mi viečka. Potrebujem spať. A ešte ticho, teplo, tekutiny.
Včera v noci. Držím ju za riť, padáme z baru. V lobby ide do kolien, ťahá mi ho z nohavíc. Opretý o biliárdový stôl, periférne skúšam zistiť, či sa na nás díva CCTV. Profesionálna deformácia, zaujímajú ma technológie.
Robí to fakt dobre, zhodnotím si interne, keď sa myšlienkami vrátim do reality. Prekvapuje ma, že mi ho vôbec dokázala postaviť. Vystriekam jej hrdlo, pozbiera si lodičky a idem si dať dve hodiny kómy. O reciprocitu údajne nestojí.
Livrejovaní panáci na recepcii sa na mňa usmievajú. CCTV funguje.
Včera v noci. Držím ju za riť, padáme z baru. V lobby ide do kolien, ťahá mi ho z nohavíc. Opretý o biliárdový stôl, periférne skúšam zistiť, či sa na nás díva CCTV. Profesionálna deformácia, zaujímajú ma technológie.
Robí to fakt dobre, zhodnotím si interne, keď sa myšlienkami vrátim do reality. Prekvapuje ma, že mi ho vôbec dokázala postaviť. Vystriekam jej hrdlo, pozbiera si lodičky a idem si dať dve hodiny kómy. O reciprocitu údajne nestojí.
Livrejovaní panáci na recepcii sa na mňa usmievajú. CCTV funguje.
12. mája 2013
Tox
Trištvrte na sedem večer. Zalomím v aute cez ulicu od džezového klubu. Dvakrát ma prebudí telefón, len aby som v momente opäť odpadol.
Tridsať minút neskôr. Rozchodil som krízu, sedím v bare pri vode. Zelený čaj, poprosím. Posledný pracovný hovor: Predám ti hocičo, ale určujem podmienky a cenu. Môže byť? Civím na výletné loďky, pomaly sa rozoberám. Začala hrať kapela, na môj štýl zbytočne alternatívne. Topím sa v dumách.
Zakrátko príde cica. Vodka Red Bull? Hocikedy, bejby. Ďakujem, drahý Absolut, že máš toľko príchutí.
Preberáme Pittsburgh a New York, pánov, slečny a život vo všeobecnosti. Je mi fajn, zisťujem. Cígo na terase. Slnko sa skrylo za obzor. Spustila ďalšia kapela.
Po polnoci balíme, zvažujeme, čo ďalej. Taxík a ku mne, pizzu objednávam ešte cestou. Vodka s džúsom a jeden z nasladlých filmov o meste, ktoré nikdy nespí. Po prvý raz u mňa zostala cez noc, napadá mi tesne predtým, ako vyhasnem.
Ráno v ťažkej pohode. Prechádzka ulicami, robím jej sprievodcu mojou štvrťou. Anglické raňajky v najlepšej kaviarni v okolí. Máme čas, túlame sa centrom a vraciame sa po auto. Hádžem ju domov, v rádiu hrá Hendrix.
Tridsať minút neskôr. Rozchodil som krízu, sedím v bare pri vode. Zelený čaj, poprosím. Posledný pracovný hovor: Predám ti hocičo, ale určujem podmienky a cenu. Môže byť? Civím na výletné loďky, pomaly sa rozoberám. Začala hrať kapela, na môj štýl zbytočne alternatívne. Topím sa v dumách.
Zakrátko príde cica. Vodka Red Bull? Hocikedy, bejby. Ďakujem, drahý Absolut, že máš toľko príchutí.
Preberáme Pittsburgh a New York, pánov, slečny a život vo všeobecnosti. Je mi fajn, zisťujem. Cígo na terase. Slnko sa skrylo za obzor. Spustila ďalšia kapela.
Po polnoci balíme, zvažujeme, čo ďalej. Taxík a ku mne, pizzu objednávam ešte cestou. Vodka s džúsom a jeden z nasladlých filmov o meste, ktoré nikdy nespí. Po prvý raz u mňa zostala cez noc, napadá mi tesne predtým, ako vyhasnem.
Ráno v ťažkej pohode. Prechádzka ulicami, robím jej sprievodcu mojou štvrťou. Anglické raňajky v najlepšej kaviarni v okolí. Máme čas, túlame sa centrom a vraciame sa po auto. Hádžem ju domov, v rádiu hrá Hendrix.
When I'm sad, she comes to meAby mohol začať detox, potrebujem najprv tox. A vychutnávam si ho!
With a thousand smiles, she gives to me free
It's alright she says it's alright
Take anything you want from me,
Anything.
6. mája 2013
Vidiecka romanca
Raz už som ju videl. Sedela vedľa mňa na kamarátovej svadbe. Potreboval som vtedy zmiznúť, stíhal som si s novomanželmi sotva pripiť a už som bol preč. Niečo som si ale zapamätal: jej výstrih.
Po dvoch týždňoch ju opäť stretávam. Vidiecka diskotéka, kde sa zastavujem z číreho rozmaru. Pár známych, jeden povedomý výstrih.
Zľahka s ňou konverzujem, chlast jej kupovať nemusím. Hlboko v noci sa ochotne nechá odviezť ku mne. Pustím film a nalejem víno, no zbytočne. Netreba. Necháva sa preťahovať na všetky spôsoby aj bez rekvizít.
Ráno ju hádžem domov a akurát som nasraný, že to bolo totálne bez námahy. Vlastne neviem, či sa nemám cítiť zneužitý.
Po dvoch týždňoch ju opäť stretávam. Vidiecka diskotéka, kde sa zastavujem z číreho rozmaru. Pár známych, jeden povedomý výstrih.
Zľahka s ňou konverzujem, chlast jej kupovať nemusím. Hlboko v noci sa ochotne nechá odviezť ku mne. Pustím film a nalejem víno, no zbytočne. Netreba. Necháva sa preťahovať na všetky spôsoby aj bez rekvizít.
Ráno ju hádžem domov a akurát som nasraný, že to bolo totálne bez námahy. Vlastne neviem, či sa nemám cítiť zneužitý.
27. apríla 2013
Fondy
Dva dni som sa nedostal z hotela. Dva dni, dva dvanásťhodinové mítingy. Moja krehká psychika dostáva seriózne zabrať. Po treťom dni je konečne padla: som rozsekaný, halucinujem, možno by som ani nepotreboval chlastať. Ale načo riskovať? Padá to do mňa ako do studne.
Strih. Pár hodín neskôr, opúsťame jeden podnik a je čas nájsť si niečo iné.
Jebáááť, ideme jebáááť!, reve na mňa mierne naliaty obchodný partner a nadšene ma bije po pleci. Čo-ako prvotne nezdieľam jeho nadšenie, nechávam sa zlomiť. Jebať! Poďme!
Zastavujeme taxi na bulvári a využitím moderných technológií vysvetľujeme taxikárovi o čo nám ide. Google Translator, patrí ti vďaka za spoluprácu pri hľadaní najdrahšieho bordelu v meste.
40 eur vstup, 800 za fľašu. Viem, Moët, ale i tak. Nefunguje mi karta, hodí na mňa psí pohľad chlapík — tak platím. Jebať! V boxe máme sedem kundičiek, cítia lóve, milujú nás. Najkrajšie profesionálky, aké som kedy mal k dispozícii. Keď sa vymaním z tej spleti božských kôz a vagín, jednu z nich si beriem na izbu.
Najradšej by som okamžite zalomil, ale už to dohrám. Máš u mňa kilo navyše, keď sa ti podarí ma urobiť, dávam jej silnejšiu incentívu pracovať.
Podarilo. V taxíku potom zaspávam, preberie ma esemeska: Pošli číslo účtu, je to na firmu.
Vedel som, že nadnárodné korporácie majú niečo do seba: fondy.
Strih. Pár hodín neskôr, opúsťame jeden podnik a je čas nájsť si niečo iné.
Jebáááť, ideme jebáááť!, reve na mňa mierne naliaty obchodný partner a nadšene ma bije po pleci. Čo-ako prvotne nezdieľam jeho nadšenie, nechávam sa zlomiť. Jebať! Poďme!
Zastavujeme taxi na bulvári a využitím moderných technológií vysvetľujeme taxikárovi o čo nám ide. Google Translator, patrí ti vďaka za spoluprácu pri hľadaní najdrahšieho bordelu v meste.
40 eur vstup, 800 za fľašu. Viem, Moët, ale i tak. Nefunguje mi karta, hodí na mňa psí pohľad chlapík — tak platím. Jebať! V boxe máme sedem kundičiek, cítia lóve, milujú nás. Najkrajšie profesionálky, aké som kedy mal k dispozícii. Keď sa vymaním z tej spleti božských kôz a vagín, jednu z nich si beriem na izbu.
Najradšej by som okamžite zalomil, ale už to dohrám. Máš u mňa kilo navyše, keď sa ti podarí ma urobiť, dávam jej silnejšiu incentívu pracovať.
Podarilo. V taxíku potom zaspávam, preberie ma esemeska: Pošli číslo účtu, je to na firmu.
Vedel som, že nadnárodné korporácie majú niečo do seba: fondy.
21. marca 2013
Radosti
Zajtra mierim na pracovný výlet, hovorím rozpustilo slečne, s ktorou obedujem v súlade s najlepšou networkingovou zásadou: Never Eat Alone. Obed fajn, ale práve som si z výletu spravil vojnu ako remeň. O radostiach možno rozprávať až ex post, to už by som mohol vedieť.
Vstávam o štvrtej, aby som stihol lietadlo. Auto štartujem s miernymi výčitkami svedomia: Nevravel som si včera, že nebudem piť? Vravel. A? Akoby sa víno nerátalo.
V salóniku mi už padá hlava. V Paríži mám na prestup 15 minút, čo je natoľko málo, že miesto stresu upadám priamo do letargie. Našťastie, Francúzi to majú šikovne zrátané. Ak mešká jeden let, minimálne rovnako dlho bude meškať i nadväzujúci. Úplne ideálne so solídnou rezervou. Premyslené. Len kým ma dopravia do cieľovej stanice, budem polomŕtvy.
Čaká ma blazeovaný chlapík s tabuľkou s logom firmy a S-Klasse. Hádže ma do hotela a počas jazdy nepovie ani slovo. Som mu vďačný.
Koniec výpočtu radostí.
Obed nestíham, s kufríkom sa skladám priamo v zasadačke. Jednanie trvá do ôsmej večer. Od ôsmej do desiatej večera, nasleduje socializácia v bare. Čosi mi vraví, že tento míting organizuje Nemka. Najzásadnejší rozhovor dňa stíham za päť minút, zvyšok je len zúfalý dojazd. Mám pocit, že nikto nemá gule priznať sa, že zomiera a že preferuje zomrieť v posteli. Stoicky trpím, mám to v náplni práce.
Je po polnoci. Mesto vidím z okna. Za rohom je La Rambla, no nemám síl.
Usínam okamžite. Tak aspoň nad insomniou som dnes vyhral.
Vstávam o štvrtej, aby som stihol lietadlo. Auto štartujem s miernymi výčitkami svedomia: Nevravel som si včera, že nebudem piť? Vravel. A? Akoby sa víno nerátalo.
V salóniku mi už padá hlava. V Paríži mám na prestup 15 minút, čo je natoľko málo, že miesto stresu upadám priamo do letargie. Našťastie, Francúzi to majú šikovne zrátané. Ak mešká jeden let, minimálne rovnako dlho bude meškať i nadväzujúci. Úplne ideálne so solídnou rezervou. Premyslené. Len kým ma dopravia do cieľovej stanice, budem polomŕtvy.
Čaká ma blazeovaný chlapík s tabuľkou s logom firmy a S-Klasse. Hádže ma do hotela a počas jazdy nepovie ani slovo. Som mu vďačný.
Koniec výpočtu radostí.
Obed nestíham, s kufríkom sa skladám priamo v zasadačke. Jednanie trvá do ôsmej večer. Od ôsmej do desiatej večera, nasleduje socializácia v bare. Čosi mi vraví, že tento míting organizuje Nemka. Najzásadnejší rozhovor dňa stíham za päť minút, zvyšok je len zúfalý dojazd. Mám pocit, že nikto nemá gule priznať sa, že zomiera a že preferuje zomrieť v posteli. Stoicky trpím, mám to v náplni práce.
Je po polnoci. Mesto vidím z okna. Za rohom je La Rambla, no nemám síl.
Usínam okamžite. Tak aspoň nad insomniou som dnes vyhral.
10. marca 2013
Wellness
Mám plné zuby zimy. Málokedy lyžujem, keď už, je to skôr z povinnosti ako z plezíru, silvestrovský týždeň na horách mi stačí na celý rok. A stále nie je koniec.
Opäť sa niekam presúšam, opäť pracovne. Zimné stredisko skryté pred návalmi turistov, hotel pod zjazdovkou, wellness. Dva polopracovné rozhovory, potom bar. Wellness ako eufemizmus. A ako bonus plavovlasá cica. Je nová, vidím ju po prvý raz.
Tridsaťpäť, pridlho vydatá, bez detí. Jedna z tých, ktorým treba pomôcť, aby si uvedomili, ako veľmi milujú svojho manžela, dozvedám sa od cynického kolegu. Win-win, uškrnie sa a zoznamuje nás. Zbytočne, tuším, že z oboch strán.
Koňak začína tiecť potokom, je čas zmiznúť. Zajtra ma čaká navlas rovnaká akcia.
Ďalšie hodiny zasneženou krajinou. Hotel, golfové ihrisko, wellness. Na recepcii sa takmer zrazím s plavovlasou cicou zo včera. Ty?! Asi sa budeme vídať častejšie.
Míting, masáž, bazén, bar. Cica je spovedaná testosterónmi asi po dvadsiatykrát počas dvoch večerov. Zakazdým rovnaké otázky. Pozrie sa na mňa a viem, že vie, že viem. Usmejem sa, kývnem plecom. Nič s tým nenarobí, darmo sa sťažovala už včera.
Obracanie pohárikov naberá na intenzite, tak znova miznem. Nechcem ráno nafúkať.
Čaká ma ďalší wellness... Malá Thajka po mne nemilosrdne šliape, trocha ma desí, že za to ľudia platia. Štyridsať eur a bez fajky?, komentuje to kamoš večer pri víne; nie je to škoda?
Cica poslala email, sama od seba a plný smajlíkov.
Tak ktovie, možno je skutočne pridlho vydatá. Jedna z tých, ktorým treba pomôcť, aby si uvedomili, ako milujú svojho manžela.
Opäť sa niekam presúšam, opäť pracovne. Zimné stredisko skryté pred návalmi turistov, hotel pod zjazdovkou, wellness. Dva polopracovné rozhovory, potom bar. Wellness ako eufemizmus. A ako bonus plavovlasá cica. Je nová, vidím ju po prvý raz.
Tridsaťpäť, pridlho vydatá, bez detí. Jedna z tých, ktorým treba pomôcť, aby si uvedomili, ako veľmi milujú svojho manžela, dozvedám sa od cynického kolegu. Win-win, uškrnie sa a zoznamuje nás. Zbytočne, tuším, že z oboch strán.
Koňak začína tiecť potokom, je čas zmiznúť. Zajtra ma čaká navlas rovnaká akcia.
Ďalšie hodiny zasneženou krajinou. Hotel, golfové ihrisko, wellness. Na recepcii sa takmer zrazím s plavovlasou cicou zo včera. Ty?! Asi sa budeme vídať častejšie.
Míting, masáž, bazén, bar. Cica je spovedaná testosterónmi asi po dvadsiatykrát počas dvoch večerov. Zakazdým rovnaké otázky. Pozrie sa na mňa a viem, že vie, že viem. Usmejem sa, kývnem plecom. Nič s tým nenarobí, darmo sa sťažovala už včera.
Obracanie pohárikov naberá na intenzite, tak znova miznem. Nechcem ráno nafúkať.
Čaká ma ďalší wellness... Malá Thajka po mne nemilosrdne šliape, trocha ma desí, že za to ľudia platia. Štyridsať eur a bez fajky?, komentuje to kamoš večer pri víne; nie je to škoda?
Cica poslala email, sama od seba a plný smajlíkov.
Tak ktovie, možno je skutočne pridlho vydatá. Jedna z tých, ktorým treba pomôcť, aby si uvedomili, ako milujú svojho manžela.
6. februára 2013
Monako
Ešte by som zalomil, chýba mi pár hodín, aby som nebol mentálne pokrčený, zhúžvaný, aby som fungoval. Mám smolu, teraz na to nie je čas. Odchádzam sa opäť socializovať. Som tu služobne.
9. januára 2013
Post scriptum
Nechal som sa zlomiť na obed. Stretávame sa a ešte telefonujem, letmo ju pobozkám na líce, kým ukončím hovor.
Zadívam sa na ňu, škerím sa: Viem, bezpečne viem, že sa zase opýta, nevinne, dostatočne všeobecne, so skutočným, či predstieraným nezáujmom, ako sa mám. Luxusne, odpoviem, ako takmer zakaždým. Uchechtnem sa.
Asi som sa mohol mať inak, lepšie či horšie, keby pred rokom nešpekulovala a rozhodla sa byť so mnou. Nerozhodla. Medzičasom sa mnohé zmenilo — a rozhodovanie už nie je na programe dňa. Maximálne, čo budeme jesť.
Aj tak si však nedokážem pomôcť. Díva sa do jedálneho lístka a ja ju skenujem pohľadom, bez zábran, uvoľnene, s úsmevom. Nemusí sa ma pýtať, na čo myslím, vie. Na sex, ako inak.
Je nespokojná. Večne nespokojná. Práca, frajer, čokoľvek. Krčím plecami. Tisíckrát som jej vravel, čo si o tom myslím, beztak si nikdy nedala poradiť. Nepotrebuje to. Načo? Sama vie najlepšie, čo by jej pomohlo. Len sa tým neriadi. Ááách, ženy!
Bez rozpakov si k nej privoniam, keď sa lúčime. Je to stále ona, vonia mi, vzrušuje ma, láka. Len som už asi o galaxiu napred.
Zadívam sa na ňu, škerím sa: Viem, bezpečne viem, že sa zase opýta, nevinne, dostatočne všeobecne, so skutočným, či predstieraným nezáujmom, ako sa mám. Luxusne, odpoviem, ako takmer zakaždým. Uchechtnem sa.
Asi som sa mohol mať inak, lepšie či horšie, keby pred rokom nešpekulovala a rozhodla sa byť so mnou. Nerozhodla. Medzičasom sa mnohé zmenilo — a rozhodovanie už nie je na programe dňa. Maximálne, čo budeme jesť.
Aj tak si však nedokážem pomôcť. Díva sa do jedálneho lístka a ja ju skenujem pohľadom, bez zábran, uvoľnene, s úsmevom. Nemusí sa ma pýtať, na čo myslím, vie. Na sex, ako inak.
Je nespokojná. Večne nespokojná. Práca, frajer, čokoľvek. Krčím plecami. Tisíckrát som jej vravel, čo si o tom myslím, beztak si nikdy nedala poradiť. Nepotrebuje to. Načo? Sama vie najlepšie, čo by jej pomohlo. Len sa tým neriadi. Ááách, ženy!
Bez rozpakov si k nej privoniam, keď sa lúčime. Je to stále ona, vonia mi, vzrušuje ma, láka. Len som už asi o galaxiu napred.
15. decembra 2012
Na ceste
Viem, kde ich nájsť. Viem, kde postávajú, čakajúc na niekoho, kto ich posunie ďalej, tým ich smerom. Slečny, ktoré sa rozhodli to po prvý raz risknúť, skôr kvôli príchuti dobrodružstva, ako kvôli čomukoľvek inému, či študenti, pre ktorých je to jediná možnosť ako sa dostať domov po tom, čo predchádzajúcu noc rozsekali vreckové na dva týždne dopredu.
A dharmoví tuláci, tá miznúca sorta stopárskych aristokratov, dnes už takmer nejestvujúca.
Už som na diaľnici, no odbočím, presvedčiť sa, či niekto pri výpadovke nepostáva. Postáva. Veľký, bradatý chlap, hádam má bližšie k päťdesiatke ako k tridsiatke, trocha bezdomovec, trocha Dude Lebowski. V dlhom čiernom kabáte s rozmerným batohom pri nohách. Je hnusne. Mierne pod nulou, cestu pokrýva brečkoidná hmota, nad ňou sa vznáša šedá hmla. Do toho leje. Zdá sa, že Dude to nesie stoicky. Zastavujem.
— English? — opýta sa, keď sa po chvíli usadí.
— Sure, mate!
Dude sa volá Bob. Čakal iba hodinu. Originál z Pensylvánie, presídlený v Arizone. Maká v národnom parku. Horal, pútnik. Po prvý raz vo východnej Európe. Smer Istanbul, má mesiac čas. Pink Floyd je fajn. Obamu nevolí. Vôbec nevolí. Jeden dedo bol Poliak, druhý Ír. Dobrovoľne sa chce zastaviť v Bratislave. Po chvíli zaspáva.
Stišujem hudbu. Dharmoví tuláci. Ešte existujú.
A dharmoví tuláci, tá miznúca sorta stopárskych aristokratov, dnes už takmer nejestvujúca.
Už som na diaľnici, no odbočím, presvedčiť sa, či niekto pri výpadovke nepostáva. Postáva. Veľký, bradatý chlap, hádam má bližšie k päťdesiatke ako k tridsiatke, trocha bezdomovec, trocha Dude Lebowski. V dlhom čiernom kabáte s rozmerným batohom pri nohách. Je hnusne. Mierne pod nulou, cestu pokrýva brečkoidná hmota, nad ňou sa vznáša šedá hmla. Do toho leje. Zdá sa, že Dude to nesie stoicky. Zastavujem.
— English? — opýta sa, keď sa po chvíli usadí.
— Sure, mate!
Dude sa volá Bob. Čakal iba hodinu. Originál z Pensylvánie, presídlený v Arizone. Maká v národnom parku. Horal, pútnik. Po prvý raz vo východnej Európe. Smer Istanbul, má mesiac čas. Pink Floyd je fajn. Obamu nevolí. Vôbec nevolí. Jeden dedo bol Poliak, druhý Ír. Dobrovoľne sa chce zastaviť v Bratislave. Po chvíli zaspáva.
Stišujem hudbu. Dharmoví tuláci. Ešte existujú.
16. novembra 2012
Kontrola
Počúvam jej monológ ako pred rokmi. Konštrukcie, dohady, pseudoanalýzy. Občas stačí prehodiť hmm, alebo pokývať hlavou. Možno úplne zbytočne. Je nezastaviteľná.
Dívam sa na ňu a premýšľam, či ma ešte stále priťahuje — z čisto fyzického hľadiska. Má 35 rokov, žije v strese a hekticky; popritom ale športuje a postavičku má ešte vždy ako lusk. A má ju krásnu, vybavujem si — takže áno, priťahuje ma. Z čisto fyzického hľadiska.
Ďalšie hmm, rovnako nepotrebné ako to predtým.
Pred polnocou platím a veziem nás k nej. Periféria periférie, mĺkvy labyrint bielych chodieb, kumbál s matracom na zemi.
Bozkávam ju, dotýkam sa jej, vnikám do nej. Má ju stále rovnako krásnu.
Dívam sa na ňu a premýšľam, či ma ešte stále priťahuje — z čisto fyzického hľadiska. Má 35 rokov, žije v strese a hekticky; popritom ale športuje a postavičku má ešte vždy ako lusk. A má ju krásnu, vybavujem si — takže áno, priťahuje ma. Z čisto fyzického hľadiska.
Ďalšie hmm, rovnako nepotrebné ako to predtým.
Pred polnocou platím a veziem nás k nej. Periféria periférie, mĺkvy labyrint bielych chodieb, kumbál s matracom na zemi.
Bozkávam ju, dotýkam sa jej, vnikám do nej. Má ju stále rovnako krásnu.
12. októbra 2012
Inak
Trocha Holly Golightly, trocha Mia Wallace. Elegantná, netuctovo krásna. Možno to boli obtiahnuté šatičky, možno havranie vlasy, možno pohár vína, alebo cigareta, ktorá jej — ako máloktorej — pristala.
Krásna, inteligentná, zodpovedná a cieľavedomá.
Zodpovedná! Jediná, ktorá sa so mnou kedy bola schopná dohodnúť, že naše nočné experimenty zostanú len experimentami. Bozkal som jej vlahé pery, dotýkal som sa jej a nepotrebovali sme si vymeniť ani slovo. Neviem, či sme sa niekedy vôbec držali za ruky. Jediná, ktorej som napísal stovky smsiek týždenne. Jediná, s ktorou som odpočiatku vedel, že ani jeden z nás nemá záujem meniť status quo.
Fascinujúca. Stretnúť ju pred rokmi, možno by som sa i zamiloval. Takto ostalo pri inom.
Krásna, inteligentná, zodpovedná a cieľavedomá.
Zodpovedná! Jediná, ktorá sa so mnou kedy bola schopná dohodnúť, že naše nočné experimenty zostanú len experimentami. Bozkal som jej vlahé pery, dotýkal som sa jej a nepotrebovali sme si vymeniť ani slovo. Neviem, či sme sa niekedy vôbec držali za ruky. Jediná, ktorej som napísal stovky smsiek týždenne. Jediná, s ktorou som odpočiatku vedel, že ani jeden z nás nemá záujem meniť status quo.
Fascinujúca. Stretnúť ju pred rokmi, možno by som sa i zamiloval. Takto ostalo pri inom.
5. októbra 2012
Povzdych
Prší. Vychádzam z garáže do lejaku, dážď bičuje predné sklo. Hudbu, potrebujem hudbu. Chvíľu listujem v zozname, potom nachádzam. Suzanne Vega. Tom's Diner.
Mám chuť to otočiť a dať si víkend na Manhattane. Miesto toho budem robiť komparz na svadbe na konci sveta, kde sa zaiste miestni zlejú a ja im nebudem vládať sekundovať. Neviem presne, či by ma to malo trápiť — zamyslím sa.
To vydržím.
Ešte pár dní, dvetisíc kilometrov — a zase odletím do tepla.
To vydržím.
30. septembra 2012
Swing
Stošesťdesiat talianskou diaľnicou, v kolóne rovnako opatrných nemeckých vodičov. Nedbalo jej hladím pokožku nekrytú ľahučkými letnými šatičkami.
Chvíľami možno náhodne zavadím o vnútornú stranu stehien. Má zaklonenú hlavu, ktovie, hádam podriemkáva, za veľkými slnečnými okuliarmi nie je nič poznať.
Sporadické dotyky postupne naberajú na intenzite. Smerujem nahor, a tuším, že už to spozorovala. Z pier sa jej derie vzdych. Mierne roztiahne kolená.
Natočí sa ku mne a prehrabne mi vlasy — ako tiché schválenie nasledujúcich minút. A opäť sa necháva unášať.
Hladiť ju cez látku nestačí. Ani neviem, či viac mne alebo jej. Vyzleč si nohavičky, poviem medzi dvoma trackmi od Bennyho Goodmana. Letia k podlahe. Pootvorené pery sa jej chvejú.
Predbiehame kolónu nákladiakov, výhľad k nám majú ako bonus k alpským scenériám.
Explodovala pred hranicami, trhane, ticho. Zovrela mi ruku medzi stehnami, aspoň takto sa deliac o svoju rozkoš so mnou.
V Rakúsku sme spomalili pod stoštyridsať.
Chvíľami možno náhodne zavadím o vnútornú stranu stehien. Má zaklonenú hlavu, ktovie, hádam podriemkáva, za veľkými slnečnými okuliarmi nie je nič poznať.
Sporadické dotyky postupne naberajú na intenzite. Smerujem nahor, a tuším, že už to spozorovala. Z pier sa jej derie vzdych. Mierne roztiahne kolená.
Natočí sa ku mne a prehrabne mi vlasy — ako tiché schválenie nasledujúcich minút. A opäť sa necháva unášať.
Hladiť ju cez látku nestačí. Ani neviem, či viac mne alebo jej. Vyzleč si nohavičky, poviem medzi dvoma trackmi od Bennyho Goodmana. Letia k podlahe. Pootvorené pery sa jej chvejú.
Predbiehame kolónu nákladiakov, výhľad k nám majú ako bonus k alpským scenériám.
Explodovala pred hranicami, trhane, ticho. Zovrela mi ruku medzi stehnami, aspoň takto sa deliac o svoju rozkoš so mnou.
V Rakúsku sme spomalili pod stoštyridsať.
7. augusta 2012
Workoholik
Koniec milénia. Nechávam sa bezostyšne vydržiavať dvoma zamestnávateľmi, ktorých nie celkom strategicky delí približne 400 kilometrov. Ešte netuším, že zo mňa bude jedného dňa workoholik, hoci neustále presuny z miesta na miesto ma bavia takmer rovnako ako celovíkendové záťahy ranokapitalistickou Bratislavou a sedliackymi malomestami v okolí. Ale skutočne pracovať? Nepredstaviteľné. Potrebujem chlast, fet a sex. Rock'n'roll netreba, práve sa nenosí, v móde je techno. Nuž?
Dnes. Je sedem večer a posledný pracovný telefonát dňa beriem o čosi odľahčenejšie ako by som si prial. Prezentácie znesú skoro všetko. Choď už domov, hovorím kolegovi, keď končíme. Už by som chcel, povzdychne si.
Sedem večer. Sedím na lavičke v parku, jemne popŕcha, je príjemne, cítiť tú ťažko definovateľnú, ale ľahko rozpoznateľnú vôňu vlhkého vzduchu miesiaceho sa s prachom, trávou a ozónom, ingredienciami lenivého leta bulvárov veľkomiest.
Vlastne, napadá mi, možno by som takýto workoholizmus bral i vtedy.
Natiahnem sa na lavičke, nad hlavou gaštany, v ušiach Johnny Cash. Usmievam sa. Je mi dobre. Už zase, či skôr ešte stále.
A mimochodom: rock'n'roll je späť.
Dnes. Je sedem večer a posledný pracovný telefonát dňa beriem o čosi odľahčenejšie ako by som si prial. Prezentácie znesú skoro všetko. Choď už domov, hovorím kolegovi, keď končíme. Už by som chcel, povzdychne si.
Sedem večer. Sedím na lavičke v parku, jemne popŕcha, je príjemne, cítiť tú ťažko definovateľnú, ale ľahko rozpoznateľnú vôňu vlhkého vzduchu miesiaceho sa s prachom, trávou a ozónom, ingredienciami lenivého leta bulvárov veľkomiest.
Vlastne, napadá mi, možno by som takýto workoholizmus bral i vtedy.
Natiahnem sa na lavičke, nad hlavou gaštany, v ušiach Johnny Cash. Usmievam sa. Je mi dobre. Už zase, či skôr ešte stále.
A mimochodom: rock'n'roll je späť.
30. júla 2012
Retro leto
Mašírujeme ruka v ruke ako pubertiaci, prvýkrát bez dozoru vypustení do mesta po zotmení. Čo na tom, že šediviem a ona už nepôsobí ako luxusná sedemnástka. Občas ju preventívne plesknem po zadku, ona mi na oplátku vtlačí bozk niekde, kde tuší môj krk.
Žúrku končím okolo druhej, s vysvetlením, že sa mi chce spať. Ani ma neprehovára, chápe, že sa mi kolená nepodlamujú z nej, ale od únavy. Zaspávam rýchlo, ona práve tak. Ráno sa milujeme, dávame si na čas, dívame sa jeden druhému do očí, usmievame sa. Kratochvíľa nedospelých úch v retro štýle.
Dvojhodinový obed na nábreží, prechádzka, káva, potom siesta. Trojhodinová večera a opäť žúrka. Tentokrát ma z parketu ťahá ona, je pol štvrtej ráno. Ani ju neprehováram, chápem, že sa jej kolená nepodlamujú zo mňa, ale od únavy.
Taxík, výťah, posteľ. Privinie sa ku mne, hladím ju, bozkávam. Vlastne sa toľko nezmenilo, napadá mi: pijeme lepší alkohol, spíme v lepších hoteloch a môžeme si dopriať viac.
Napokon je to ale aj tak o tom, či je s kým. So všetkým, čo s tým súvisí.
Žúrku končím okolo druhej, s vysvetlením, že sa mi chce spať. Ani ma neprehovára, chápe, že sa mi kolená nepodlamujú z nej, ale od únavy. Zaspávam rýchlo, ona práve tak. Ráno sa milujeme, dávame si na čas, dívame sa jeden druhému do očí, usmievame sa. Kratochvíľa nedospelých úch v retro štýle.
Dvojhodinový obed na nábreží, prechádzka, káva, potom siesta. Trojhodinová večera a opäť žúrka. Tentokrát ma z parketu ťahá ona, je pol štvrtej ráno. Ani ju neprehováram, chápem, že sa jej kolená nepodlamujú zo mňa, ale od únavy.
Taxík, výťah, posteľ. Privinie sa ku mne, hladím ju, bozkávam. Vlastne sa toľko nezmenilo, napadá mi: pijeme lepší alkohol, spíme v lepších hoteloch a môžeme si dopriať viac.
Napokon je to ale aj tak o tom, či je s kým. So všetkým, čo s tým súvisí.
20. júla 2012
Des
Všetko je tak, ako má byť. Veci fungujú. Nemám čo riešiť. Práca, rodina, vzťahy, zdravie, peniaze. Zážitky. Všetko je neuveriteľne normálne. V tom najpozitívnejšom zmysle slova.
A to ma desí.
Dokonca som po troch rokoch skóroval. Na chlapca, o ktorom si často na športoviskách ostatní myslia, že je po obrne, to nie je zlé. Vlastne: je to veľmi dobré.
A možno bude ešte lepšie.
A to ma desí.
A to ma desí.
Dokonca som po troch rokoch skóroval. Na chlapca, o ktorom si často na športoviskách ostatní myslia, že je po obrne, to nie je zlé. Vlastne: je to veľmi dobré.
A možno bude ešte lepšie.
A to ma desí.
30. júna 2012
Krok za krokom
Najprv som ho do nej zasunul — a až potom, v priebehu, som ju po prvý raz pobozkal. Neskôr, asi do mesiaca, som rozpustil svoj medzinárodný hárem. A začal som s ňou, hoci zatiaľ len veľmi neoficiálne, randiť.
Tak neviem, idem na to správne?
Tak neviem, idem na to správne?
29. júna 2012
Na konci sveta
Skorý večer, v polospánku ukrajujem z monotónnej diaľnice. Práve som zmizol z firemnej offsite akcie, kde som sa mohol — či skôr mal — s ostatnými ožrať a družiť. Nepotrebujem. Nechcem.
Je to náhly popud: to číslo mám uložené viac ako desaťročie, no volal som jej možno raz. Raz som ju i videl: pred ôsmimi rokmi, v zadymenej vinárni na konci sveta. Bol som opitý a iba zdanlivo vyrovnaný so životom, delilo nás desaťtisíc míľ a tiene spoločnej minulosti.
Naladení na rozdielne frekvencie, konverzácia viazla, rozpačitá atmosféra dávala tušiť, že sa vidíme zo slušnosti. Intimita nášho vzťahu bola chimérou, ona sa plánovala vydávať, ja som mal budúcnosť nalinkovanú s inou.
Dnes už je všetko inak. Na oboch stranách.
Viem, že nebude vedieť, kto volá a viem, že to i tak určite zdvihne. Predstavujem sa celým menom, je prekvapená, no za pár minút som ponorený do najzábavnejšieho a najdôvernejšieho rozhovoru mesiaca. Nechávam jej priestor — a ona ho rada využije. Hovorí o záležitostiach, o ktorých nik z jej okolia netuší, je úprimná, otvorená a príjemne naladená. Dnes by som ju vzal do zadymenej vinárne na konci sveta. Škoda, že sa tam zjavujem len výnimočne: možno raz!
Mala šestnásť, keď som ju spoznal, mladučkú a neskúsenú. Zatiahol som ju na druhom či treťom rande do tmavého klubu, kde sa sedávalo v diskrétnych boxoch. O druhej popoludní, priamo zo školy, nikde ani nohy, unudená čašníčka len výnimočne opúšťala barovú stoličku. Rozopol som jej vtedy znedazdajky blúzku a hladil som dva rašiace pahorky, ktoré pod ňou skrývala. Rozšírené zreničky ma pohlcovali, srdce jej prudko bilo. Pila vodku s džúsom a keď sa potom mu mne prisala, tušil som, že to so mnou chvíľu vydrží.
Vydržala štyri roky.
Zastavujem na pumpe, neprestávam telefonovať. Plnú, prosím. Čože?, spozornie. Vôbec nič, počúvam ťa. Opäť sa rozhovorí a ja som tam vlastne s ňou, túlame sa starým mestom ako vtedy dávno. Nemusím sa nič pýtať, rozpráva bez zábran o všetkom, akoby podvedome vedela, čo ma zaujíma.
Keď potom zaspávam, nerobím z toho žiadne závery; len mi prebleskne hlavou, že mám radosť: i na konci sveta mám ešte kohosi blízkeho. Nič viac, to stačí.
Je to náhly popud: to číslo mám uložené viac ako desaťročie, no volal som jej možno raz. Raz som ju i videl: pred ôsmimi rokmi, v zadymenej vinárni na konci sveta. Bol som opitý a iba zdanlivo vyrovnaný so životom, delilo nás desaťtisíc míľ a tiene spoločnej minulosti.
Naladení na rozdielne frekvencie, konverzácia viazla, rozpačitá atmosféra dávala tušiť, že sa vidíme zo slušnosti. Intimita nášho vzťahu bola chimérou, ona sa plánovala vydávať, ja som mal budúcnosť nalinkovanú s inou.
Dnes už je všetko inak. Na oboch stranách.
Viem, že nebude vedieť, kto volá a viem, že to i tak určite zdvihne. Predstavujem sa celým menom, je prekvapená, no za pár minút som ponorený do najzábavnejšieho a najdôvernejšieho rozhovoru mesiaca. Nechávam jej priestor — a ona ho rada využije. Hovorí o záležitostiach, o ktorých nik z jej okolia netuší, je úprimná, otvorená a príjemne naladená. Dnes by som ju vzal do zadymenej vinárne na konci sveta. Škoda, že sa tam zjavujem len výnimočne: možno raz!
Mala šestnásť, keď som ju spoznal, mladučkú a neskúsenú. Zatiahol som ju na druhom či treťom rande do tmavého klubu, kde sa sedávalo v diskrétnych boxoch. O druhej popoludní, priamo zo školy, nikde ani nohy, unudená čašníčka len výnimočne opúšťala barovú stoličku. Rozopol som jej vtedy znedazdajky blúzku a hladil som dva rašiace pahorky, ktoré pod ňou skrývala. Rozšírené zreničky ma pohlcovali, srdce jej prudko bilo. Pila vodku s džúsom a keď sa potom mu mne prisala, tušil som, že to so mnou chvíľu vydrží.
Vydržala štyri roky.
Zastavujem na pumpe, neprestávam telefonovať. Plnú, prosím. Čože?, spozornie. Vôbec nič, počúvam ťa. Opäť sa rozhovorí a ja som tam vlastne s ňou, túlame sa starým mestom ako vtedy dávno. Nemusím sa nič pýtať, rozpráva bez zábran o všetkom, akoby podvedome vedela, čo ma zaujíma.
Keď potom zaspávam, nerobím z toho žiadne závery; len mi prebleskne hlavou, že mám radosť: i na konci sveta mám ešte kohosi blízkeho. Nič viac, to stačí.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)